Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

0

streda 31. júla 2019
predpoludnie. v spálni.
je desať hodín. dedo dospáva včerajší výlet s Viki.

„deduško, pozri, kto ťa prišiel pozdraviť,“ spoza chrbta prebúdza deda známy hlas. spáč precitá, pootáča sa. nad ním stojí babi Hanka. pootočí sa viac, v zornom poli sa objaví Leuško. v úsmeve rozpaky. deda vidí ležať v posteli, kým on s mamou a tatom už majú za sebou nákupy v Kittsee.

„aha. mám pouicajtské auto. Pouše.“
v dlani drží trofej z Kittsee.

zažne lampu, čo stojí vedľa postele.
„ešte možeš spať,“ povie dedovi. vzápätí si to rozmyslí.
„už je svetuo. sadni si na posteu a poď doue.“

poludnie. výlet kolobežkou na stanicu.
babi Hanka a mama Lucia sa chystajú úradovať. Lea zverujú dedovi. chlapci sa hrajú s autíčkami, helikoptérou, motorkou. Leo si spomenie, že včera podvečer ho babi dostala z ulice sľubom, že sa môže kolobežkovať na druhý deň. „je uáno, scem sa kouobežkovat,“ vyhlási. mama Lucia ho odhovára. že je veľa hodín, že čoskoro pôjde spať. Leo trvá na svojom. dedo vnuka podporí.

o pár minút sú dedo s Leom a kolobežkou na stanici. z nástupišťa hádžu do zdrže potoka vetvičky-oštepy a pozorujú, ako ich voda odnáša pod trať. z diaľky sa ozvú zvony. oznamujú poludnie. „asi kostou,“ vysvetlí Leo dedovi. keď sa z oblohy ozve hukot, Leo očami vyhľadá zdroj hluku a poučí deda: „uietaduo. štautuje.“ osobáčik prichádzajúci od Pezinka vítajú štvorručným mávaním. odmenou je húknutie lokomotívy a pokynutie rušňovodiča.

výťahom sa zvezú do podchodu. prejdú na druhú stranu tunelu a vyvezú sa na nástupište. slnko je za oblakom, zveternieva sa. „duž si kuobúk,“ podchvíľou upozorňuje Leo deda a overuje, či dedo pokyny plní. o svoju prilbu sa nebojí, mama mu ju pod bradou zapla. na nástupišti Lea zaujmú trsy trávy vyrastajúce zo škár zámkovej dlažby a chumáče machu pri nohách kovových lavičiek. čupne si, pozoruje a sám sebe hovorí: „pozouovat, nechytat.“

zacilingajú závory. o chvíľu sa stanicou rúti rýchlik do Košíc. dedo a vnuk mávajú ako najlepšie vedia. rušňovodič oboch odmení piatimi húknutiami!

domov sa vracajú hore susednou ulicou. pri jednom z domov na chodníku rastie burina vysoká ako Leo. dedo kráča po vozovke vedľa kolobežkára. „po ceste nemožeš íst. cesta je pue autá,“ napomenie Leo deda.

vychádzka končí doma pod morušou. dedo berie vnuka na ruky, do pusy mu vkladá šťavnatú morušu. dedo má od nej červené prsty, Leo pusu a nohavice. na konári vo výške očí si Leo všimne vážku. „aha. vážka!“ dedo k vážke zospodu približuje prst, dotkne sa jej. vážka sedí ako prikovaná. „dotkni sa krídelka,“ vyzve vnuka. Leo prekoná strach. zľahka sa dotkne krídla a rýchlo odtiahne ruku. vážka ani okom nemihne.

prvé, o čo sa doma delí s mamou, tatom a babi:

„na mouuši sme sa dotkui vážky!“



utorok 30. júla 2019
od rána do popoludnia. Viki u babi Hanky.
babi Hanka má dovolenku. Viki dnes po dohode rodičov a starých rodičov strávi u babi a deda celý deň. ráno ju priváža Dado. babi a dedo vnučku vítajú ako vzácneho hosťa. veď vzácnym hosťom je a Viki o tom nepochybuje.

prvé kroky vedú do detskej kuchynky v obývačke. Viki pripravuje džúsiky a jedlá, kŕmi a ošetruje deda, pomáha babi variť obed. po obede má dedo úlohu Viki uspať. výsledok: Viki ako rybička, dedo v moci spánku.

blíži sa piata hodina. dohoda je, že dedo odvezie Viki osobáčikom na Nové Mesto, že prejdú krížom cez Kuchajdu a okolo šiestej budú doma. Vikinke sa domov nechce, presvedčí ju až dedov nápad dať si pri jazere zmrzku.

o piatej babi vyprevadí Vikinku a deda na stanicu.
zamávajú si z vlaku na nástupište a opačne.
osobáčik opúšťa stanicu Rača.

na stanici Nové Mesto sa Vikinke na schodoch podvrtne kolienko. dedo berie vnučku hopi a na hija. prechádzajú okolo jazera. v tráve sa pasie labuť, obďaleč si kŕdeľ kačiek ustiela na noc. „jeden, dva, tui, štyui, päť, šesť, sedem, osem, desať,“ počíta Viki kačky. je ich zo tridsať. stánok so zmrzlinou je na dohľad. zatvorený! „nevadí, zmrzku si dáme cestou,“ utešuje dedo. „dobue,“ súhlasí Viki. lenže aj pri pivárni U Belasých je stánok zatvorený! zostáva posledná nádej – zmrzlina na rohu Jégeho a Trnavskej, pri obratisku trolejbusov.

posledný úsek cez NTC, popri Jame, hoteli SET a zimnom štadióne Viki kráča po vlastných. „k zmzuine pui nás musíme puejsť ešte dva puechody,“ oznamuje. stánok je na dohľad. a je otvorený! odmenou za vytrvalosť je veľká porcia citrónovej zmrzky. Viki si na nej pochutnáva zvyšok cesty.

je pár minút po šiestej. Viki a dedo vstupujú do bytu spolu s mamou Simi a Saškou. práve sa vrátili z prechádzky. Saška stojí na kočíku ako na kapitánskom mostíku, drží sa operadla. keď ju mama v predsieni zloží z kočíka, Saška zostane stáť. pohupuje sa v kolenách a radosť z rovnováhy vyjadruje smiechom a pokrikom hu-hu-hu.

Viki si cestou z Rače všimla dedove odreniny a škrabance na lýtku a na lakti. teraz rany dôkladne vyšetruje a lieči. dáva injekcie. do ruky, do nohy, do čela, do oka. keď na chvíľu opustí doktorskú stoličku, vyštverá sa na ňu Saška a úraduje tak, ako videla staršiu sestričku.

mama Simi osprchuje najprv Sašku, potom Viki.
Saška predvádza najnovšie prírastky slovnej zásoby.
Uadko, mamika, uáska, tato, dedo, kako, páči sa...

vo dverách zaštrkoce kľúč. domov sa vracia tato Radko.
bol si zabehať. je spotený. Saška nedbá, pýta sa hopi.
keď tato Sašku zloží na zem, zúfalo sa rozplače.
utešiť ju nevie dedo ani mama.

dedo odchádza domov.
doma ho čakajú babi, Ali, Leo.
Ali je u babi, jej rodičia sú v divadle.
Leo sa vrátil s mamou a tatom z chalupy.

vnúčatá sa nevedia dočkať dedovho návratu.
do deda vkladajú nádej na večerný výlet.

kolobežkami na stanicu.


streda 24. júla 2019
ráno. cestou na autobus do škôlky.
Viki sa nesie na hijovi. saje z vrecka ovocnú šťavu.
zrazu sa tatovi Radkovi začne prehrabávať vo vlasoch.

„kiclo ti squishy?“ pýta sa tato.
Viki najprv zapiera, potom prizná farbu.
„puepáč, nechceua som. nabudúce dám pozou.“
„prečo si nedala pozor aj teraz?“ chce vedieť tato.


„som si mysueua, že si joguut.“



utorok 23. júla 2019
podvečer. pri Štrkoveckom jazere.
Viki a dedo trávia čas na detskom ihrisku.
Viki dojedá mangovú zmrzku z ponuky Gelato da Claudia. obieha svoje obľúbené hojdačky, vyzuje si sandáliky a zamieri k pieskovisku. dedo položí prepotené ponožky na operadlo lavičky. kiež ich horúce slnko vysuší.

v piesku je Viki sama. hra ju zunuje.
prisadne si k dedovi na lavičku v tieni stromu.
dlho sedieť nevydrží. ide sa potúlať.

betónový chodník je horúci. Viki pália chodidlá.
vráti sa, navlečie si suché ponožky, obuje sandáliky.
úplne sama. veď je už veuká škoukáuka.

deda horúčava unavuje. líha si na chrbát.

„musíš si vyzuť topánky,“ upozorní Viki.
„nemusím. aha, ako to mám vymyslené,“ povie dedo.
sadne na okraj lavičky, nohy vyloží na múrik medzi lavičkami.
ľahne si, slamený klobúk si položí na tvár.

kmas! strhne dedovi klobúk z tváre vnučka.
dedo vytuší, že na Viki prichádza mrzutosť z únavy.
„spala si poobede?“ zisťuje. Viki odpovie bez váhania.
„spala!“

„kdeže! nespala,“ dementuje správu mama Simi, keď sa o pol hoďku so Saškou pridajú k dedovi a Vikinke. Viki sa tvári, že nič nepočula. o chvíľu sa k štvorici pridá tato Radko. dedo sa s rodinkou lúči. poberá sa domov za babi Hankou.

večer tato Radko Vikinku uspáva.
Viki nabrala druhý dych, nie a nie zaspať. tato jej dohovára:
„nerob drahoty. s maminkou sme po celom dni unavení a to nepomáha. keď budeš mať svoje deti, raz to pochopíš.“

„ja budem mať uen jedno dieťa,“ podotkne Viki.
„prečo len jedno?“ vyzvedá tato Radko.


„uebo sa mi bude ťažko uspávať.“



pondelok 22. júla 2019
dopoludnia. na ulici pred domom.
tato Peťo s batôžkom na chrbte a Leo s kolobežkou odchádzajú na prechádzku. dedo oboch vyprevádza pred bráničku. chce si potešiť oko vnukovou jazdou. včera podvečer Leo po očku pozoroval Aju a viditeľne si zlepšil jazdecký štýl.

tato Peťo zájde k čiare asi 20 metrov poniže, dedo stojí pri bránke.
Lea dedov a tatov záujem o jeho jazdecké pokroky teší.
pendluje medzi nimi ako tenisová loptička.


hore ulicou sa vytrvalo odráža, inak by kolobežka zastala.
dolu ulicou sa rozbehne, zdvihne odrážaciu nohu a elegantne sviští k tatovi. od Aji včera odpozoroval ako udržiavať rovnováhu a smer jazdy. kolobežka už nezahýba a nevráža do plota.


Leo si všimne dedove rozkročené nohy.
„dedo, pauník ide cez tuneu,“ namieri si to do medzery.
Leo má prilbu, tunel je pre pauník nízky. dedo si to všimne.
v poslednej chvíli nadvihne nohu a zavrávorá.

dedo by mal nohu spustiť. tým by pauník vykoľajil.
radšej sa na jednej nohe pootočí a zvalí na asfalt.

Leo prekvapene pozerá na spadnutý tunel.
Peťo pribieha, zisťuje následky hrozivého pádu.
„nič sa nestalo,“ zviecha sa dedo na nohy.
má len oškretý lakeť a dlaň.

dedo premýšľa, ako nehodu vysvetlí babi Hanke.
aby unikol kázni, že už nie je najmladší. že nemá riskovať.

že vo svojom veku má mať viac rozumu.



piatok 19. júla 2019
predpoludnie. pri dome a na stanici.
babi Hanka má dnes voľný deň. mame Simonke ponúkla postarať sa o Viki. tato Radko priváža Vikinku namiesto do škôlky k babi do Rače. Sašku uloží do kočíka. odchádzajú pod les. Saška si tam pospinká.

Leo a Viki sa hrajú vo dvore. okolo poludnia sa im zažiada kolobežkovať po ulici. zámer narazí na prekážku. kolobežka je jedna, uchádzači dvaja.

babi Hanka predloží návrh: najprv sa bude kolobežkovať Viki.
Leo sa bude trojkolkovať. neskôr si vozidlá vymenia.

po krátkom handrkovaní obe vnúčatá súhlasia.
Leo si dáva prilbu, vysadá na svoju peufektnú tuojkouku.
predvádza, ako sa vie odrážať.

Viki a Leo sa spustia dolu ulicou. na stanicu.
babi a dedo kráčajú za nimi.

dorazia na nástupište.
Leo sa prihlási o svoju kolobežku.
Viki „zabudla“ na dohodu, kolobežku si bráni.
Leo sesterke zatne pazúriky do ruky na riadidle.

do zvady zasiahne babi. odtrhne Lea od Vikinky.
dohovára vnukovi, nech o kolobežku pekne poprosí.
Leo povie „puosím“. bez účinku.

výmena kolobežky sa presúva na okamih návratu.

Leo, Viki, babi a dedo si sadajú na lavičku. kolobežku a trojkolku zaparkujú deti pod seba. opierajúc sa o riadidlá pozorujú osobáčiky, rýchliky a nákladiaky. vagóny prechádzajúcich nákladiakov hrmocú, kolesá neznesiteľne pískajú. babi učí Lea a Viki zakrývať si uši.

je čas na návrat. znova sa vynorí spor o vozidlá. Viki sa kolobežky nechce vzdať, naťahuje na plač. dedo vnučke vysvetľuje, že výmena je fér: ona sa viezla na stanicu, Leo sa povezie zo stanice.

Viki sa zmieta medzi túžbou nechať si kolobežku a dedovou férovosťou. do dilemy vstúpi babi Hanka. sľúbi, že Vikinke obstará na internete vlastnú kolobežku.

„dobue. súhuasím,“ Viki naveľa-naveľa ustúpi
a odovzdá kolobežku Leovi.

výletníci sa v mieri poberajú domov.




pondelok 15. júla 2019
podvečer. doma. obývačka a schodisko.
tato Peťo s Leom v náručí zostupujú dolu schodmi. odchádzajú na podvečernú vychádzku na pieskovisko. mama Lucia ich vyprevádza k dverám. kráča pred nimi, prvá sa dostáva na najnižšie rameno schodiska. cez pootvorené dvere obývačky si všimne, že dedo je natiahnutý na trojitej sedačke a drieme. dopoludnia bol vo vinici, akiste zaspal pri popoludňajšom oddychu.

„tichučko, dedo spí,“ obracia sa Lucia k Leovi a Peťovi.
stlmením hlasu dáva chlapcom najavo, aby stíchli.

Leo s dedom sa dnes ešte nevideli.
sotva vnuk zbadá deda, zabudne na mamin pokyn.

„DEDOOOOO!“ vykríkne v najvyššej tónine.

dedo okamžite precitá z driemot.
na vnuka má ucho citlivé ako dojčiaca matka.
tak-tak si stihne všimnúť, ako Leo a Peťo miznú v chodbe.
vzápätí buchnú vchodové dvere a vrzne bránička.

tato Peťo s Leom odchádzajú hore ulicou.
mama Lucia sa vracia do bytu.

je pol šiestej. dedo vstáva z ležoviska.

chce ešte vybehnúť do vinice.



štvrtok 11. júla 2019
popoludnie. na Bielom kríži.
Vikinku dnes zo škôlky vyberá dedo.
deti sa hrajú a čakajú na rodičov a starých rodičov v záhrade. Viki je nachystaná, s dedom len vezmú zo skrinky batôžtek a poberajú sa domov.

„dnes prejdeme cez koľaje, dáme si zmrzku a zastavíme sa na Kuchajde, dobre?“ navrhuje dedo a delí sa s Viki o kávenku.

na chodníčku medzi Novou Cvernovkou a Palmou, ktorý si vyšliapali miestni, sa Viki cíti stiesnene. aj koľajiska a vlakov sa bojí, naberá na plač. dedo ju berie hopi. na druhej strane koľají si vnučka vydýchne a radostne pobehne.

v stánku pri ceste si Viki vyberá bielu čokoládovú zmrzlinu.
„puečo je čokouádová bieua?“ pýta sa. dedo len čosi odtuší.
všimne si, že vetrík Vikinke rozfukuje vlásky.

zastavia sa, dedo si sadá na múrik. podá svoju zmrzku Vikinke a sponkami krotí neposlušné pramienky vlasov. Viki zatiaľ olizuje dedovu zmrzlinu.

len čo dolíže svoju zmrzlinu, pýta sa na hija.
z hija nakúka ponad ploty do hustého náletového porastu.
„tam nepuojdeme,“ uisťuje sa, „sú tam vuci.“

na Kuchajde si dedo s Viki ľahnú na opaľovacie ležadlo.
z tieňa stromu pozorujú deti a kačky špacírujúce sa po trávniku.
Vikinku zaujme dievča hojdajúce sa postojačky.

po pol hoďke sa pripoja Ali s mamou Zuzkou.
dievčatá šantia na preliezkach a kĺzačkách, mama Zuzka s dedom sa rozprávajú. Viki si vyskúša hojdanie postojačky, páči sa jej. Ali sesterku napomína, že tak sa hojdať nemá.
o chvíľu sa postojačky hojdá aj ona.


pofukuje vetrík, slnko sa nakláňa k obzoru.
cestou domov Ali a Viki naháňajú po trávniku kačky a labuť. pristavia sa pri stánku. Viki je smädná, vyberie si minerálku. Ali dostane jahodovú zmrzku. cestou po Junáckej diškurujú a pod lipami si vyspevujú „zo stuomu obeuáme ovocie ovocie ovocie“. spevom zaplnia celú ulicu.


neprestávajú spievať ani v boxoch športového pubu U belasých. mama Zuzka a dedo si vychutnávajú chladený Staropramen, Ali a Viki svoje piťká. speváčkam sa zobďaleč prihovorí miestny štamgast. má v úmysle naučiť dievčatá hymnu Slovana. pokúša sa špásovať, Viki a Ali jeho humoru nerozumejú. trochu sa boja, stíchnu. od uja bočia pohľadmi.


muž pochopí nezdar a márnosť úsilia. mizne v útrobách pubu.
Ali sa nakloní ponad stôl k mame a stíšeným hlasom povie:
„ten ujo bou stuašný!“

zájdu do parku na Novej dobe. Ali a Viki sa chcú hojdať v koši.
Ali už vie do koša vliezť sama. Vikinke pomôže dedo.
vnučky si ľahnú naznak, hľadia do oblakov.

„dedo, hojdaj nás. siuno!“ velia jedna cez druhú.
keď kôš vyletí do najvyššieho bodu, výskajú a smejú sa.
nakoniec sa hojdajú postojačky – Ali sa drží reťazí
na jednej, Viki na druhej strane koša.

domov sa dajú nalákať až ponukou jazdy na hijovi.
Ali vysadá, Viki mrnčí „aj ja scem na hija!“.
lenže hijo má iba jedno sedlo.

„teba vezmem hopi,“ ponúka dedo Vikinke.
obvešaný vnučkami kráča k bráničke Alenkinho dvora.
našťastie je na dohodenie kameňom.

„my sme opice a ty si náš stuom,“
chichocú sa vnučky.


pri bráničke sa vyobjímajú a kývajú si na rozlúčku.
Ali mizne s mamou Zuzkou vo dvore. Viki vysadá na hija.
koník vykročí k tenisovému centru a domov.
za mamou Simonkou a Saškou.

je pol ôsmej. najvyšší čas.


štvrtok 11. júla 2019
poludnie. vonku slnečno.
mama Lucia a Leo sa vrátili z Krasňan.
z dohodnutého stretka s Ali a jej mamou Zuzkou.
Lucia je uťahaná, poberá sa hore do bytu.
Leo chce ešte zostať vonku.

starostlivosť preberá tato Peťo.
dovolí Leovi popolievať hadicou trávnik a chodník.
Leo chce polievať aj dom a tata Peťa.
dostane prísny zákaz.

nakoniec tato Lea presvedčí, že je čas pobrať sa domov.
Leo od dverí zvoní. trpezlivo, kým nevydurí z pracovne deda.
tato Peťo berie Lea do náruče. dedovi oznamuje:

„Leo papal moruše. chutili mu. aj ráno si dal.“
„moruše majú veľa vitamínov. keď ich budeš papať,
vyrastie z teba chlap. veľký ako tato,“
motivuje dedo Lea.

„tato JE veuký,“ súhlasí Leo a položí tatovi ruku na hlavu.

„a má vuasy,“ dodá. ťahá tata za husté kadere
a šibalsky hľadí na dedovu lysinu.


streda 10. júla 2019
poludnie. vonku svieti slnko.
„kde je náš mládenec?“ pýta sa v pracovni dedo Peťa.
„hrá sa vonku.“ „kto na neho dozerá?“
„maminka.“

dedo vnúčika od rána nevidel, vyberie sa za ním na priedomie.
Leo s mamou Luciou sedia zababušení pri záhradnom stole.
v tieni tují je veterno a chladno.

„boli sme Leovi vybaviť pas,“ oznamuje mama Lucia dedovi.
„urobili sme chybu. v čakárni sme Leovi nechali dudulku. u fotografa ju nechcel dať z pusy. naveľa sme Lea presvedčili, pas má predĺžený."

pri stole sú Leove hračky.
krabica s pieskom. betonárska miešačka.
traktor s vlečkou. nádobky, vedierka, lopatky...
na stole má dve autíčka. béemvé a pouicajstké auto.
BMW si nechá, policajtské auto podá dedovi.

„béemvé houí!“ zahlási a čaká na pomoc policajtov.
policajti nesklamú. privezú aj nádrž s vodou a požiar uhasia.

na ploche stola sa zjaví mravec. toto leto je ich veľa.
„aha, muavček. je zvedavý, co sa tu deje,“
oznámi Leo mame a dedovi.

neskôr príde von aj tato. v závetrí si rozloží kufrík s náčiním.
skladá Leovi nové odrážadlo. trojkolku. Leo asistuje.
„perfektná trojkolka,“ obdivne utrúsi dedo.


sotva tato vozidlo zloží, Leo sa poberá na ulicu. na testovaciu jazdu.
cez cestu, v tieni plota polihuje susedovie pes.

Leo podíde k bráne, zastane.
„Safi, pozui. mám peufektnú tuojkouku. stabiunú,“ chváli sa.

Safi pohybom chvosta prikývne.


sobota 29. júna 2019
predpoludnie. výlet na Kamzík.
tato Radko vezie Viki a deda Miuka Račianskou a hore Sliackou. popod železnicu, smerom k Ahoju, pod Briežky. Viki a dedo majú plán skryť sa pred horúčavami a lesom vybehnúť na Kamzík. cieľová prémia – obed na televíznej veži a porcia zmrzky.

výletníci vystúpia z auta pri závore.
na hranici lesoparku.

„tento chodník poznám, so Simi sme tu často behávali. po dvesto metrovej strmine vyjdete na lesnú cestu. tá vás zavedie pod Kamzík, na cvičnú lúku,“ vysvetlí tato Radko. zamáva výletníkom, otočí auto a odjachá.

Viki a dedo neprejdú ani desať metrov, chodník končí. pred nimi je húština, po ľavej strane rozbahnený potôčik. druhý breh je vysoký asi meter. dedo prekročí bahnisko a skúsi Viki vyložiť na vrch briežku. šmykne sa, klesá po lýtku do bahna. Vikinku ťahá so sebou. Viki si oškrie kolienko, zašpiní nohu od kolena až po členok. vydesí a rozplače sa. vlastne rozrumádzga.

„chcem ísť tatinkovi,“ nalieha.
„neboj, zvládneme to,“ upokojuje ju dedo.

vodou z fľašky omyje bobo na kolienku, umyje celé predkolenie.
vezme plačúcu vnučku na hija.

„už nigdy nepuojdeme do tohto zuého uesa,“ narieka Viki.
„puojdeme len do dobuého Leušovho uesa. tu je tma.“
„je to zuý ues. nie sú tu uudia a je tu vuk.“

„keď nebudeš chcieť, už nepôjdeme. a neboj, vlk tu nie je.“
„a keby aj bol, dedo ťa pred ním ochráni.“

Viki sa trochu upokojí. len po najbližšie dedovo pokĺznutie, keď prekračuje kmeň veľkého stromu spadnutý krížom cez chodník.

„ja sa bojííím, dedooo. že už nespadnemeee?“ uisťuje sa plačúca vnučka a pevnejšie sa prichytí dedových uší a koruny vlasov.

konečne na konci strminy zazrie dedo cestu.
„pozri, cesta. a aha, idú po nej ľudia.“

tesne pod cestou je krátka strminka. dedo sa na nej pošmykne.
zvezie sa po zadku o dva metre nižšie, zastaví ho kmeň stromu.
Viki sa na hijovi udrží.

dedo zloží vnučku z hija.
„tento kúsok preštvornožkuj. ako Saška.“
„potlačím ťa za riťku.“

konečne sú na širokej ceste. Viki sa smeje cez zvyšky plaču.
„tu je už dobre, pôjdeme po vrstevnici,“ vysvetľuje dedo.
zoberie Viki za ruku a kráčajú každý po svojich.

„si dobrá turistka, máš silné nôžky,“ chváli dedo.

„aha, batufuáj,“ všimne si Viki motýlika ležiaceho pri ceste.
„je zuanený. tuto uetí jeho mama, ide synčekovi na pomoc.“
„a toto je motýuí doktou. batufuája ošetuí a zachuáni.“


na zemi zbadá zakrútený list.
„v uiste je beuuška. pssst! tichučko. spinká.“

podchvíľou okolo prejdú ľudia.
spomedzi stromov preniká čoraz viac svetla.
dedo s vnučkou sa ocitajú na kraji lesa.
pred nimi sa otvorí cvičná lúka.

„uaaau!“ žasne Viki nad veľkosťou lúky.

navrchu je detské ihrisko. Viki sa pohojdá na reťazovej hojdačke.
polozí po makete včielky a lienky, poskáče po stĺpikoch.
po chvíli výletníci pokračujú k televíznej veži.

veža je ukrytá. odrazu vykukne nad stromami.
„nechcem ísť na vežu,“ zľakne sa Viki nečakanej opachy.
„kebyže sa veže dotknem, zuúti sa na zem,“ straší sama seba.
„musela by si byť obor. vyšší než veža,“
upokojuje vnučku dedo.

prejdú krížom lesíkom, ocitnú sa vo vestibule veže.

nastúpia do výťahu, o pár sekúnd vkročia do reštaurácie.
od stola sa kochajú výhľadom na mesto. v pozadí sa kľukatí Dunaj.
objednajú si kurací vývar a tvarohové guľky s malinovým pyré.
pochutnávajú si na jedle a užívajú čaro chvíle.


v duši vnučky a deda si stelie peleštek
rodiaca sa spomienka.


cestou z veže lesom sa Viki nesie na hijovi.
plní zodpovednú úlohu. nespustiť z oka turistickú značku.
nebyť jej bystrozraku, dedo dodnes blúdi kdesi
medzi Kamzíkom a Kolibou.


pondelok 24. júna 2019
v záhradke. podvečer. slnko sa kloní k obzoru. teplo.
odkedy tato Peťo s Dadom položili pri dome trávnik, záhradka je pre Lea obľúbeným miestom hry. vlastne práce.

na trávniku leží hadica ukončená polievacou ružicou.
Leo skúša stlačiť páčku a pustiť prúd vody. nedarí sa mu.
dedo ukáže grif, Leo vyskúša a ajhľa! padá dáždik.

Leo najprv kropí trávu, potom umýva betónový chodník.
„Leuško, polievaj trávičku, nie betón,“ radí zobďaleč babi Hanka.
„chodník je spinavý,“ odvetí Leo a umýva ďalej.

„deduško, na sporáku sú slíže, dones Leuškovi,“ úkoluje babi.
dedo zájde do kuchyne, vráti sa s miskou rezancov.

„poď si dať slížiky,“ ponúka Leovi.
„suížiky nescem. teuaz mám duduuku,“ odpovie Leo.

je zaujatý napúšťaním vody do krhuy.
pri chodníku uobí buato.



nedeľa 23. júna 2019
predpoludnie. v pracovni.
Leo sedí tatovi Peťovi na kolenách, sleduje obuásky.
do monitora pozerá už dlho. tato chce Lea dostať od PC.
hľadá vhodnú chvíľu. dedo pozoruje dianie.

„puosím si džusik,“ ohlási Leo tatovi, že vysmädol.
„maminka ti urobí. ideme maminke, dobre?“
chce využiť tato Leov smäd.

„zakuičíme mamike,“ vyrieši situáciu Leo.
z obrazovky nespustí oči. ani na jediné žmurknutie.
„tak zakrič na maminku,“ vyzve tato syna.

„ne. tato zakuičí,“ rozhodne Leo.
ďalej sa o tom nemieni baviť.


piatok 21. júna 2019
predpoludnie. pracovňa.
tato Peťo pracuje, dedo čosi ťuká do klávesnice.
vstúpi mama Lucia, Leo je usalašený na jej boku a predlaktí.
Leov typický spôsob osedlania mamy.

dedo sa Lea pýta:
„páčilo sa ti včera na Kuchajde s Ajou, Viki a Saškou?“
„bol si na pódiu, kde vystupovala Aja?“

Leo sa zamyslí, premieta o včerajšom dni.
než si stihne spraviť vo veci jasno, mama Lucia ho predbehne.
„áno, bol. pobehal po javisku a páčilo sa mu to.“

dedo podíde k Leovi, pritlačí mu na chrbát pery a dúchne.
ozve sa rapotavý zvuk. Leo sa vrtí, usmieva a smeje.
mama má čo robiť, aby syna-žížalku udržala.

Leo si to uvedomí.
„nejaký som mamike ťažký,“ podotkne
a pritúli sa mame na hruď.

streda 19. júna 2019
podvečer. v spálni.
dedo je unavený, podriemkava na posteli.
zo schodiska zachytí hlasy.

Leo s tatom Peťom zostupujú po schodoch.
o tomto čase chodievajú von, na prechádzku. posledné dva dni aj do záhradky. Dado s Peťom položili trávnik, Leo rád behá po zelenom koberci a polieva. vlastnou krhličkou.

Peťo nesie Lea na rukách. Leo zachytí neznámy zvuk.
„kto je to?“ pýta sa tata Peťa. tato nevie. Leo načúva.
„to je mamika. moja,“ odpovie si sám.
odmlčí sa. premýšľa.

chlapci zbehnú do predsiene.
dedo ešte začuje, ako sa Leo zdôverí tatovi:
„ja mám uád moju mamiku.“


utorok 18. júna 2019
skoré ráno. v dome ticho. Leo ešte spí.
škárami žalúzií a závesov sa derú do izby lúče slnka. vzduch príjemne chladí. horúčavy sú ešte len na ceste. dorazia napoludnie. z tují a striech okolitých domov trilkujú drozdy.

dedovi Miukovi sa vynára z pamäti spomienka na detské predstavenie v kine Nádej. má skoro na deň šesťdesiat rokov a je o tom, ako málo chýbalo a bol by predstavenie prepásol.

nedeľa ráno. po hrubej omši v dolnom kostole.
brána kina je ešte zatvorená. malý dedo Miuko s rovesníkmi sa ponevierajú pred kinom. zabíjajú čas. Miuko v ruke zviera papierovú jednokorunáčku. od mamy Julky.

nikoho z rovesníkov nepozná.
chlapci sú z kopaníc, z horného a dolného konca.
jeden sa Miukovi prihovorí: „sceš ňeco vidzet?“
no kto by nechcel? „pod, ukážem ci.“

o dva-tri roky starší chlapec vedie Miurka okolo kina k bráne JRD. je zamknutá. „kukni cez škvíru.“ Miuko nakukne, vidí prázdny dvor. „kukni lepši. a podaj korunu. podržím ci hu.“ Miuko podá korunu. kuká, stále nič. zdvihne hlavu od škvíry. chce chlapcovi povedať, že furt nič nevidí. lenže nevidí už ani chlapca. ufujazdil aj s korunou od mamy.

Miuko hľadá chlapca medzi deťmi. neverí, že sa stal obeťou lúpeže a svojej naivity. keď to pochopí, rozplače sa. plačúc od ľútosti a hanby uteká dolu výhonom. domov k mame. pre slzy si nevšimne, že oproti kráča Stano. najstarší brat, čochvíľa má rukovať.

„co sa ti stalo? proč šklébiš?“ pýta sa Stano. napoly súcitne, napoly pobavene. Miuko s bôľom rozpovie bratovi príbeh s korunou. Stano siahne do vrecka, vytiahne bankovku. navlas takú, akú Miukovi ráno dala mama.

„tu máš a neškléb,“ hodí Stano malému bratovi záchranný pás.
Miukov žiaľ sa razom mení na záplavu radosti. schmatne korunu, otočí sa a upaľuje naspäť ku kinu. božechráň zmeškať začiatok predstavenia.

kde sú tie časy, keď nedeľné kino bola pre dieťa vrcholná zábava týždňa, pomyslí si dedo Miuko a spomenie si na vnuka.

Leo pozerá obuásky a krátke videá, kedy sa mu zachce.
dedo Lea denne vída v pracovni, ako sedí tatovi na kolenách a tato mu robí osobného premietača. alebo ako leží v herni na bruchu, podopiera si pästičkami hlavu a z tabletu hltá videá. teraz má najradšej príbehy dievčatka Peppa Pig a jej prasačej rodinky.

keby dedo Leovi zážitkový raj neprial,
musel by závidieť.



nedeľa 16. júna 2019
popoludnie. dom plný Lea, Sašky a Viki.
myseľ deda Miuka sa túla v minulosti. rodinná pamäť uchovala, že bol mimoriadne vytrvalé dieťa. keď plakal, tak plakal neúnavne. vo vysokej tónine. na plné obrátky. ako cirkulárka pradeda Jožka. na sebaľútosť vtedy nejestvoval liek.

nedeľa. pred šesťdesiatimi rokmi.
malý dedo Miuko sa hojdá pod bránou na kohútovi a plače. kamaráti šli do kina Nádej, Miukovi mama Julka nedala korunu na vstupné. vraj neposlúchal. nepravda! veď poslúchal-neposlúchal na nerozoznanie ako bársktorý iný deň. nádej, že si korunu vyplače, vyprcháva. o dôvod viac okoliu pripomínať krivdu.

rodinná pamäť tiež vyjavila, že nervy drásajúci plač malého deda Miuka presahoval tri susedné dvory. a že si ním uhnal prietrž. pruh.

dedo neraz so záujmom počúva a číta Leov plač.
v poslednej dobe pozoruje zmenu.

vytráca sa vysiľujúci rev, metanie, strácanie a naberanie dychu. Leo už nezvyšuje hlasitosť. plač melodizuje. vzdor mení na žalospev, žalospev na hru s hlasivkami, na spevohru. rozvíja emočnú linku. spev chvíľami mení na recitáciu v klingonskej reči.

Leo objavuje soul
a rap.



sobota 15. júna 2019
podvečer. lodžia do ulice na slnečnej strane.
mama Lucia umýva podlahu lodžie a dno detského bazéna. tato Peťo napúšťa bazén sprchovou hadicou cez okno kúpeľne. do bazéna pribúda voda príjemnej teploty. takej, aby synčekovi ani náhodou nedrkotali zuby a nefialoveli pery.

Leo pozoruje prípravy. z herne si priniesol dve autíčka bez zotrvačníka a bez bateriek. vie, že zotrvačníkové a baterkové autá majú kúpanie zakázané.

spoločníkov do kúpeľa zviera v pästiach. vzrušene krúži okolo bazéna. nevie sa dočkať, kedy dostane od mamy a tata povolenie nahý vliezť do vody.

„nebuď nedočkavý,“ krotí Leovu netrpezlivosť mama.

„som dočkavý!“ odvráva Leo.

prekročí okraj bazéna

a čľup! do vody.


piatok 14. júna 2019
obývačka-herňa, predpoludnie.
mama Lucia pracuje, babi Hanka dozerá na Lea.
babi a mami sa rozprávajú, Leo sa hrá s dodávkou.

dodávka je modrá, kovová a má otváracie predné, posúvacie bočné a vyklápacie kufrové dvere. dedovi sa autíčko páči, poprosí Lea o požičanie. Leo váha, nakoniec požičia.

„také posúvacie dvere má dedo Ludvo na Citroene,“
upozorní dedo Miuko. „uhm,“ ledabolo dá Leo najavo, že vie.


dedo je na odchode.
Leo vozíka dodávku sem a tam.
silno tlačí autíčko k podlahe, až odpadne predné koleso.
„opuav,“ pobehne za dedom, podáva koleso aj auto.
dedo sa vráti, nasadí koleso.
Leo je spokojný.

zoberie trolejbus, jazdí s ním.
babi nájde na podlahe autobus, hrajú sa spolu.
autobusom a trolejbusom jazdia za sebou aj vedľa seba.
„škoda, že nemáme električku,“ povie babi.

Leo odbehne k hlbokej šuplíkovej krabici.
má tam vozový park. ponorí ruky do hromady hračiek.
prehŕňa autá a stroje. hrmot, buchot.

o chvíľu Leo podáva babi Hanke vylovenú hračku.
„tu máme euektuicku, babi.“

dedo odchádza. od dverí – s rukou na kľučke – sa obzrie.
babi a Leo majú hlavy v kope a plné ruky práce.


jeden šoféu a jedna šoféuka
riadia tri vozidlá MHD.


utorok 11. júna 2019
leto 1958. slnečný letecký deň.
z vajnorského letiska vylietajú vetrone a dvojplošníky Anča.
oblohu križujú tryskáče, zanechávajú biele čiary.
akrobatické lietadlá robia kotrmelce.

z dvojplošníkov skáču parašutisti.
pestrofarebné padáky sa vznášajú na oblohe.
plavne klesajú k zemi.


predškolák dedo Miuko s vyvrátenou hlavou sprevádza padáky pohľadom, až kým nemiznú za strechami domov, za stromami a plotmi. zatúži plachtiť v povetrí.

podvečer chystá vlastné zoskoky. z komory mamy Julky si nesie nošku. štvorcovú plachietku z ľanového plátna, s trakmi prišitými v každom rožku.

mama Julka v noške premiestňuje náklad do a z vinohrada. niečo pod zub, pant na viazanie viniča, košík jahôd, ríbezlí, broskýň, čerešní. alebo svoje najmenšie dieťa. donedávna ním bol Miuko. teraz si v noške hovie dvojročný brat Dušan.

k Miukovi sa pridá kamarát z dvora Milan a Vlado od susedov. hľadajú pre zoskok najvhodnejšie miesto. voľba padne na Mičunkovie krmník, v záhradke pri hnojisku. vylezú naň, tri hlavy pozerajú cez okraj strechy. zospodu sa krmník nezdal taký vysoký.

dedo Miuko naberá odvahu, Milan a Vlado ho posmeľujú. rešpekt v ich očiach a sebaúcta nedovolia Miukovi cúvnuť. odrazí sa, skočí. s rukami a noškou nad hlavou.

krátky let, padák-noška sa neotvára. tvrdý dopad na zem.
nohy pád stlmia, dedo Miuko sa prekotí.
dopredu, na tvár.

rýchlo vyskakuje na nohy. je sklamaný.
nezažil let, v aký dúfal. brní mu nos. siahne si naň.
krv! je horúca a lepkavá. steká pomedzi prsty, kvapká na zem.
vyplašený Miuko uteká o ratu domov.
nos si drží v hrsti.

na druhý deň leží dedo Miuko v posteli.
má napuchnutý nos, tmavé podliatiny pod očami.
z ulice pred domom počuje džavot detí zo susedných dvorov.
vylezie z postele, vykukne z okna.

džavot razom stíchne. deti v okne vidia strašiaka.
s hlavou obviazanou maminým ručníkom.
okolo očí fialové kruhy.

strašiak pritisnutý nosom na sklo
sa na deti usmieva.


sobota 8. júna 2019
predpoludnie. doma na prízemí.
babi Hanka s dedom dopíjajú rannú kávu.
majú si čo povedať, babi sa včera večer vrátila z výcviku.

dedo na chodbe zachytí ruch.
nakukne cez presklené dvere kuchyne.
Leo s tatom Peťom sa chystajú do pieskoviska.
mama Luci Lea obúva a natiera krémom.
nech Lea chráni pred slniečkom.

mama v kučeravej hlávke zbadá čiernu bodku.
„nie je to kliešť?“ vyplaší sa. spýtavo hľadí na Peťa.
„je to len špinka,“ hlási Peťo výsledok expertízy.
mame, tatovi, babi a dedovi odľahne.

Leovi je to fuk. pri kočíku si práve všimol zbrusu novú miešačku.
kúpil si ju nedávno v Hoferi, keď mama s tatom nakupovali potraviny.
ešte sa s ňou nehral. ani vnútri, ani vonku.


dedo objavuje, že miešačka je vyklápacia.
a že kolieskom sa dá cez ozubený prevod točiť bubnom.
„to je miešačka na betón,“ vysvetľuje dedo vnukovi.

„neee beton, dedo. konkuít!“ poučí Leo deda.
„daj mi miesacku. je moja,“ vyzve deda.
sedí mame na kolenách, naťahuje ruky.
rukami miešačku ledva občiahne.

„miesacku beueme,“ lobuje Leo.
„nie. je veľká. kto ju má nosiť,“ bráni sa tato Peťo.
„môžete ju zobrať, veď ju unesieš,“ podporí Lea mama Luci.
„mooozeme zobuat!“ zvýši skóre Leo.
tato Peťo kapituluje.

babi Hanka podáva Peťovi ruksak.
miešačka sa doň tak-tak zmestí.
všetci sú nakoniec spokojní.

najviac Leo.
vysvetlivka:
konkuít ... betón (z angl. concrete)


piatok 7. júna 2019
predpoludnie. doma.
zhora počuť výskanie. Leo, kto iný.
dedo vyšliape dve ramená schodov, zaklope.
otvorí dvere a medzidverovú ohrádku.

ohrádku namontoval tato Peťo pred vyše rokom. vtedy Leo začal štvornožkovať a hrozilo, že sa zatúla na schodisko. Leo má sklony prieskumníka, hrozba stále trvá.

dedo vstúpi do obývačky-herne.
Leo sedí na podlahe obrátený chrbtom k dverám.
otočí hlavu. zisťuje, kto prichádza.

„nechoď sem, dedo. puačem,“ odkazuje cez plece.

dedo by rád rozptýlil vnukovu zlú náladu.
„chceš lietať ako kozmonaut?“ naznačí hádzanie do vzduchu.
Leo na inokedy vítanú zábavu dnes nezaberá.
vchádza mama Luci. oznamuje dedovi:

„Leo urobil veľké kako. vycikal sa pri vani a chcel sa čabrať vo vode. musela som najprv utrieť mláčku.“

Leo sa túli k mame, cíti sa dotknutý.
hľadá cestu k zmieru. dáva svoje podmienky.
„scem duduuku...“
„a mueko.“


utorok 4. júna 2019
podvečer. cestou z detského ihriska.
dedovi zazvoní mobil. „kde ste?“ spýta sa Danko.
„na ceste za Simi a Saškou. do déemky oproti Saleziánom,“ povie dedo.
„ideme vám s Alenkou naproti.“

o chvíľu sa všetci vidia. zďaleka si mávajú.
kočíky idú vedľa seba, dievčatá sa držia za ruky.
iba sa držať nie je zábava. začnú preťahovať jedna druhú do svojho kočíka.
tato Danko a dedo ledva-ledva držia kurz.

v parčíku sa Ali a Viki vypýtajú z kočíkov. naháňajú sa.
človek by si myslel, že dve dievčatá majú štvoro uší. omyl.
nemajú ani jedno. pokyny tata Danka ani deda nevbiehať
kvôli kliešťom do nepokosenej trávy, nepočujú.

„pozerajte, či už nevidno Simonku,“
zamestnáva dievčatá Danko.

sotva dopovie, na druhom konci parčíka objavia mamu Simi, Sašku a Huga. rozbehnú sa im v ústrety. Ali a Viki dobiedzajú, Saška sa teší.

„keď Saška povyrastie, to bude trojka,“
usmieva sa dedo.

mama Simi, Viki a Saška ešte idú do Billy.
lúčia sa, odchádzajú. Hugo za nimi.

Ali a tato Danko odprevádzajú deda na električku.
Ali sa vezie v kočíku, premýšľa.

„maua som v oku vodu,“ povie z ničoho nič.

„si si šplechla do oka?“
„kedy sa ti to stalo?“ „keď si sa kúpala vo vani?“
„či v bazéne?“ vyzvedajú tato Danko a dedo.

„neee. ked som boua mauá.
v maminkinom buušku.“


utorok 4. júna 2019
popoludnie. v predsieni bytu.
mama Simi chystá Vikinke veci na vychádzku.
Saška plače. štvornožkuje za mamou ako malý kučeravý hafík.
poobede nespali, ona ani Viki. Viki vyrušovala.
mama je mrzutá.

dedo usádza Viki do kočíka, obchádza Hugov pelech.
Saška chytí maminu sukňu, postaví sa a pritúli. plač je preč.
Viki a dedo mame a Saške zamávajú.
pohltí ich výťah.

detské ihrisko pri Štrkoveckom jazere.
Viki má na sebe plátenné šatočky. sú ušité zo štyroch dielov.
látka každého dielu má inú farbu a odlišný vzor.


„máš krásne šatočky, pristanú ti,“ poznamená dedo.
„kto ti ich šil? maminka? alebo babi Macka?“

„neee. ježibaba.“

„ježibaba?“ prekvapí sa dedo.
„kde ste našli ježibabu, čo tak dobre šije?“

„daueko. v Anguicku,“
vysvetlí Viki.
...
detské ihrisko. neskoršie popoludnie.
stále je horúco. dedo a Viki vyhľadajú lavičku v tieni stromu.
Viki si vypýta cestovinu. obuázkovú. Peppa Pig a Džoudž miznú Vikinke v ústach. sem-tam kúsok cestoviny padne pod lavičku. to je pre vrabcov a mravčekov. Viki ponúka aj dedovi. nech z misky rýchlejšie ubúda.

Viki zje sotva štvrtinu porcie.
„možeme íst na zmzuinu,“ presviedča deda.
„maminka povedala, že až keď zješ všetko,“ povie dedo.
Viki neodporuje. aspoň skúsila.

Viki a dedo sa hojdajú na veľkej hojdačke.
ľahnú si na sedadlá, Viki na jedno, dedo na druhé. pozorujú oblohu. slnko je skryté za veľkým oblakom. lúče lemujú okraje mraku. kučierky obláčikov na okraji sa rozplývajú. oblohu občas križuje lietadlo a zanechá biele súbežné čiary. oblak pláva do koruny stromu.

Vikinku vyruší hlasný nárek. aha, veď je to Grétka. srdcervúco plače na vahadlovej hojdačke. tam sa s Viki skamarátili. v apríli. odvtedy sa nevideli. Grétka nemá parťáka na hojdanie – sotva dvojročný bratanček Jurko sa na vysokom vahadle bojí.

„Grétka, smie sa s tebou Viki hojdať?“
opáči dedo. Grétka prikývne, v mihu je po plači.
o chvíľu obe kamarátky výskajú a trkocú.
akoby sa rozišli včera.

Grétka oznámi, že má dnes tri roky, zajtra bude mať štyri.
Viki nechce zaostať. „aj ja mám tui uoky.“

„ked som boua muadšia, v Anguicku som si zabudua počítač,“
zvyšuje vážnosť svojho veku a postavenia.

Grétka a Viki vyhladnú.
spolu z Grétkinej misky vyjedajú čerešne a plátky jablka, z Vikinkinej cestovinu. obe misky sú o chvíľu prázdne.

„už možeme íst na zmzuinu,“ pripomenie Viki.

dedo pozýva aj Grétku.
mama dedov nápad zdvorilo odmieta.
„Grétka už dnes mala dva kopčeky.“
„tak nabudúce.“

pred pultom Gelateria da Claudia stoja mamičky s deťmi.
„kúpiš mi kauameuovú, dobue?“ uisťuje sa Viki.
o chvíľu má karamelový jazyk aj bradu.

pred odchodom sa Viki rozlúči s Grétkou.
kamarátku objíme. zanechá jej na líci čmuhu.
kauameuovú.


nedeľa 2. júna 2019
slnečný deň. predpoludnie. doma.
Leo je smädný. od mamy Lucie si pýta džúsik.
najradšej má pomarančový.

„pozriem, či máme pomaranč,“ ponúkne dedo.
včera jeden zjedol. a jeden zostal, myslí si.

pomaranč sa nenájde. možno ho zjedla babi.
„tam je džusik,“ ukáže Leo prstom. nie, je to kečup.
„scem duduuku,“ povie namrzene.

dedo a mama Luci Lea od dudulky odhovárajú.
„pani zubárka ti povedala, že dudulka kriví zuby.“
„kuivé zuby nescem,“ uzná Leo.

odmlčí sa, premýšľa. po chvíli dodá:
„scem duduuku.“


sobota 1. júna 2019
večer. u babi Macky a deda Joja.
Saška, mama Simi a tato Radko sa chystajú domov.
Viki zostáva spať u babi a deda.

Simi a Radko pred domom nakladajú veci do auta.
Viki a dedo Jojo so Saškou na rukách sú vnútri.

Viki deda Joja súri: „choď ju odniest.
Saškini uodičia odchádzajú.“


piatok 31. mája 2019
večer. vonku tma.
dedo v obývačke pozerá Tudorovcov.
mama Lucia, tato Peťo a Leo prichádzajú z prechádzky.

Leovi sa nechce do postele, je čulý a hladný. rozvaľuje sa a skáče na kresle, pojedá kocky chleba s maslom, šmýka sa po operadle. mama, tato a dedo sa boja, že si ublíži. Lea napomínajú, márne. sklzne z kresla, nájde buginu s Alenkinou bábikou a hrkoce s ňou pred obrazovkou. behá sem a tam, sem a tam. zastane a Tudorovcov sleduje až pri rytierskom turnaji. kráľ Henry VIII. a jeho rytieri sa v plnom cvale zrážajú kopijami z koní. životu nebezpečným súbojom spolu s Catherine of Aragon a dvornými dámami prizerá aj Leo. potom vytiahne tatuovku a hrmotom kolies prehlušuje dupot koní kráľovej družiny.

Leovi sa zažiada pozerať obuásky. s tatom Peťom odchádzajú do puacovne. Leo sedí tatovi na kolene ako vrabec na plote. s veľkými slúchadlami na ušiach si prstom vyberá, sústredene počúva a pozerá krátke videá. len kedy-tedy žmurkne.

mama Lucia prichádza vziať Lea do postele. Leovi sa od obuáskov zvyčajne nechce a vie to dať hlasne najavo. tentoraz je unavený. mame bez odporu dovolí vziať ho do náruče. pritúli sa a položí drobnú dlaň na maminu hruď.

otočí sa k tatovi a pozve:
„tato, poď s nami.“

dá sa takému pozvaniu odolať?
nedá. tato Peťo sa dvíha zo stoličky.
nasleduje Luciu a Lea.

od dverí Leo zamáva dedovi.


piatok 31. mája 2019
predpoludnie, pracovňa.
tato Peťo s Leom a bagrom v náručí vstupujú do pracovne.

Leo od dverí hlási:
„bageu puicvikou pst. uyžicou.“
„pofukat,“ vystrčí ukazováčik.

dedo Leovi prst pofúka.
bagru dohovorí, že pricvikávať prsty
SA NEMÁ!



piatok 24. mája 2019
v hornom byte. tato Peťo prebaľuje Lea.
Leo odmieta plienku s vyobrazenými zvieratkami. chce autíčkovú, ako dostával doteraz. lenže autíčkové plienky sa minuli. br /> tato Peťo na zvieratkové plienky zručne prikresľuje tu autíčko, tam buldozér, bager, vrtuľník...

Lea tatov vynaliezavý dizajn zaujme.
dovolí zabaliť do plienky holú riťku.
...
večer, na schodisku.
babi Hanka ukazuje dedovi súpravu ponožiek, čo dnes kúpila Leovi. na každej ponožke je vyobrazené autíčko. „Leo bude nadšený,“ prorokuje dedo. sotva dopovie, o poschodie vyššie sa otvoria dvere. dolu schodmi zostupujú tato Peťo s Leom a hasičským autom, čo mu babi nedávno kúpila.

„mám hasičské auto,“ oznamuje Leo. „veuké“.
v tej chvíli si všimne, že babi má čosi v ruke.
„čo to je?“ zaujíma sa a naťahuje ruku.

„uaaau,“ teší sa, „Quin! Mejt! Džeksn Stoum!“
„uozbauit!“ podáva balenie tatovi.



utorok 21. mája 2019
popoludnie, detské ihrisko pri Štrkoveckom jazere.
Viki s dedom sa hojdajú na veľkej hojdačke. vnučka si prštekmi nahmatá najprv jednu, vzápätí druhú náušnicu. overuje, či sú dobre zapnuté. dedo šperk pochváli.

„dedo, aj ty možeš mat také náušnice, ked budeš
maué dieuča,“ utešuje Viki deda.



sobota 18. mája 2019
predpoludnie, obývačka babi Hanky.
na návšteve sú Viki, Saška a tato Radko, zhora prišiel Leo s mamou Luci. Viki a Leo z kartónových krabíc-garáží vyberajú vykuápacie tatuovky. sadajú si na korby, odrážajú sa nohami. s chuťou narážajú do seba aj do nábytku.

po chvíli Leo zosadá a ide gauážovat. nie tatrovku. seba. vlezie štvornožky do krabice, trčia mu len nôžky. vnútri vrčí ako motor. Viki nasleduje bratančeka. z jej garáže sa ozve druhý motor. obaja sa vysúkajú von, smejú sa.

„do garáží je lepšie zacúvať,“ kibicuje dedo. zaparkuje pospiatky, dnu sa zmestia len nohy. vnúčatá rozumejú. zacúvajú, von trčia len usmiate hlávky.

Leo kope do dna krabice.
„som koň,“ oznamuje.
...
poludnie, na ulici pred domom.
Viki a Leo sedia každý vo svojom kočíku, dedo dozerá. čakajú na babi, o chvíľu vyrazia na prechádzku do vinohradov. čas si krátia pozorovaním susedovie psa. Safi sa skrýva v tieni za bránou. oddychuje.

babi neprichádza. Leovi začína byť dlho, pýta sa z kočíka. dedo sa zdráha vyhovieť. včera vnúčik na ulici bežal, potkol sa a rozbil si hornú peru. tiekla krv, aj strachu a plaču bolo. ešte dnes vidno jazvičku.

Viki sa Lea pýta:
„Ueo, budeš behat pomauy?
suubuješ?“
...
popoludnie. dedo je v pracovni. babi, Luci, Viki a Leo v spálni.
„dedo, poď sa pozrieť. rýchlo!“ volá babi Hanka.

dedo pribieha. na manželskej posteli ležia Viki s Leom.
„ja som babi Hanka,“ hlási Viki z babinkinej polovice postele.
„ja deduško Miuško,“ oznamuje Leo z dedovho vankúša.
obaja sú zakutraní pod paplónom.
až po bradu.

Leo z postele odbehne. niečo zisťuje pri okne.
„deduško, puečo nie si v posteui? uýchuo sa vuáť!“
komanduje babi Viki svojho deduška.

akoby to niekde videla.


piatok 17. mája 2019
večer, obývačka babi Hanky.
Leo šiel popoludní spať neskôr ako zvyčajne. je čulý a hladný, mama Luci ho kŕmi hŕstkovou polievkou. Leovi nechutí. po očku sleduje telku.

v telke bežia Tudorovci. kardinál Wolsey dojednal s Francúzmi zmluvu o večnom priateľstve a mieri. podpísať sa má na stretnutí neďaleko Calais. delegácie vedú králi Henry VIII a Francois I. pred slávnostným podpisom 14 dní prebiehajú dvorské zábavy.

králi sedia vedľa seba, pozorujú zápasníkov. Francois sa chvastá, že Francúzi sú vo všetkom lepší. majú lepších zápasníkov, filozofov, básnikov, aj krajšie ženy. to je na Henryho príliš. rozzúrene vyskočí, vyzve francúzskeho kráľa na osobný duel v zápasení. vyhrá ten, kto prvý zhodí súpera na zem. králi na seba gánia, prudko do seba vrážajú, funia, nasadzujú chvaty.

Leo nespustí z obrazovky zrak.
„čo uobia ujovia?“ pýta sa deda.
„zápasia,“ odpovedá dedo.

o pol hlavy vyšší Francois zvalí Henryho na zem, víťazí. Henry si zúrivo vynucuje ďalší zápas. inak nepodpíše zmluvu, vyhráža sa. kancelár More kráľa upokojuje. snáď nechce byť za vrtošivého mladíka, čo nevie dodržať slovo?

prestrih. Henry sedí na posteli vo svojej komnate.
s hlavou v dlaniach.

„aha, zápasený ujo,“ ukazuje Leo.

Francois na znak zmieru pošle Henrymu do komnaty dvornú dámu. krása dámy zapôsobí, pálčivosť prehry vyprcháva. žena sa blíži k anglickému kráľovi.

„zápasená teta. budú zápasit,“
predvída Leo.
...
neskorší večer, obývačka babi Hanky.
v tv stále idú Tudorovci.

Leo vylezie mame Lucii na kolená.
usalaší sa a sleduje zákulisie tudorovského dvora.
chce pochopiť spletitý dej.

Henry VIII sa dozvedá, že milenka Elisabeth Blount porodila syna. kráľ usporiada slávnosť. dvorania a manželka, kráľovná Catherine of Aragon, pripíjajú. niektorí radosť naozaj majú, iní ju predstierajú. Henry dvíha čašu, šťastne vykrikuje: „ja mám syna! ja mám syna!“.

„ja mám syna!“ vykrikuje
s kráľom Leo.


nedeľa 12. mája 2019
poludnie, Leova herňa.
Leo a dedo Miuko sa hrajú s autíčkami.
„Quin je špinavý, tueba umyť,“ hlási Leo.
presúva špinavé autíčko do autoumyvárne,
vychádza s čistým.

deda zaujme pretekárske Lamborghini.
je rovnako veľké ako včerajší úlovok z Kauflandu.
svetlá blikajú a motory hučia tiež rovnako.

„tu máš Peugeot, budeme pretekať,“ vyzve dedo vnuka.
„to je POUŠE, dedooo!“ ohradí sa Leo.


sobota 11. mája 2019
predpoludnie, Kaufland.
mama Luci nakupuje, Leo s tatom Peťom sa túlajú po predajni. pristavia sa pri regáli s hračkami. Lea zaujmú – čo iné? – autíčka.

„čo robíte, chlapci?“ zavolá mama.
„vybeuáme auto,“ oznámi Leo.
domov si odnáša pretekárske Porsche.


piatok 10. mája 2019
podvečer, Leova herňa.
Leo má návštevu, Alenku. vždy sa na ňu teší. lenže návšteva-sesterka má aj mrzutú stránku. robí si nároky na Leove autíčka, vláčiky, knižky... to sa domácemu pánovi nepozdáva. časy, kedy mu o rok staršie sesterky Ali a Viki mohli zobrať čokoľvek a Leo len udivene prizeral, sú preč. dvojročiak už vie, že súkromné vlastníctvo si musí brániť. „to je moj vuáčik!“ handrkuje sa s Alenkou. Ali hračku nepustí ani za svet. obaja súťažia v prenikavom jačaní.

babi Hanka robí zmierovaciu sudkyňu.
...
Ali chce pozerať Balerínu, svoje obľúbené video.
„baueuína musí veua bauetit. každý deň,“ vysvetľuje Leovi. „ako moja mama.“
„ne,“ odporuje Leo. Ali bezmocne rozhodí ruky, vzdychne.
„Ueuo, ty to nechápeš,“.

„nechápem,“ súhlasí Leo.
...
večer, pracovňa.
dedovi po návrate z mesta Leov tato Peťo hovorí, že Aja a Leo sa škriepili o hračky. a že spory vyvolával Leo.

dedo zostupuje na prízemie, oproti po schodoch stúpa Leo. sám. vie si už otvoriť dvere obývačky, je na úteku. výlety po schodoch bez sprievodu má zakázané a vie to. dedo zastane, vnúčik tiež. čaká výčitky kvôli úteku.

„tato povedal, že si Aji nechcel požičať hračky,“ začne dedo o inom.
„je to tak?“ zisťuje. Leo hľadí dedovi do očí, ani nemukne.
„taký si ty nezbedník?“ vyčíta dedo.

„Aja je uebezdík,“ bráni sa vnuk.


štvrtok 9. mája 2019
neskoré popoludnie.
babi Hanka zájde pre Vikinku do škôlky. cestou nakúpia potraviny a darček k meninám, kráčajú domov. Viki babinke recituje básničku. anglicky.

„kde si sa básničku naučila?“ pýta sa babi v údive.
„v Anguicku.“ „a kedy si tam bola?“
„keď som boua muadšia,“ vysvetlí Viki.
...
„bouia ma nožičky, zobeu ma hopi,“ prosí Viki.
„mám ťažký nákup. neunesiem teba aj tašku s nákupom,“
vysvetlí babi. dá tašku vnučke poťažkať.

„veuu je ťažká,“ uzná vnučka.
vždy, keď je Viki unavená, na chvíľu zastanú.
babi položí tašku, Viki si čupne. oddychujú.

doma Viki a babinku privítajú Saška a mama Simonka.
„Viki vie anglickú básničku,“ chváli babi Vikinku.
„naučila sa ju v Anglicku, keď bola malá.“

„neee mauááá. muadšia,“
upresní Viki.



streda 8. mája 2019
poludnie.
babi Hanka a dedo Miuko sa s Leom v kočíku vydávajú na vychádzku do vinohradov. prejdú krížom cez sídlisko Barónka na Plickovu. „sem chodili do jasličiek, do škôlky a do školy tvoja mama Luci, Dado a Radko,“ ukazuje babi vnúčikovi upravené areály. len škola je spustnutá.

výletníci prejdú cez Novohorskú a Sadmelijskú na Alstrovu. pokračujú od evanjelického kostola smerom na Krasňany, odbočia na Vtáčikovu cestu. domy sú tam len kde-tu. v jednom dvore Leo zbadá traktor – kakoň. dedo nasmeruje kočík k bráne. z úkrytu vyskočia s brechotom dve psiská, až sa Leo strhne.

asfaltka vyúsťuje na strmú vinohradnícku cestu. je slnečno, na Raču, Krasňany a Nové Mesto je dobrý výhľad. z vinice zaškrieka bažant. ďalší mu odpovie.

babi, Leo a dedo sa spúšťajú dolu, k Meopte. zastavia sa pri Božej muke sv. Urbana, patróna vinohradníkov. na podstavci sošky je nápis In vino veritas.

vôňa maštaľného hnoja ohlasuje, že poniže je statok. ovčín. okolo statku a popri potoku sa tmolí hydina. dedova teória, že kŕdľu sliepok panuje vždy len jeden kohút, sa nepotvrdí. kohútov je asi päť. podchvíľou niektorý z nich naháňa sliepku. podchvíľou si merajú sily a kikiríkajú. „kikiuikiii,“ napodobňuje Leo kohúta a zblízka si obzerá jeho pestré pierka, červený hrebienok a žltý zobák.

je asi pol druhej. čas zamieriť domov, za mamou. pri jazde po výmoľoch sa kočík občas nebezpečne nakloní. babi Hanka ratuje kočík, Lea aj deda. vnúčik vtedy vystrašene jajká „au-au“.

na kuse cesty ide Leo po svojich. „pomaly!“ má starosť babi, keď sa Leo rozbehne dolu kopcom. zo vzdialenej Račianskej ulice zachytí húkačku sauitky a zvuk motouky kawasaki. z oblohy hučí dopravné lietadlo.

na hornom konci sa Leo pýta dedovi na plecia. zliezť na zem je ochotný až pri bývalom kine. je tam miniatúrne detské ihrisko, na ňom štvorstupňová hojdačka-vlnovka a otáčavé sedačky. kým ich neobehne štyri-päť razy, nechce sa mu ďalej. odláka ho až dodávka na predaj kávy. parkuje neďaleko a má pestrofarebnú potlač.

výletníci prechádzajú cez trať električky, park a prechod cez hlavnú cestu. blížia sa k hostincu Peklo. je pod cestou a zostupuje sa k nemu po šiestich schodoch. babi chce kočík preniesť, dedo je za využitie betónových pásov pre kočíky. nasmeruje zadné kolieska, nabehne na pásy. babi sa bojí, že vnúčik vypadne z kočíka. chytá priečku predných koliesok, po schodoch zostupuje pospiatky. dedo sa bojí, že babi spadne. „nechaj tak!“ zavelí.

„nehaj tak, babi!“ opakuje aj vnúčik.
domov je na dohľad.



utorok 7. mája 2019
predpoludnie. spálňa v hornom byte.
Leo má v maminej a tatovej posteli smetiauske auto, bageu, buudozéu, na franforce roztrhané papierové vreckovky-smeti a spauovňu. spaľovňou je prázdna krabica od vreckoviek.

Leo a dedo majú za úlohu dopraviť smeti do spaľovne. buldozérom smeti zhrnú na hromadu, bagrom naložia, smetiarskym autom prevezú a vysypú do spaľovne. šofér-smetiar vyskočí z auta, vlezie do útrob spaľovne. overuje, či je všetko ako má byť. je.

úloha je splnená, smetiau ide
zapaukovat auto.

Leo sa rozhodne presunúť hračky z postele do herne. berie bageu a buudozéu, dedo smetiauske auto a smetiaua. v herni Leo hodí bageu medzi autíčka a vláčiky. bageu sa prevráti na nákladný vagón pripojený k lokomotíve Emily. dedo chce bager postaviť. „neee, doktou demidž pomože,“ rozhodne Leo a podáva dedovi záchranku Dr. Damage. dedo fičí s autíčkom k bagru, zabudne zapnúť húkačku. „vijú-vijú tueba,“ upozorní Leo. dedo si uvedomí opomenutie, spustí „vijú-vijú“, o chvíľu je pri bagri. Dr. Damage bager ošetrí a postaví na pásy.

uokomotíva Emiuy ide nakuadat duevo.
bageu ju nasleduje.


pondelok 6. mája 2019
obývačka-herňa, predpoludnie.
mama Lucia pracuje, Leovi sa venuje babi Hanka. rozloží na hernú rohož kartónové kolieska s obrázkami hudobných nástrojov – tak, aby obrázky nebolo vidieť. k náhodne zvolenému koliesku priloží elektronickú ceruzku, zaznie melódia. Leo háda, aký nástroj melódiu vyludzuje. uhádne kuavíu, uhádne kastanety. počúva tretiu melódiu, nástroj nespoznáva. podíde ku koliesku, otočí ho, pozrie na obrázok.

„husuičky!“ poteší sa objavu.

babi pustí DVD s rytmickými skladbami. Leo odmalička miluje tanec. začne predvádzať tanečné figúry, čo odpozeral od tanečníkov a tanečníc Lúčnice, od baleríny z obľúbeného filmu sesterky Aji a z baletných etud, ktorými Aja zvykla balerínu sprevádzať. Leo sa točí, poskakuje, vyhadzuje nôžkou, rúčkami pridáva tanečné a baletné prvky. po čase ho tanec unaví. odbehne z javiska a sadne si k stolčeku.

„mám puestávku,“ oznámi obecenstvu,
pije džúsik a odhrýza z koláčika.


streda 1. mája 2019
obývačka-herňa, predpoludnie.
dedo Miuko mame Lucii tlmočí ponuku babi Hanky vziať Lea na prechádzku do vinohradov. dedo sa chystá roznášať časopis, spoločnosť Lea a babi mu bude milá.

kým mama ponuku zvažuje, Leo má s dedom svoje plány. podá dedovi hasičské auto, ukáže prstom do rohu miestnosti a zvolá: „houí! taaam houííííí!“ dedo rýchlo presunie hasičské auto na miesto požiaru. hasiči zápasia s ohňom. „požiar uhasený!“ hlási dedo. hasiči si sotva stihnú vydýchnuť, Leo hlási ďalší požiar. ako na potvoru, v opačnom rohu obývačky.

hasičské auto sa ledva stihne premiestniť. ešte oheň nie je uhasený, Leo volá: „houí! taaaaam!“ takto to ide dokola. požiarov je toľko a sú od seba tak vzdialené, že dedo hasičské auto musí prenášať vrtuľníkom.

mama Lucia nápad s výletom nakoniec schváli. Leo sa na cestu do vinohuada teší, ochotne sa nechá obliekať. dedo odchádza oznámiť babi Hanke výsledok misie.

Leo je o chvíľu oblečený. stojí medzi dverami horného bytu, drží sa bezpečnostnej ohrádky ako rečníckeho pultu a kričí: „dedooo, dedooo, dedooooo!“ dedo odpovedá „Leuško, s babi ťa čakáme dolu.“ Lea to od pokrikovania neodradí.

mama Lucia mu povie „dedo ťa počul. nemusíš už kričať.“
„dávam zvuky,“ vysvetlí Leo a ďalej vyvoláva
„dedooooo! dedooooooo!“


pondelok 29. apríla 2019
pondelok podvečer.
mama Luci prichádza zhora do pracovne s Leom v náruči. požiada deda Miuka, aby na vnuka dohliadol, zabudla mu vziať topánočky.

„dobre si sa vyspinkal?“ privíta dedo vnúčika. Leo prikývne. „a kde je tato?“ „tatuško išieu do vinohuada.“ „do vinohrada? veď vonku fúka, je zima a mrholí,“ čuduje sa dedo. „išieu uobit víno,“ trvá na svojom Leo.

zídu do obývačky, sadnú si na sedačku. dedo zbadá žltého plyšiaka s fialovými vláskami. „a toto je kto?“ spýta sa a ukáže panáčika Leovi. „baciuko,“ odpovie vnuk.

keď sa neskôr tato Peťo vráti z vinohradníckeho spolku, smeje sa Leovej správe, že bol vo vinohuade uobit víno. o baciukovi on ani mama Luci nevedia nič.

až babi Hanka po návrate z mesta vysvetlí, že plyšiaka dala Leovi ona a povedala mu, že je to bacil.


pondelok 22. apríla 2019
veľkonočný pondelok, šibačka, skoré predpoludnie.
babi Hanka a dedo Miuko vyprevádzajú Lea s mamou Luciou a tatom Peťom k autu. mladá rodinka odchádza navštíviť babi Majku a deda Ludva. Lea nesie v náručí tato Peťo, Leo drží v rúčke korbáč, čo mu uplietol vrakuňský dedo. korbáč je väčší ako nosič. cestou sa chystá vyšibať sesterku Aju a jej mamu Zusku.

Leo netuší, že sa prvý raz zúčastní – ako píšu fejsbúky – barbarského zvyku zaostalej Slovače mlátiť baby korbáčom. keby aj tušil, mal by to na háku, myslí si dedo Miuko. verí v súdnosť svojho potomka.

večer sa dedo pýta vnúčika: „vyšibal si všetky ženy? babi Hanku aj babi Majku? maminku, Zuzku aj Aju?“

„mamiku neee,“ fabuluje šibač.
„mamiku zabudou šibat.“


nedeľa 20. apríla 2019
Leo sa už dlho – ak je slovo „dlho“ u dvojročiaka namieste – zaujíma o autá a vozidlá všetkého druhu. vďaka hračkám a vlastným teoretickým poznatkom z detských kníh a praktickým pozorovaniam vonkajšieho sveta nadobudol o vozidlách bohaté znalosti.

sauitka s húkačkou vijú-vijú, pouicajti, ueskjú (rescue) a hasiči, kakoň (traktor), žeuiav, bageu, vuáčik osobný a nákuadný, uýchuik, mauý Quin Leo a veuký Quin tato, Quin čeuený, moduý, žutý, motouka, tatuovka, vykuápacie a betonáuske auto, tatov foud, dadove béemvé, škodovka...

babi Hanka nedávno označila bageu ako buldozér.
Leo sa pustil s babi do sporu.

„to neni buudozéu. to je BAGEU!“
uzavrel znalec debatu.


piatok 19. apríla 2019
obývačka-herňa, poludnie.
nadišiel Leov čas ísť spať. mama Lucia zastane nad autíčkami, vláčikmi a koľajami rozťahanými na hernej rohožke. „kto hračky uprace?“ pýta sa Lea. „mama,“ odpovie Leo. „a kto mame pomôže?“ mama nevzdáva výchovný úmysel. Leo má vo veci jasno.

„mama sama.“

naveľa-naveľa sa Leo priberie mame pomáhať.
veď aj sauitky, hasiči a pouicajti pomáhajú.
...

Leo je baran. a dáva to neraz znať. odmieta umývať si zúbky, nechať si očistiť kako, umyť riťku... mama Lucia mu neraz dohovára „ty si taký tvrdohlavý baran!“

keď sa Leo rozblázni, rád vráža do mamy kučeravou hlávkou. „čo si baran?“ bráni sa mama. „bauan. banan,“ odpovedá Leo. predstava premeny bauana na banán ho zaujme.

pokrikuje „banan, bananananan,“
a smeje sa.


utorok 16. apríla 2019
neskoré popoludnie, detské ihrisko pri Štrkoveckom jazere.
Viki sa spokojne hojdá na reťazovej hojdačke, pozoruje okolie. odkedy sa vie rozhojdávať sama, dostať ju z hojačky býva skúška dedových vyjednávacích schopnosti. po pár minútach sa Viki nečakane pýta dolu.

len čo dedo zastaví hojdačku, vnučka sa zošuchne a mieri k vahadlovej hojdačke. na nej sedí o niečo staršie dievčatko, protiváhu robí mama. všimne si Vikinku, spýta sa „chceš sa hojdať?“ a už dedovu vnučku usádza na druhú stranu vahadla. dievčatko sa poteší, nadpradie s Vikinkou rozhovor. volá sa Getka, má tri a pol roka, chodí do škôlky. spýta sa novej kamarátky, ako sa volá.

hojdačke šéfuje Grétka. je nielen o pol roka staršia, ale aj ťažšia. svojimi odrazmi určuje, či Viki zostane visieť v dvojmetrovej výške, alebo v najvyššom bode podskočí, alebo pristane na špičkách či na tlmiči-pneumatike. pohráva sa so svojou mocou, ústa sa jej nezastavia. zaujíma sa, koľko má Viki rokov, či je škôlkarka. rozpráva o sebe, mame, rodine... mama sa chvíľami usmieva, chvíľami prevracia oči nad tým, čo Grétka prezrádza o svojich blízkych. neobíde ani svoju tetu. veľa fajčila, ochorela na rakovinu a už je v nebíčku...

dedo si všimne, že Grétka má prvotriedne topánky. majú rovnako elegantný strih ako mamine, len sú parádnejšie, strieborné. „ty si ale parádnica!“ obdivne podotkne dedo Miuko.

„ja sa aj šperkujem,“ prezradí Grétka.

nové kamarátky sa lúčia, Grétka s mamou idú na zmrzlinu. dedo posadí Viki na lavičku, vytriasa piesok z topánok a ponožiek. na chvíľu nechá Vikinku strážiť batôžtek. „počkaj tu, nikam nechoď!“ prikazuje dedo, „hneď sa vrátim.“ odchádza na blízku toaletu, obzerá sa, či Vikinka sedí na lavičke. o minútu vyjde z toalety, na lavičke vidí batôžtek, Vikinka nikde. deda chytá panika. chvíľu bezradne pobieha sem a tam, potom sa mu vráti rozvaha. Viki určite šla za ním, musí byť na toalete. vracia sa, počuje vzlykanie. chvalabohu, Viki!

„puečo si ma opustiu? puečo si sa mi stuatiu?“ žaluje Viki.
dedo vnučku objíme a tíši.


utorok 16. apríla 2019
neskoré popoludnie, detské ihrisko pri Štrkoveckom jazere.
dedo a Vikinka sa hojdajú na veľkej hojdačke. rozhojdáva dedo. Viki dojedá kornútik jahodovej zmrzliny, pevne sa chytí obomi rukami sedačky a deda hecuje „ešte, ešte!“ hojdačka vylieta do koruny blízkeho stromu, Viki výska a smiechom zakrýva chvíľkový strach.

dedo radšej divoké hojdanie stlmí do pokojného rozkmitu.

z neveľkej vzdialenosti sa ozve škrehot. „aha, straka!“ upozorní vnučku dedo Miuko. „to je tá kradoška, čo má rada blýskavé veci,“ pripomenie dedo Vikinke nedávny rozhovor o strakách-zlodejkách. „keby si si odložila náušnicu na lavičku, straka ju uchmatne a vynesie na strechu,“ varuje dedo pred nemilými sklonmi straky.

„náušnica by mi chýbaua!“ pohorší sa Viki.
„na to straky nedbajú,“ povie dedo.

o hodinku neskôr, detská izba – ambulancia doktouky Vikinky.
pani doktouka ošetruje dedovi Miukovi ozajstné aj akože bobenká. červenou fixkou ich vyznačuje, prelepuje náplasťami, gázou obväzuje zápästie. Saška na podlahe kolienkuje od hračky k hračke, po očku pozoruje dianie v ambulancii.

Viki si na dedovom prstenníku všimne obrúčku. chce zistiť, čo je napísané na jej vnútornej strane. skúša obrúčku stiahnuť. podarí sa jej to až s dedovou pomocou. dedo jej prsteň podáva, ten sa obom vyšmykne a padá pod stoličku.

pani doktouka aj pacient prsteň hľadajú, márne. dedo odtiahne stoličku, pozorne prezerá podlahu pod ňou, obrúčka nikde. hm, záhada.

„aha, tam je!“ zbadá dedo prsteň na druhej strane miestnosti v pazúrikoch malej straky-kradošky. v nestráženej chvíli presvišťala popri kresle a hrá sa s korisťou.

no kto iný?
Saška.


utorok 16. apríla 2019
pravé poludnie, pracovňa.
dedo Miuko počuje buchnúť vchodové dvere. Leo s tatom Peťom sa vracajú z vychádzky. tato chce synovi vyzuť čižmičky, Leo vzdoruje. „mamika vyzuje,“ sedí na prvom schode a trvá na svojom. odmietne aj dedovu ponuku pomoci.

dedo sa spýta „bolo v pieskovisku dobre?“ Leo zakrúti hlavou. „deti ti brali hračky?“ konšpiruje dedo Miuko. „ale nie,“ odpovie za Lea tato, „dnes bol nejaký bez nálady.“

zhora počuť hlas mamy Lucie, zostupuje dolu. Peťo berie Lea na ruky, stúpajú jej po schodoch naproti. mama Lea preberá, pritúli a pýta sa ho „už ti bolo vonku dlho?“

„v piesku deti buaui huačky!“
sťažuje si Leo.


sobota13. apríla 2019
kuchyňa, sobotné predpoludnie.
pri stole sedia babi Hanka a tato Peťo s Leom na kolenách.
dedo Miuko od mikrovlnky pozoruje scénu.

babi podáva Peťovi knihu o zakladaní a ošetrovaní trávnika. včera sa s Viki zastavili za Radkom v Martinuse a babi knihe neodolala. na obálke je foto trávnika s kosačkou. Leo si kosačku hneď všimne, ďobne ukazováčikom: „kosačka!“ oznamuje prítomným.

dedo si spomenie, ako Leo včera označoval za kosačku plyšovú veľrybu a ako mu tato Peťo trpezlivo vysvetľoval, že to je kosatka, nie kosačka.

dedo odbehne, o chvíľu sa vráti a podáva vnukovi plyšáka. „ahoj kosatka,“ pozdraví Leo, otočí sa a ukáže hračku tatovi.

„ahoj kosatka,“ pozdraví aj tato. „kde býva kosatka?“ spýta sa syna. „vo vode.“ „a čo robí vo vode?“

„kosí,“ pohotovo odpovedá Leo.


štvrtok 11. apríla 2019
obývačka-herňa.
Leo sa hrá s autíčkami. posledné dni má v obľube tmavomodrý skriňový „foud“. požičala mu ho z ambulancie babi Hanka. „je ťažkýýý,“ oznámi Leo dedovi. „smiem skúsiť?“ pýta sa dedo. Leo autíčko zdráhavo požičiava, ani na chvíľu z neho nespustí oči. dedo auto poťažkáva. „hm, z liatiny. fakt ťažký!“ pritaká. foud má otváracie dvere, posadiť za volant igráčika sa dedovi aj tak nedarí.

Leo si autíčko berie späť a pueteká.
nevadí, že bez šoféra.

dedo Miuko si na podlahe medzi autíčkami všimne malého modrého Quina. pred pár dňami sa stratil, bol nezvestný. „kto Quina našiel? kde?“ obracia sa dedo na Leovu mamu Luciu.

„Ueo, v náuadí,“ predbehne mamu Leo
a ukáže na krabicu s hračkami.

Leo sa rozjaší. behá sem a tam, prudko púšťa autíčka, odkopáva loptičku, odhadzuje hračky. máva nad hlavou dlhým autobusom MHD ako indián tomahawkom. „kto sa tu jaší? čertík Leuško? narástli mu rožky?“ pýta sa dedo. priloží si k hlave päste, vztýči ukazováky a kýve nimi. Leo zastane, pozoruje deda.

v hlave si usporadúva dedove
čudné reči a posunky.

keď sa dedo s odstupom času spýta „kde má čertík Leo rožky?“ vnúčik priloží pästičky ku kučeravej hlave a kýve ukazovákmi. „a kde má rožky čert dedo?“ nedá pokoj deduško Miuško.

Leo bez zaváhania ukáže
na dedovu hlavu.


štvrtok 4. apríla 2019
obývačka babi Hanky.
Leuško s mamou listujú v Peppa pig knižke. synček ukáže na obrázok s kuchárom a picou a povie „ujo picák doniesou pici“.

mama s tatom a babi Hanka s dedom Miukom dumajú, kde Leo v domácnosti neznáme a nikým z nich nepoužívané slovo „picák“ nabral.

bezvýsledne.


utorok 2. apríla 2019
pracovňa.
Peťo s Leuškom vstupujú do miestnosti. Leuško láskyplne objíma Quina. dar od babi Hanky k narodeninám. „ukáž Quina dedovi,“ vyzve Lea tato. vnúčik pobehne, čupne si, položí Quina na dlážku. tlačidlom zažne biele predné a červené zadné svetlá. posúva autíčko dopredu a dozadu. „Quin pueteká,“ oznamuje dedovi a tatovi. „nauaziu, pofúkat!“ podáva Quina dedovi.

„Leo, chcel si, aby ti dedo ukázal mamu, Aju, Viki,“ pripomenie tato. Leo vyskočí, usadí sa dedovi na kolená. trpezlivo čaká na obásky.

dedo nájde v notebooku obrázky z minulého leta. je na nich celá Leova rodina. celý jeho svet. časť je na ulici pred domom, časť vo dvore, bránička otvorená dokorán. Leo obásky videl už neraz, ešte ho neomrzeli. dedo myšou ukazuje postavičky, Leo menuje: Dado, Zuska, Aja, Leo, mama, Viki, Simi, Hugo... za bráničkou stojí tato, v pozadí ďalšia postava. vidno z nej len chrbát a nohu. dedo ukáže na obrys postavy a spýta sa „a toto je kto?“

„Uadko,“ bez váhania spozná Leo oranžové tričko,
krátke nohavice a tenisky svojho strýka.




pondelok 1. apríla 2019
pracovňa.
dedo počuje tata Peťa s Leom v náručí zostupovať po schodoch. po chvíli vstúpia. vnúčik drží v rukách tanierik. „huozno,“ hlási od dverí. „dedovi,“ podáva svoj dar. ukáže prštekom na strapec, „papaj!“. dedo poslúchne, dá si do úst zrnko a ponúkne Leovi. „nedávaj mu, hore nechcel,“ povie Peťo.

Leuškovi sa nepozdáva, že mu tato robí nevyžiadaného hovorcu. na námietky nedbá. odtrhne si zrnko, dá do úst, rozhryzie, vysaje šťavu, prehltne šupku. vzápätí siahne po ďalšie a ďalšie, naberá do pästičky. do zásoby. „dedovi zješ všetko, čo sme mu priniesli,“ hamuje synčeka tato Peťo.

márne. Leuško s dedom Miukom zobkajú,
o chvíľu zostane len holý strapec.


piatok 29. marca 2019
v pracovni.
Leuško sedí tatovi na nohe ako vrabec na konári. na veľkom displeji sústredene sleduje krátke videá, v jeho jazyku obásky. kým mini-videjko neskončí, ani viečkom nemihne.

dedo Miuko sedí obďaleč, striedavo fejsbukuje a pracuje.
s úľubou pozoruje vnúčika-vrabčeka. usmieva sa,
podchvíľou smeje.

keď videjko Leuška omrzí, povie nesceme, iné a ukáže prštekom na obrazovku. tato sa spýta, toto? nééé. tak toto? ano. keď sa tato nevie trafiť do Leuškovho pokynu, postaví synčeka na svoju nohu, nakloní ho k obrazovke a povie, ukáž. Leuško ukáže, tato video pustí a na minútku Leuško zase sedí ako prikovaný. len občas komentuje, čo sa práve deje na videu.

uáááu! ohen! hoí! hasici pomozu. sauitka húka.
poicajti pídu pomahat.

dnes Leuško učí tata nový spôsob výberu videa: uchopí tatovu ruku obomi rúčkami a hýbe jeho pažou ako ukazovadlom. keď tatov prst pristane na videu, ktoré chce pozerať, Leuško pokynom ano, ten! ukončí hľadanie.

pozeranie obáskov končí, keď tato povie, stačilo.
nééé, zaúpie Leo a hodí sa dozadu na tatovu hruď.

no dobre, tak posledný, vyjde tato Leovi v ústrety. autíčka a záchranári potom pôjdu spinkať a my za maminkou.

ano, schváli Leo tatov návrh.


štvrtok 28. marca 2019
dedo Miuko u zubárky.
leží v stomatologickom kresle, na strope počíta žiarivky a počúva kvílenie vŕtačky, zurčanie chladiacej vody, bublanie odsávačky... pani doktorka Michaela odvŕtava amalgámovú plombu na šestke vpravo hore. zub ošetruje citlivo, po očku sleduje tvár pacienta.

zub – aj keď ochladzovaný – sa zohrieva. zubný nerv zvýšenú teplotu oznamuje hlave. dedo premýšľa, postačí prekročenie prahu bolesti dať najavo grimasou? alebo sa nevyhne zahanbujúcemu zjajknutiu? uvažuje, prečo na kresle nie je signalizačné tlačidlo.

vlastne načo tlačidlo? rozvíja úvahu. stačí dostať od pani doktorky povolenie oznamovať bolesť stiskom kolena.

prípadne kolena pôvabnej sestričky Ivanky.


utorok 26. marca 2019
popoludnie. u Viki.
maminka Simi so Saškou sú vonku na pravidelnej prechádzke, dedo Miuko bejbysituje chorú Vikinku. Viki sedí na postieľke. „v škôlke chodievate poobede do postieľky?“ pýta sa dedo. „áno,“ prikývne vnučka. „a spinkáte?“ ďalej vyzvedá dedo.

Viki mlčí, uvažuje. po chvíli vysvetlí:
„chuapci chuápu, dieučatá dýchajú“.

„máš chuť na pomaranč?“ pýta sa dedo. „nie, nemám uada pomauanče.“ „jeden si dám,“ povie dedo, zájde do kuchyne, vráti sa s pomarančom, usadí sa do kresla pri postieľke. lúpe citrus, vnučka prizerá. „naozaj si nedáš?“ pre istotu opáči dedo, než sa do pomaranča pustí. „nie,“ odpovie vnučka. odmlčí sa, pozerá na deda a s výčitkou v hlase povie:

„maminka sa bude hnevať, že si
jej zobuau pomauanč.“


utorok 26. marca 2019
spomienka z detstva.
dedo Miuko ako žiak prvej triedy meštianky miloval matematiku. veril, že všetko sa DÁ a MUSÍ vypočítať. raz na hodine matematiky pani učiteľka Smižíková zadala takúto úlohu: Emina mama nedávno oslávila 40-ku. boli to jej 10. narodeniny. kedy sa mama narodila?

dedo horúčkovite premýšľal, počítal, prepočítaval. nakoniec po zložitých výpočtoch, ktorým v závere prestával rozumieť, dospel k výsledku: 4. novembra.

bol to najväčší matematický debakel deda Miuka a chvíľa, kedy stratil vieru vo všemocnosť matematiky.


pondelok 25. marca 2019
spomienka z detstva.
keď dedo Miuko ako malý školáčik chodil do ľudovej školy, na hodine slovenčiny sa učil o vete holej a rozbitej. za ten svet nechápal, ako môže byť veta HOLÁ, rozumej po račansky NAHATÁ. a už vôbec mu nešlo do hlavy, AKO SA DÁ VETA ROZBIŤ.

obom záhadám prišiel na kĺb o pár rokov neskôr ako žiak meštianky.


utorok 19. marca 2019
neskoré popoludnie, Záhradnícka ulica.
Viki (3r) sedí v kočíku vo fusaku, chce si ľahnúť. vysvetľuje dedovi, ako sklopiť operadlo. dedo postupuje podľa jej pokynov, podarí sa. „šikovný,“ podotkne vnučka.

podvečer, Medická záhrada. dedo vysadí Viki na reťazovú hojdačku, postrčí ju. Viki sa rozhojdáva, dedo dohliada na bezpečnosť. „som veuká baba,“ utrúsi Viki a dodá: „už nemám puienku.“

po dlhom hojdaní a kolotočovaní Viki oznámi: „chcem cikať.“ zájdu s dedom ku kmeňu rozložitého stromu. dedo jej až k členkom sťahuje nohavice, pančušky, nohavičky. všimne si, že strom neposkytuje dostatočné súkromie, vraví „Viki, poď sem, za strom, aby ťa ľudia nevideli holú.“ Viki kontruje „nehanbím sa“.

pôvodný plán bol zájsť na nábrežie, prejsť vynoveným Starým mostom, nechať sa pohltiť DUNAJSKÝM PIVOVAROM a pochutiť si na makových šúľancoch. lenže sa zvetrieva, schladnieva, zvečerieva, je čas pobrať sa domov. Viki sa vzpiera „nechcem ísť domov. chcem ísť na uoďku!“. „zdržali sme sa v parku, dnes už nestihneme. nabudúce,“ trvá na ceste domov dedo. „nie, teuaz!“ durdí sa vnučka. sedí v smere jazdy, s dedom na seba nevidia. vykloní sa, zdola skúmavo pozerá dedovi do očí. dedo sa k nej nakloní, urobí na nošteku crrrn. Viki sa zasmeje, uoďka je zabudnutá.

pri odchode z domu maminka Simonka kládla dedovi na srdce nepodľahnúť – ako minule – Vikinkinmu pokúšaniu kúpiť počas túlačiek maškrtu, a že keď sa zozimí, skryť Vikinke rúčky do fusaka. deda začína oziabať. opáči „Viki, máš rúčky vo fusaku?“ namiesto odpovede vyletia z kočíka dve drobné ruky. dedo vidí skrehnuté prsty. „šup-šup skryť pršteky do fusaka!“ prikáže. „keď sa o ne nebudeš dobre starať, ujdú ti k inému dievčatku“. vnučka sa zasmeje. dedo v smiechu začuje pobavenie „čo to na mňa skúšaš, dedo? 😊“.

pri chodníku na hlučnej Záhradníckej si Viki všimne zlatý dážď. „zoberieme maminke?“ spýta sa dedo. odlomí prútik, podá do ruky vnučke. Viki sa teší. „aj pue mňa oduom,“ požiada. dedo odlomí, pridá menší prútik aj pre Sašku. „maminka dá prútiky do vody, kvietky vám ozdobia a rozvoňajú byt.“ obaja sa tešia na maminkinu radosť.

Viki a dedo sú už skoro doma. prechádzajú parkom, alejou listnatých stromov. pod každým sú na chodníku rozplesknuté lajná vtákov. niekde menej, inde viac. „fuj!“ mračí sa Viki. „vieš, Viki, vtáčiky okakávajú chodník z korún stromov,“ vysvetľuje dedo. „vystrčia z hniezda zadoček a vypustia hovienko von ako ty do vecka. aby kakanica nesmrdela v hniezde.“ „no dobue,“ schváli Viki tento dôvod a vezme vtáčí trus na milosť.

doma sa Viki mení na doktouku, dedo Miuko na pacienta s bobenkom na ruke. Viki si zo spálne do detskej izby nesie na chrbte lekársku výbavu v batohu, siaha jej až po päty. „veuká baba nesie veuký batoh,“ hovorí sama pre seba. usadí sa k stolčeku, rozloží lekárske nástroje. otvára ambulanciu. pacienta posadí do kresla. „daj uuku sem. otvou duaň. nezatváuaj psty. tichučko. oukej,“ usmerňuje a karhá pacienta. k stolčeku pani doktouky sa priplazí Saška (10m). Viki ju odtíska nohou a napomína „Sašina!“. červenou fixkou dedovi na dlani označuje poranené miesta a robí odbery, oblepuje náplasťami, obväzuje, vypisuje recept a lekársku správu pre babi Hanku. dedo odchádza domov s červenými ďubkami po odbere krvi, s náplasťami na dlani jednej a palci druhej ruky, s obväzom na zápästí. na rozlúčku dedo dostane a smie dať doktouke pusinky na líčka.


piatok 15. marca 2019
Leo (2r) rád pozerá krátke videá so sesterkami (3r) v hlavnej úlohe. pred časom bolo jeho obľúbené houá Viki. teraz je číslo jeden video, kde Viki pri pózovaní tatinkovi odrazu vypustí hlasný vetrík. prekvapí sa, zahanbí, zloží ruky do lona a previnilo-pobavene sa zasmeje do kamery.

Leo si video pýta pod názvom
Viki p’dua.


sobota 9. marca 2019
keď dedo Miuko ešte nebol dedo, osadil vchodový zvonček meter nad zem; netušil vtedy, že vnúčatá, len čo naň na špičkách dočiahnu, neprestanú vyzváňať, kým ku dverám nezvolajú celú domácnosť.


piatok 8. marca 2019
výlet k Dunaju.
Alenka s kolobežkou, plyšovým káčeríkom a dedom Miukom vyrazia štvorkou k Dunaju. električka výletníkov zavezie na Štúrovo námestie a zelení panáčikovia prevedú cez koľaje a štvorprúdovku na nábrežie. tu ste s mamou, Dušanom a Ankou nastupovávali na propeler do Petržalky, našepká dedovi spomienka.

Ali ľavou nôžkou obozretne nastúpi na kolobežku tesne k zadnému koliesku, pravou sa začne plavne odrážať. dedo s batôžkom a vykúkajúcim káčeríkom kráčajú za ňou. pozor na cyklistov a chodcov, volá podchvíľou dedo na vnučku.

po moste SNP trojica prechádza na petržalské nábrežie, pod nimi plynie kalný Dunaj. tu sme s Ueom na uodi jedui huanouky, spomenie si Ali. áno, minulé leto, potvrdí dedo. a kde je tá uoď? zaujíma sa Ali. kotví tamto pri brehu, o chvíľu pôjdeme okolo, upresní dedo. kde je tá uoď? pýta sa vnučka každých 50 metrov. tu je, ukáže dedo na vysvietené plavidlo pripútané k brehu lanami, rampou a dvomi mostíkmi. DUNAJSKÝ PIVOVAR, hlása veľký nápis na pravoboku lode.

poďme aj dnes na hranolky, navrhne dedo.

po mostíku zbehnú k lodi, tá ich zhltne ako veľryba Jonáša. v bruchu veľryby si Ali s dedom namáčajú horúce hranolky do kečupu, ujedajú z nich a pozorujú rýchle tečúci Dunaj a poletujúce čajky. na prešporskom brehu na podvečerné nebo siahajú veže hradu a zvonica dómu sv. Martina.

Alenke, dedovi a káčeríkovi sa do pamäti
nečujne vrýva spomienka.



štvrtok 7. marca 2019
v osobnom vláčiku.
Leuško cestou vláčikom do Pezinka a späť
skúša deduška Miuška, či lokomotíva pauná
má či nemá komín.

lokomotíva pauná nemá komín
opáči.

lokomotíva parná práveže má komín,
namieta dedo a dodá, že komín
nemá lokomotíva elektrická –
miesto komína má trolej.

lokomotíva pauná MÁ komín,
uzatvára debatu Leo.


streda 8. augusta 2018
v pracovni.
dedovi do pracovne vletí vážka. búši do žalúzii a nie a nie nájsť cestu na slobodu. dedo ju chytí do trička, vynesie von a zakričí na babi Hanku „poď sa pozrieť“. roztvorí tričko a očakáva, že vážka okamžite odletí. kdeže! počká, kým babi prinesie foťák. zapózuje, až potom zamáva krídlami a odlieta.

zanechá pocit úžasu.


štvrtok 4. mája 2017
kaviareň Foxford, Obchodná 26.
ak neviete, ako bezpečne sadať na schod, tu je Vikinkin návod:

podídete ku schodu na vzdialenosť štvrť metra, otočíte sa ku schodu chrbtom, pomaly cúvate, kým pätami nenarazíte o schod. v tej chvíli si sadnete.

schody vo Foxforde sú dva. Viki objaví, že jeden môže slúžiť ako pódium a druhý ako kecpultík. a tak sa na nižší postaví, otočí sa k vyššiemu a začne rečniť. súvislou rečou, ktorej rozumie každé batoľa. s bohatou intonáciou a dramatickými gestami. študentky sediace pri najbližšom stole si ju nemôžu nevšimnúť. najprv sa usmievajú, potom nahlas smejú.

Viki povzbudená smiechom obecenstva dáva do výstupu to najlepšie z repertoáru 15-mesačnej stand-up komičky.


streda 3. mája 2017
pri NTC.
dedo s Alenkou sa prechádzajú okolo NTC-čka. začína popŕchať, na chodníku sa tvoria kalúžky. Alenku to ťahá k najbližšej kalúžke. než do nej vo svojich nových čižmičkách vstúpi, s údivom hľadí na dopadajúce kvapky, na fontánky vyskakujúce z hladiny, na zväčšujúce sa a navzájom prelínajúce sústredné vlny. potom do kalúžky vstúpi a prejde ňou tam, späť a zase tam. vráti sa do stredu, čupne si a strčí do vody prštek. vzápätí celú dlaň. a potom dlaňou mácha sem a tam a rozprskuje vodu. baví ju to. nevie sa hmatového a zrakového zážitku nasýtiť. a deduško dohliada, aby jej nezišlo na um si do kaluže sadnúť. mokré nohavice by maminke Zuzke nevysvetlil.


štvrtok 27. apríla 2017
rande v Martinuse na Obchodnej.
dedovo zlatíčko, 15-mesačná vnučka Viki, vodí deda po predajni, ukazuje mu detské knižky. z regálu ukoristí a nosí na chrbte batôžtek, vozí deda hore-dolu na eskalátore a sprevádza medzi stolmi reštaurácie.

nakoniec zavedie deda do kaviarne na poschodí. zamieri do opačného rohu, k hojdaciemu vajíčku visiacemu na reťazi. pohodlne sa uvelebí do podušiek, pojedá tyčinky, sem-tam si upije vody a hojdajúc sa kochá výhľadom cez veľké sklo na električky a ponáhľajúcich sa ľudí na ulici.

nakoniec objaví malý stolček s farbičkami. kreslí na plochu stola, občas dedovi podá farbičku, nech sa pridá. spokojne si kreslí svoje modernistické výtvory.


utorok 25. apríla 2017
na prechádzke, pri hoteli SET.
Alenka s dedom v lístí brečtanu znova naďabia na maličkého pavúčika. v strede siete striehne na korisť. na tom istom mieste ako minule. sťaby tomu spred mesiaca z oka vypadol.

Alenka si kvokne a zvedavo štuchne prstíkom do pavučinky. vlákna sa zachvejú, pavúčik zbystrí pozornosť. vzápätí dedo pavúčika zľahka podurí ukazovákom.

malý lovec dotyk obrieho prstu vyhodnotí ako hrozbu. odpovedá strmhlavým pádom z pavučiny a ukrytím pod stonkou brečtanu. kúsok nad zemou.

chvíľočku zotrvá v úkryte. potom vykukne a začne šplhať po neviditeľnom vlákne. späť k pavučine.

pavúčika sprevádzajú ohníčky v očiach vnučky.


streda 22. marec 2017
na prechádzke, pri hoteli SET.
v lístí brečtanu plaziaceho sa po plote dedo s Alenkou objavujú pavučinu veľkosti dlane. v jej strede sedí a číha sotva viditeľný pavúčik.

dedo dýchne do siete. sieť sa zľahka rozhojdá. pavúčik vyrazí k okraju a po obvode pavučinu obehne. nenájde žiaden úlovok. vytuší, že niečo nie je v poriadku. po kotviacom vlákne ujde a skryje sa v lístí.

o desať minút neskôr cestou domov idú Alenka s dedom znova okolo pavučinky. pavúčik sedí v strede siete a číha.


0 comments:

Zverejnenie komentára