dedovstvo ... pôvodne driemajúci vulkán
pod ktorého kotlom podkúrili
a kúria vnúčatá
neskoré popoludnie, Záhradnícka ulica. Viki (3r) sedí
v kočíku vo fusaku, chce si ľahnúť. vysvetľuje dedovi, ako sklopiť operadlo.
dedo postupuje podľa jej pokynov, podarí sa.
„šikovný,“ podotkne vnučka.
podvečer, Medická záhrada. dedo vysadí Viki na
reťazovú hojdačku, postrčí ju. Viki sa rozhojdáva, dedo dohliada na bezpečnosť.
„som veuká baba,“ utrúsi Viki a
dodá: „už nemám puienku.“
po dlhom hojdaní a kolotočovaní Viki oznámi:
„chcem cikať.“ zájdu s dedom ku kmeňu rozložitého stromu. dedo jej až
k členkom sťahuje nohavice, pančušky, nohavičky. všimne si, že strom
neposkytuje dostatočné súkromie, vraví „Viki, poď sem, za strom, aby ťa ľudia
nevideli holú.“
Viki kontruje „nehanbím sa“.
pôvodný plán bol zájsť na nábrežie, prejsť
vynoveným Starým mostom, nechať sa pohltiť DUNAJSKÝM PIVOVAROM a pochutiť si na
makových šúľancoch. lenže sa zvetrieva, schladnieva, zvečerieva, je čas pobrať
sa domov. Viki sa vzpiera „nechcem ísť domov. chcem
ísť na uoďku!“. „zdržali sme sa v parku, dnes už nestihneme. nabudúce,“
trvá na ceste domov dedo. „nie, teuaz!“ durdí sa vnučka. sedí v smere
jazdy, s dedom na seba nevidia. vykloní sa, zdola skúmavo pozerá dedovi do
očí. dedo sa k nej nakloní, urobí na nošteku crrrn.
Viki sa zasmeje, uoďka
je zabudnutá.
pri odchode z domu maminka Simonka kládla
dedovi na srdce nepodľahnúť – ako minule – Vikinkinmu pokúšaniu kúpiť počas
túlačiek maškrtu, a že keď sa zozimí, skryť Vikinke rúčky do fusaka. deda
začína oziabať. opáči „Viki, máš rúčky vo fusaku?“ namiesto odpovede vyletia
z kočíka dve drobné ruky. dedo vidí skrehnuté prsty. „šup-šup skryť
pršteky do fusaka!“ prikáže. „keď sa o ne nebudeš dobre starať, ujdú ti
k inému dievčatku“. vnučka sa zasmeje.
dedo v smiechu začuje pobavenie
„čo to na mňa skúšaš, dedo? 😊“.
pri chodníku na hlučnej Záhradníckej si Viki všimne
zlatý dážď. „zoberieme maminke?“ spýta sa dedo. odlomí prútik, podá do ruky
vnučke. Viki sa teší. „aj pue mňa oduom,“ požiada. dedo odlomí, pridá menší
prútik aj pre Sašku. „maminka dá prútiky do vody, kvietky vám ozdobia a
rozvoňajú byt.“
obaja sa tešia na maminkinu radosť.
Viki a dedo sú už skoro doma. prechádzajú
parkom, alejou listnatých stromov. pod každým sú na chodníku rozplesknuté lajná
vtákov. niekde menej, inde viac. „fuj!“ mračí sa Viki. „vieš, Viki, vtáčiky
okakávajú chodník z korún stromov,“ vysvetľuje dedo. „vystrčia
z hniezda zadoček a vypustia hovienko von ako ty do vecka. aby
kakanica nesmrdela v hniezde.“
„no dobue,“ schváli Viki tento dôvod a
vezme vtáčí trus na milosť.
doma sa Viki mení na doktouku, dedo Miuko na
pacienta s bobenkom na ruke. Viki si zo spálne do detskej izby nesie na
chrbte lekársku výbavu v batohu, siaha jej až po päty. „veuká baba nesie
veuký batoh,“ hovorí sama pre seba. usadí sa k stolčeku, rozloží lekárske
nástroje. otvára ambulanciu. pacienta posadí do kresla. „daj uuku sem. otvou
duaň. nezatváuaj p‘sty. tichučko. oukej,“ usmerňuje a karhá pacienta.
k stolčeku pani doktouky sa priplazí Saška (10m).
Viki ju odtíska nohou
a
napomína „Sašina!“.
červenou fixkou dedovi na dlani označuje poranené
miesta a robí odbery, oblepuje náplasťami, obväzuje, vypisuje recept
a lekársku správu pre babi Hanku. dedo odchádza domov s červenými
ďubkami po odbere krvi, s náplasťami na dlani jednej a palci druhej
ruky, s obväzom na zápästí.
na rozlúčku dedo dostane a smie dať
doktouke pusinky na líčka.
deduško Miuuško
19. marca 2019
