Veď čo je viac ako ľudský život?
Rozhovor s Evou Eperješiovou,
matkou 5 dospelých detí. Zažila a pretrpela si stratu dieťatka po spontánnom
potrate. Nesúdi ani neodsudzuje ženy, ktoré sa rozhodli nechať usmrtiť bytosť
vo svojom tele. Aj keď si nevie predstaviť, že by sa sama k takému kroku
odhodlala.
• Čo pre Teba znamenala rodina ako pre malé
dievčatko, školáčku, gymnazistku? Čo znamená ako pre mamu a dnes už aj starú mamu?
Kým som bola dieťa, či školáčka, vôbec som si túto
otázku nekládla. Bola pre mňa úplná samozrejmosť, že žijem v rodine,
s rodičmi, tromi mladšími súrodencami a s babičkou. Tú som mala
veľmi rada, považujem za vynikajúce, že som ju zažila v našej rodine
a že som vyrástla s pocitom, že tvorí neoddeliteľnú súčasť našej
rodiny. Žili sme na dedine neďaleko Košíc a na gymnáziu v meste som si začala
uvedomovať, že žiť v spokojnej veľkej rodine nie je až takou
samozrejmosťou.
Dnes som nesmierne šťastná, že aj my s manželom
sme vychovali celkom peknú kôpku detí 😊 a že nám už pribúdajú
postupne aj vnúčatká. Je to ďalší rozmer života, ktorý napĺňa srdce a dušu
šťastím a obrovskou radosťou. Najmenšia vnučka má len pár dní a ja sa
opäť vraciam do pocitov šťastia, ktoré som zažívala, keď k nám do rodiny
prichádzali naše deti.
• Od ktorej chvíle si život vo svojom tele
vnímala ako ľudskú bytosť?
Čo pre Teba znamenalo dať dieťaťu život a sprevádzať ho ním?
... od prvej chvíle, keď som zistila, že som
tehotná. Vlastne od chvíle, keď som to začala tušiť. Lebo mám takú skúsenosť,
že som vlastne pri každom dieťati vedela, že TERAZ nastáva tá chvíľa... potom
som už len počkala týždeň-dva, kým sa mi to samej potvrdí. A už som si len
vravela – čakáme (opäť) dieťatko. Veľmi sa mi páčili práve tie prvé dni, keď
o tom ešte NIKTO nevedel, iba ja. A je jedno, či šlo o dieťa
vyslovene plánované, či ďalšie, ktoré už v našom pláne neboli 😊.
Byť sprostredkovateľkou nového života považujem za
najúžasnejšiu vec na svete, ktorá sa žene môže stať. Byť svedkyňou zázraku, keď
sa maličký uzlíček zrazu ocitá na vankúši v mojej posteli a ja obdivujem
toto dokonalé dielo...
Každé naše dieťa bolo vždy pre nás veľkým darom
a tak to vnímam aj dnes, keď sú už všetci dospelí. Keď sa stretávame večer
v kuchyni (dcéra a najmladší syn ešte bývajú s nami, traja
synovia sú ženatí), či pri nedeľnom obede, keď nás niektorý z nich
navštívi s manželkou a zavládne družná, veselá a srdečná
atmosféra, sprevádzaná výbuchmi smiechu... V tichosti srdca ďakujem za
každého a teším sa z pribúdania nových členov rodiny.
Je samozrejmé, že starostlivosť o deti, výchova
a najmä obdobie puberty, pripravia rodičom nejednu rušnú chvíľu,
i slzy stekajúce po tvári, ale počuť slová „prepáč mi“, „prehnal/a som
to“, „nechcel/a som ti ublížiť“... skoro uzdravia jazvy po bolesti v duši.
A dnes, keď sú už všetci dospelí, teším sa z ich lásky a dostáva
sa mi toľko jej prejavov, že sa mi niekedy zdá, že tú veľkú nádielku ani
nedokážem uniesť. Vlastne som si ani nikdy nevedela predstaviť, že ma niečo
také stretne, keď už budú stáť na svojich nohách 😊.
• Za akých okolností si zvyčajne zistila, že
čakáš dieťatko?
V ktorom týždni tehotenstva to obvykle bolo?
Tušila som to s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa
istote od onej krásnej chvíle nášho vzájomného manželského spojenia. No
a potom som už len čakala na prvé sprievodné javy, ktoré aj navonok
potvrdia moje pocity. To trvalo tak dva-tri týždne, kým som so správou prišla
k manželovi... No on to už vždy vedel tiež 😊.
• Ako si sa v tehotenstve vyrovnávala
s tým, že na 9 a viac mesiacov musíš potomkovi obetovať telo a osobné
záujmy? Čas a pohodlie? Pracovnú kariéru?
Tým som sa v takto položených formuláciách
nikdy nezaoberala. Brala som to ako niečo normálne, čo s tehotenstvom
súvisí a všetky sprievodné menej príjemné javy som brala ako nutnú daň
tomu, že opäť môžem zažívať nanovo zázrak života. Vždy som s veľkým vzrušením
očakávala prvé motýlie pohyby dieťatka v brušku a večer som ho
hladila a hladila a hladila... Áno, záverečné týždne už boli
namáhavé, niekedy aj nepríjemné, nakoľko mám problémy s chrbticou
a vtedy sa už pridružili aj bolesti, ale aj toto bolo vždy len dočasné 😊.
Veď napokon, všetko, čo v živote za dačo stojí, dosahujeme s námahou,
väčšou, či menšou, s obetou niečoho v prospech niečoho iného... A čo
už je viac, ako ľudský život?
A kariéru som neriešila. Zistila som, že mojím
najväčším a najkrajším obdobím v živote boli roky, ktoré som strávila
s deťmi doma na materskej „dovolenke“ (kto tento terminus technicus
vymyslel...). Boli to pre mňa roky naplnené vnímaním detskej duše, jej
postupného rozvoja, spôsobu myslenia, pozorovaním spiacich detí, čo je asi
najkrajšie na svete... dýchaním ich vôní, čítaním, spievaním, rozprávaním...
• Kto Ti bol oporou v tehotenstve
a starostlivosti o malé deti? Manžel? Matka? Príbuzní?
Počas tehotenstva, najmä prvého, sme prežívali
spoločné očakávanie hlavne s manželom. Prvé roky manželstva sme žili
v malom meste na východe, asi 100 km od Košíc, tam sa nám narodili aj prví
dvaja synovia. Nemali sme auto, preto sme až tak často nechodili
k rodičom. Manžel je lekár, takže som po tejto stránke mala pri sebe
neustále lekársky dozor 😊. Po pôrode mi vždy pár dní prišla pomôcť mama,
a keď som nastúpila potom do zamestnania, tak veľkou pomocou mi bola
sestra. Mama ešte pracovala a sestra študovala, takže vždy cez prázdniny
putovali synovia k babke, no starala sa o nich moja sestra.
Po čase sme sa presťahovali späť do Košíc. Ďalšie
deti sme mali po ôsmich rokoch, bola som s nimi doma deväť rokov
a potom sme si už vedeli navzájom pomôcť sami – starší sa v prípade
potreby postarali o mladších a všetko klapalo.
• V ktorom týždni tehotenstva a za
akých okolností si spontánnym potratom stratila dieťatko?
Kto a čo Ti pomáhalo vyrovnať sa so stratou?
Bolo to na začiatku, na konci piateho týždňa. Bolo
to veľmi vytúžené dieťatko, chlapci už boli školáci a už aj oni sa
dožadovali, kedy nám pribudne nejaké malé bábätko. Našťastie, im sme túto
novinku ešte nepovedali, bolo by to vtedy pre mňa bolestnejšie...
Vtedy som sa vo svojej bolesti cítila doslova akoby zrastená
s manželom. Bola to pre nás oboch veľmi bolestná strata a ja som
v sebe ešte dlho nosila ťažké čierne prázdno vo svojom vnútri...
• Nemala si ako matka viacerých detí pocit, že na
Teba padá svet? Že Tvoj život je vyplnený len starosťami a obetou pre
iných? Že nemáš čas na seba, na svoje záľuby, na sebarozvoj?
Toto ani nie, aspoň si už na také nepamätám 😊.
Ale pamätám si, že únava bola mojím častým sprievodcom. No zase život
v takej početnej rodine plynie tak dynamicky a vyžaduje také
operatívne zmeny naplánovaných vecí, že tam nie je veľmi čas na rozdumovanie
o nejakom stereotype (lebo ten nikdy neexistoval), či o nude (taký stav
som nepoznala v žiadnom období svojho života). Starostlivosť, obeta, nemať
čas na svoje záľuby – to všetko som brala ako samozrejmosť, nie ako niečo
zaťažujúce, pretože ono aj tá starostlivosť, či obeta na jednej strane
prinášajú námahu, na strane druhej obohatenie. Koľko sme len mohli, tak často
sme chodili von do prírody. V sobotu ráno sme rýchlo navarili a šli
von. V nedeľu sme šli ráno do kostola, navarili a opäť šli von. Takže
sčasti som si prišla na svoje v lese, na lúkach v blízkom okolí nášho
sídliska, tam sa napĺňali moje potreby byť v prírode. Komunikácia
a činnosti s deťmi rôzneho veku prinášajú neobyčajne zaujímavé,
veselé i poučné chvíle – či už pri zakladaní ohňa, opekaní slaninky,
zbieraní byliniek, hraní futbalu na nepokosenej lúke :D, stavaní snehuliakov,
zahrabaní mamky do snehu staršími chlapcami sprevádzané kvílivým plačom tých
malých, ktorí kričali „neber nám mamku!!!“
Zároveň však dodávam, že život v takej veľkej
rodine prináša so sebou veľa námahy, vyčerpanosti, únavy. Boli chvíle, keď som
si myslela, že naozaj už nemôžem pohnúť ani rukou. Nevyhli sa mi stavy
podráždenosti, nervozity, vypätia tela i duše. Neraz som si aj poplakala,
neraz som vyriekla oné známe slová – na všetko som sama, ty mi nepomôžeš, máš
len svoju prácu... a podobne. Ale stačilo, aby prišiel večer, deti zaspali
a ja som takmer každý večer obišla všetky postele a sledovala spiace
deti od najstaršieho, po najmladšieho v postieľke 😊.
Tieto chvíle ma vždy dokázali naplniť šťastím a radosťou.
Tu by som spomenula veľký prejav lásky a obety
môjho manžela voči mne. Mali sme už všetky deti. Išli sme v jednu jesennú
nedeľu z kostola. Tam na konci bohoslužby v rámci rôznych oznamov
zaznel aj oznam o tom, že turistiky chtiví mladí, či starí sa
v nasledujúcu sobotu ráno stretnú na železničnej stanici a pôjde sa
do Slovenského raja. Vo farnosti sa totiž už pár rokov takto stretávali mnohí
a chodili na túry v rámci východného Slovenska. Náš najmladší syn sa
narodil v máji, mohol mať teda tak 5 – 6 mesiacov a ja som
si tak povzdychla – ach, ja by som tak rada už šla niekam na dlhšiu túru,
nielen stále tu po okolí, s kočiarom... A manžel vraví – tak choď. Ja
som sa usmiala a mávla rukou. No on to myslel naozaj vážne, spýtal sa ma,
či nemôže on jeden deň zostať s deťmi doma. Pozrela som sa na neho, naozaj
to myslel vážne a mne srdce poskočilo od obrovskej radosti. Tak som im
v piatok navarila, všetko prichystala, pripravila podrobné pokyny, pre
istotu aj na papieri 😊 a ráno pred odchodom som ešte pripomínala
niektoré drobnosti... Tak ma manžel vystrčil pred dvere a zavelil, aby som
už šla a užila si vodopády v Slovenskom raji. Poznamenávam, že to
bolo v roku 1997 a že sme nemali mobily. Bol to nádherný deň pre mňa,
trvalo mi pár hodín, kým som si uvedomila, že nemusím na NIKOHO dávať pozor, že
sa starám dnes iba sama o seba a môžem si bez obáv vychutnávať všetky
výhľady a všetku krásu okolo seba.
Odvtedy som tak dva-tri razy do roka opustila svoju
rodinu a šla s turistickou partiou niekam do hôr. Takže – kde je
vôľa, tam je cesta, kde vládne láska a porozumenie, spôsob, ako odbremeniť
aj viacnásobnú matku, existuje a je to vlastne na úžitok všetkých členov
rodiny. Samozrejme, keď najmenší mal okolo štyroch rokov, brávali sme už aj jeho
a šli sme spolu s deťmi na turistické výpravy.
• Doľahli na Teba niekedy chvíle, kedy si
uvažovala o potrate?
O usmrtení bytosti vo svojom tele?
Nie, nikdy.
• Vieš si predstaviť závažné okolnosti, za
ktorých by si sa odhodlala usmrtiť bytosť vo svojom tele?
Alebo za ktorých by si takýto krok odporučila niekomu blízkemu, napríklad
svojej dcére?
Ani toto si neviem predstaviť. Som veriaca, ktorá
cez rôzne situácie v živote, neraz nepríjemné, ba až veľmi ťažké, zistila, že
aj keď sa od nej odvrátia aj tí najbližší, Boh jej dá vedieť, že je tu. Čaká,
kým poviem „pomôž mi, lebo sama už nevládzem“. A tak som sa postupne
naučila žiť s vedomím, že nikdy a v ničom nezostávame sami... Toto poznanie
vo mne vzbudilo hlbokú dôveru voči Bohu, naučila som sa žiť s ním
v úzkom vzťahu a vo vedomí, že aj keď sa prihodí niečo
v našom živote, čo sa nám nemusí páčiť, ťaží nás, ťahá k zemi, v konečnom
dôsledku to má význam v našom živote. Formuje nás, pomáha triediť dôležité
od nedôležitého, vyberať diamanty a hlušinu zamiesť na smetisko...
Z tohto pohľadu nevidím žiadne okolnosti v živote, ktoré by boli také
závažné, aby som siahla na život, ktorý vzklíčil v mojom vnútri. Ani pri
akomkoľvek postihnutí dieťatka, ani v akýchkoľvek ťažkostiach, pretože
viem, že život je vzácny dar, o ktorý sa treba starať. Viem si predstaviť,
že sa žena dokáže dostať do situácie, ktorú nevie a nedokáže vyriešiť,
nemá naporúdzi nikoho, kto by jej pomohol... Preto by som si nikdy nedovolila
súdiť, či nebodaj odsúdiť žiadnu z nich. Som za to, aby sme boli viac
otvorení načúvať pravde, ktorá nám v srdci znie, pokiaľ ju vedome, či
nevedome nezastrieme pseudoargumentmi o slobode ženy, o jej slobodnej
voľbe robiť si so svojím telom, čo uzná za vhodné. Ak v mene slobody
siaham na život druhého – aká je to voľba? Lebo nový život, ktorý sa vyvíja
v maternici, je od jeho počatia novou bytosťou. Nie je súčasťou matkinho
tela, ako ruka, či noha, pľúca, či žalúdok... Ona mu „len“ poskytuje ochranu
a výživu. A že je to na určitú dobu obmedzujúce? Iste. No keby to
bolo malo byť inak, určite by to bol Stvoriteľ/príroda zariadili inak 😊.
Myslím, že odpoveď na druhú časť otázky sa dá
z predchádzajúcej vydedukovať. Nielenže by som neodporučila potrat nikomu,
ale naopak – robila by som všetko pre to, aby sa žena rozhodla v prospech
dieťatka. Je dnes už veľa možností, ako tehotnej matke, či narodenému dieťaťu
pomôcť. O to viac, ak by malo ísť o mne blízku osobu.
• Odpoveď na túto otázku sa dá zhrnúť do jediného
slova: NIKDY!
Platí to aj pre prípad znásilnenia? Incestu? Inej podoby násilia?
Áno, platí. Ak totiž vychádzam z toho, že počatý
život je budúce dieťa, nový človek, nevedela by som ho odsúdiť na smrť, lebo
ono nemôže za okolnosti, v ktorých bolo počaté. Odporúčala by som
v takom prípade riešenia, o ktorých sme tu už hovorili. Nikdy
nevieme, koho sme poslali na smrť... Možno umelca, vedca, možno „iba“
obyčajného dobrého človeka...
Spomenula som si v tejto súvislosti na jednu príhodu,
ktorú mi rozpovedala moja babička. Mohla som mať asi 11 rokov. Spomínala na
vojnu. Zostala ako vdova sama s dvomi malými dcérami, jej manžel zomrel tesne
po vojne na akútnu leukémiu v dôsledku neliečeného zápalu pľúc. Často spomínala
na tie kruté roky, keď sa pretĺkala životom veľmi ťažko. Raz poznamenala, že
boli aj horšie prípady. Koncom vojny v ich dedine bola mladá žena znásilnená
vojakom a otehotnela. Nevedela nič o svojom mužovi, ktorý bol na fronte,
nevedela, či sa vráti, či ešte žije... Rozhodla sa, že si dieťa nechá,
nepomýšľala na žiadne ľudové prostriedky, ktoré slúžili na vyhnanie plodu.
Povedala si, že keď sa muž nevráti, aspoň nezostane sama. Po čase sa muž
vrátil, ona bola v závere tehotenstva. Obávala sa, ako muž tento stav prijme. No
manžel, ktorý zažil na fronte zabíjanie a nenávisť, jej povedal, že zabíjania
už má dosť a že dieťa za to nemôže, ako prichádza na svet. Napokon sa tešili z
toho jediného dieťaťa, lebo svoje už nemohli mať. On po akomsi ochorení počas
vojny už nemohol splodiť ďalšie dieťa.
... naozaj nikdy nevieme, čo všetko je v pozadí, kam naše
oči nevidia.
• Keby sa Tebe blízka mladá žena rozhodovala pre
potrat, odrádzala by si ju od jej úmyslu?
Ako by rozhodnutie v rozpore s Tvojím presvedčením ovplyvnilo Tvoj vzťah
k nej?
Stretla som sa aj so ženami, ktoré zamýšľali ísť na
potrat. Stretla som sa s takými, ktoré dieťa donosili napriek tomu, že po
otehotnení boli nešťastné a veľmi chceli ísť na potrat, no vďaka podpore
manžela, rodiny, blízkych priateľov od toho upustili. Niektoré majú dodnes
výčitky z toho, že to vôbec chceli urobiť. Stretla som sa aj
s prípadom bývalej kolegyne, ktorá otehotnela na prahu štyridsiatky. Mala
dobré postavenie v zamestnaní, odrastené dieťa a rozhodla sa ísť na
potrat. Povedala mi to veľmi diskrétne. Úpenlivo som ju prosila, aby to
nerobila, lebo to bude ľutovať do konca života. Povedala, že si to uvedomuje,
no napriek tomu sa už rozhodla... Po otázke, čo na to manžel, odpovedala, že
keby to vedel, tak „by ju zabil“. Ona mu nepreradila, že čaká dieťa. Napokon
povedala, že je objednaná na druhý deň do nemocnice (bol to piatok). Ak nepríde
do práce, tak to bude znamenať len jedno. Neprišla. V pondelok sme sa na
seba pozreli, bola poblednutá, nič som sa nepýtala... Ona len poznamenala, aby
som odišla, lebo začne plakať a už neprestane... Krátko na to som prežila
svoj spontánny potrat a keď sa to dozvedela, tak po dlhej pauze
poznamenala „to je nespravodlivé“... A keď som potom otehotnela znovu,
priniesla mi nežnú kytičku a zaželala, aby sa to všetko dobre skončilo.
Dodnes sa priatelíme. Predtým to bol taký normálny kolegiálny vzťah.
• Niektoré ženy vyjadrujú názor, že radšej by
potomka usmrtili než donosili a dali na adopciu.
Akými argumentmi by si sa pokúsila dieťatko zachrániť?
... no, tu som stratila reč. S takým niečím som sa
nestretla a neviem, ako by som zareagovala. Určite by som sa pýtala na
dôvody a snažila sa urobiť všetko, čo by bolo v mojich silách, pre
záchranu dieťatka.
• Považuješ súčasné znenie zákona
o interrupcii a počet 6 až 7 tisíc umelých ukončení tehotenstva za
ne/vyhovujúci status quo?
Nepovažujem ho za vyhovujúci. Napriek tomu, že počet
potratov klesá, stojí za to urobiť všetko, aby sa zachránilo čo najviac
životov. Nepovažujem ho za vyhovujúci pre jeho obsah. Pre možnosti veľmi
ľahkovážne ho využiť. Ak by došlo k obmedzeniu možností, kedy je zo zákona
možné potrat vykonať a pre tieto obmedzenia by došlo k záchrane čo
i len jediného života, stojí za to robiť všetko pre to, aby sa status quo
zmenil.
• Zákon o interrupcii povoľuje matke dať
usmrtiť potomka v maternici do 12. týždni tehotenstva. Na druhej strane,
nikoho k tomu nenúti. Prečo chcú niektoré politické strany a cirkvi interrupcie
zákonom zakázať?
Na toto neviem odpovedať, viem hovoriť len za seba.
No myslím si, že k potratom bude dochádzať, aj keby sa zákonom zakázali.
Skôr vidím možnosť v jeho sprísnení – a to nielen kvôli záchrane
života dieťatka, ale aj kvôli samotnému zdraviu ženy. No a veľké možnosti
sú tlačiť do mediálneho priestoru aj názory, ktoré podporujú tehotné ženy,
ktoré budú pravými slovami nazývať proces umelého ukončenia tehotenstva, no
hlavne, ktoré budú hovoriť aj o tom, že život je naozaj veľkým darom
a že žena ako nositeľka nového života si zaslúži úctu, uznanie, pomoc,
ochranu... tak od spoločnosti, ako aj od štátu.
• Nemocnice zaobchádzajú s telesnými
pozostatkami po potrate ako s biologickým odpadom. Ak je potomok
v maternici od počatia ľudská bytosť, je to dôstojné? Nemalo by to byť
inak?
Viem o tom, že na požiadanie je už aj dnes
možné, že potratené dieťa vydajú rodičom, aby ho mohli pochovať. Neviem však,
nakoľko o tom vie široká verejnosť. Lebo keď sa s ľudskou bytosťou
nakladá tak nedôstojne, je to hrozné...
• U súčasných mladých žien nie je výnimkou
nepriateľský vzťah voči mužom. Najradikálnejšie sa dožadujú vazektómie
a kastrácie mužov. Stretla si sa s takýmto postojom vo svojej
generácii?
V mojej generácii určite nie, stretla som sa
s tým len v poslednej dobe, keď sa začalo viac hovoriť o úprave zákona
o interrupcii.
• Zažila si ako matka bod zvratu, kedy Ti začali
ubúdať materinské povinnosti a pribúdať čas pre seba?
No, nezažila som to ako bod, ale s postupujúcim
vekom našich detí som si uvedomovala, že sa blíži čas, keď začnú vylietavať
z rodinného hniezda. Beriem to ako prirodzenú súčasť života a života
rodiny. Postupne som si začala zvykať, že povinností ubúda a pribúda
nielen viac času pre mňa osobne, ale uvedomujem si aj vzácnosť týchto chvíľ –
dospelé deti, pribúdanie vnúčat, menej zodpovednosti, viac času na svoje
koníčky, záľuby. Naozaj každé obdobie života je krásne, ak si človek dokáže
uvedomiť a prežívať s plnou účasťou práve tie chvíle, ktoré sa dejú –
TU a TERAZ. Pre mňa je napríklad úžasné aj to, koľko sa môžem učiť od
svojich detí. Už dávno minuli časy, keď k nám deti vzhliadali
s uznaním a s úžasom, ako vieme na všetko odpovedať. Dnes je to
už naopak. Kladiem mnohé otázky a dostávam odpovede a ja vzhliadam k ich
rozhľadenosti a múdrosti. No aj tak si najviac cením to, že sú z nich
dobrí ľudia 😊. Lebo môže mať človek aj desať akademických titulov
z každej strany mena, no dobrého a charakterného človeka toto samo
osebe z neho nespraví.
• Želáš si, aby Tvoje deti a vnúčatá mali k rodine
a rodičovaniu podobný vzťah ako Ty?
Čo sa tomu môže postaviť do cesty?
Samozrejme, veď kto by si to neželal? Verím, že
nasali do seba veľa z toho dobrého, čo zažili v našej rodine
a to, čo nebolo v poriadku, si hádam so sebou neponesú 😊.
Záleží už teraz len od nich samých, ako budú kráčať svojimi životmi. Zároveň
však verím, že všetko dobré, čo človek do svojich detí vloží, nájde uplatnenie
a pokračovanie v ich životoch. Každý má právo aj na omyly, aj na
pády, aj na zablúdenie v hustom lese, no je dôležité, aby vždy našiel
cestu na svetlo 😊.
Na záver by som rada poznamenala, že človek nemusí byť veriacim, aby bol ochrancom života tých
najbezbrannejších. Stačí mať otvorené srdce a načúvať jeho hlasu, ktorý
nekričí, ale v tichu ho je možné bezpečne počuť 😊.
• Ďakujem za rozhovor.
Zhováral sa Miro Ščibrany
OZ račan.sk
Eva Eperješiová vyrastala
v kresťanskej rodine v Družstevnej pri Hornáde, v časti Malá
Vieska. Viera bola od útleho detstva neodmysliteľnou súčasťou jej cesty
životom a je ňou dodnes. Miluje poéziu, jej obľúbení autori sú Milan Rúfus,
Daniel Hevier, Jaroslav Seifert, Ján Smrek, Miroslav Válek. Hlboko sa jej
dotýka tvorba dcéry Zuzany, talentovanej poetky, textárky, skladateľky,
klaviristky, organistky, speváčky. Venovala sa prednesu umeleckých textov.
Pripravovala a moderovala cirkevné a kultúrne podujatia, medzi nimi
poetické pásma pre deti, zastavenia krížovej cesty pre veriacich, hudobné
koncerty a pásma dcéry Zuzany. Rada cestuje a poznáva Slovensko aj iné
krajiny. Od mladosti je vášnivá turistka, v dôchodcovskom veku našla
záľubu vo fotografovaní. Vyštudovala geológiu na Baníckej fakulte Technickej univerzity
v Košiciach. Dlhé roky pôsobila ako študijná referentka. Neskôr pracovala ako
ekonómka na Gymnáziu Košických mučeníkov v Košiciach, kde postupne študovali
jej dvaja mladší synovia a jediná dcéra. Je editorkou časopisu Prameň
milosrdenstva vydávaného Farnosťou Božieho Milosrdenstva na KVP Košice.
Súvisiace
odkazy:
Osobné fotografie sú z rodinného albumu Evy Eperješiovej,
všetky ostatné sú z jej vlastnej tvorby.
