29. 3. 2019

Konšpirácia Ako Miro (Soros) tlačil Zuzanu do úradu prezidentky

Miro (kebyže) Soros (Miro S.) si v roku 2014 všimne, že úrad sk prezidenta
získal dovtedy neznámy chlapík Andrej.

Miro S. si zrekapituluje sedem zlatých bodov
Andrejovho prezidentského príbehu:

• Andrej od roku 2006 dojíma Slovákov DOBRÝM ANJELOM
• v roku 2012 bilbordami zaplaví Slovensko menom ANDREJ KISKA
• v septembri 2013 vypočuje vox populi a prihlási sa o úrad prezidenta
• na bilbordy pridá ROZUM SRDCE CHARAKTER 1. nezávislý prezident
• ako nestraník a nepolitik si berie na mušku tradičných politikov
• vo februári 2014 dáva verejný sľub vzdať sa platu prezidenta
• v marci 2014 Slováci dobrému anjelovi úrad odobrujú

Miro S. a jeho priatelia zo Slovenska Rudolf, Iveta, Eugen...
si položia zopár otázok:

• je v NGOs na Slovensku pérsn so silným príbehom?
aha, vo VIA IURIS pracuje šikovná právnička Zuzana.
mladá, schopná, pozerateľná, s výborným vystupovaním.
a roky húževnato bojuje s pezinskou skládkou.

• Zuzanin príbeh je fajn, ale je dosť silný? je pezinská skládka
grejt inaf? čo tak jedno aj druhé niečím vystužiť, vyšperkovať,
vybústovať? jasné! Goldmanova cena! nobelovka v envirooblasti,
čo udeľuje priateľ zo San Francisca. „helou, Richard... že 2016?
ekslent tajming, thanks.

• postačí Andrejov príbeh zopakovať ako cez kopirák? kdeže!
nestraníka a nepolitika Andreja pochovali lety do Popradu,
pozemky vo Vyšnom Slavkove, podfucky s DPH v kampani...
poďme inovovať.

• ľudia túžia po novej nádeji. že Zuzana s akýmsi Ivanom zakladajú
progresívnu stranu, čo ctí princípy občianskej spoločnosti? výborne!
keď to nevyjde s prezidentkou, Zuzana bude volebný líder
progresívcov v 2020.

• že na kampaň je limit 500 tis. €? maličkosť. a že nejaký Róbert
vloží ďalších 500 tis. €? grejt. to už je hra na istotu.

• dá sa to celé spraviť spin doctoring-frí? sotva. oukej. spin doctors
na Slovensku máte, a keď to bude
inevitebl, došikujeme našich.

gud džob, boyz a galz, bol by v tom devl,
aby táto GAME OF THRONES nevyšla.

Miro  (Soros) Ščibrany
NGO račan.sk





21. 3. 2019

Veuká baba nesie veuký batoh

dedovstvo ... pôvodne driemajúci vulkán
pod ktorého kotlom podkúrili
a kúria vnúčatá

neskoré popoludnie, Záhradnícka ulica. Viki (3r) sedí v kočíku vo fusaku, chce si ľahnúť. vysvetľuje dedovi, ako sklopiť operadlo. dedo postupuje podľa jej pokynov, podarí sa. 

„šikovný,“ podotkne vnučka.

podvečer, Medická záhrada. dedo vysadí Viki na reťazovú hojdačku, postrčí ju. Viki sa rozhojdáva, dedo dohliada na bezpečnosť. 

„som veuká baba,“ utrúsi Viki 
dodá: „už nemám puienku.“

po dlhom hojdaní a kolotočovaní Viki oznámi: „chcem cikať.“ zájdu s dedom ku kmeňu rozložitého stromu. dedo jej až k členkom sťahuje nohavice, pančušky, nohavičky. všimne si, že strom neposkytuje dostatočné súkromie, vraví „Viki, poď sem, za strom, aby ťa ľudia nevideli holú.“ 

Viki kontruje „nehanbím sa“.

pôvodný plán bol zájsť na nábrežie, prejsť vynoveným Starým mostom, nechať sa pohltiť DUNAJSKÝM PIVOVAROM a pochutiť si na makových šúľancoch. lenže sa zvetrieva, schladnieva, zvečerieva, je čas pobrať sa domov. Viki sa vzpiera „nechcem ísť domov. chcem ísť na uoďku!“. „zdržali sme sa v parku, dnes už nestihneme. nabudúce,“ trvá na ceste domov dedo. „nie, teuaz!“ durdí sa vnučka. sedí v smere jazdy, s dedom na seba nevidia. vykloní sa, zdola skúmavo pozerá dedovi do očí. dedo sa k nej nakloní, urobí na nošteku crrrn. 

Viki sa zasmeje, uoďka je zabudnutá.

pri odchode z domu maminka Simonka kládla dedovi na srdce nepodľahnúť – ako minule – Vikinkinmu pokúšaniu kúpiť počas túlačiek maškrtu, a že keď sa zozimí, skryť Vikinke rúčky do fusaka. deda začína oziabať. opáči „Viki, máš rúčky vo fusaku?“ namiesto odpovede vyletia z kočíka dve drobné ruky. dedo vidí skrehnuté prsty. „šup-šup skryť pršteky do fusaka!“ prikáže. „keď sa o ne nebudeš dobre starať, ujdú ti k inému dievčatku“. vnučka sa zasmeje. 

dedo v smiechu začuje pobavenie 
„čo to na mňa skúšaš, dedo? 😊“.

pri chodníku na hlučnej Záhradníckej si Viki všimne zlatý dážď. „zoberieme maminke?“ spýta sa dedo. odlomí prútik, podá do ruky vnučke. Viki sa teší. „aj pue mňa oduom,“ požiada. dedo odlomí, pridá menší prútik aj pre Sašku. „maminka dá prútiky do vody, kvietky vám ozdobia a rozvoňajú byt.“ 

obaja sa tešia na maminkinu radosť.

Viki a dedo sú už skoro doma. prechádzajú parkom, alejou listnatých stromov. pod každým sú na chodníku rozplesknuté lajná vtákov. niekde menej, inde viac. „fuj!“ mračí sa Viki. „vieš, Viki, vtáčiky okakávajú chodník z korún stromov,“ vysvetľuje dedo. „vystrčia z hniezda zadoček a vypustia hovienko von ako ty do vecka. aby kakanica nesmrdela v hniezde.“ 

„no dobue,“ schváli Viki tento dôvod 
vezme vtáčí trus na milosť.

doma sa Viki mení na doktouku, dedo Miuko na pacienta s bobenkom na ruke. Viki si zo spálne do detskej izby nesie na chrbte lekársku výbavu v batohu, siaha jej až po päty. „veuká baba nesie veuký batoh,“ hovorí sama pre seba. usadí sa k stolčeku, rozloží lekárske nástroje. otvára ambulanciu. pacienta posadí do kresla. „daj uuku sem. otvou duaň. nezatváuaj p‘sty. tichučko. oukej,“ usmerňuje a karhá pacienta. k stolčeku pani doktouky sa priplazí Saška (10m). 

Viki ju odtíska nohou a 
napomína „Sašina!“. 

červenou fixkou dedovi na dlani označuje poranené miesta a robí odbery, oblepuje náplasťami, obväzuje, vypisuje recept a lekársku správu pre babi Hanku. dedo odchádza domov s červenými ďubkami po odbere krvi, s náplasťami na dlani jednej a palci druhej ruky, s obväzom na zápästí. 

na rozlúčku dedo dostane a smie dať 
doktouke pusinky na líčka.

deduško Miuuško
19. marca 2019

dedovstvo © Gabriela Alexyová gabi tá istá




8. 3. 2019

Loď zhltla výletníkov ako veľryba Jonáša

Alenka s kolobežkou, plyšovým káčeríkom a dedom Miukom vyrazia štvorkou k Dunaju. električka výletníkov zavezie na Štúrovo námestie a zelení panáčikovia prevedú cez koľaje a štvorprúdovku na nábrežie. tu ste s mamou, Dušanom a Ankou nastupovávali na propeler do Petržalky, našepkáva dedovi spomienka.

Ali ľavou nôžkou obozretne nastúpi na kolobežku, tesne k zadnému koliesku, pravou sa začne plavne odrážať. dedo s batôžkom a vykúkajúcim káčeríkom kráčajú za ňou. pozor na cyklistov a chodcov, volá podchvíľou dedo na vnučku.

po moste SNP trojica prechádza na petržalské nábrežie, pod nimi plynie kalný Dunaj. tu sme s Ueom na uodi jedui huanouky, spomenie si Ali. áno, minulé leto, potvrdí dedo. a kde je tá uoď? zaujíma sa Ali. kotví tamto pri brehu, o chvíľu pôjdeme okolo, upresní dedo. 

kde je tá uoď? pýta sa vnučka každých 50 metrov. tu je, ukáže dedo na vysvietené plavidlo pripútané k brehu lanami, rampou a dvomi mostíkmi. DUNAJSKÝ PIVOVAR, hlása veľký nápis na pravoboku lode.


poďme aj dnes na hranolky, navrhne dedo.

po mostíku zbehnú k lodi, tá ich zhltne ako veľryba Jonáša. v bruchu veľryby si Ali s dedom namáčajú horúce hranolky do kečupu, ujedajú z nich a pozorujú rýchle tečúci Dunaj a poletujúce čajky. na prešporskom brehu na podvečerné nebo siahajú veže hradu a zvonica dómu sv. Martina.

Alenke, dedovi a káčeríkovi sa do pamäti
nečujne vrýva spomienka.


deduško Miuuško
8. marca 2019