Miro Ščibrany: Eva Eperješiová: Nádej zachrániť čo len jediný život stojí za zmenu zákona

Veď čo je viac ako ľudský život?

Rozhovor s Evou Eperješiovou, matkou 5 dospelých detí. Zažila a pretrpela si stratu dieťatka po spontánnom potrate. Nesúdi ani neodsudzuje ženy, ktoré sa rozhodli nechať usmrtiť bytosť vo svojom tele. Aj keď si nevie predstaviť, že by sa sama k takému kroku odhodlala.

• Čo pre Teba znamenala rodina ako pre malé dievčatko, školáčku, gymnazistku? Čo znamená ako pre mamu a dnes už aj starú mamu?

Kým som bola dieťa, či školáčka, vôbec som si túto otázku nekládla. Bola pre mňa úplná samozrejmosť, že žijem v rodine, s rodičmi, tromi mladšími súrodencami a s babičkou. Tú som mala veľmi rada, považujem za vynikajúce, že som ju zažila v našej rodine a že som vyrástla s pocitom, že tvorí neoddeliteľnú súčasť našej rodiny. Žili sme na dedine neďaleko Košíc a na gymnáziu v meste som si začala uvedomovať, že žiť v spokojnej veľkej rodine nie je až takou samozrejmosťou.

Dnes som nesmierne šťastná, že aj my s manželom sme vychovali celkom peknú kôpku detí 😊 a že nám už pribúdajú postupne aj vnúčatká. Je to ďalší rozmer života, ktorý napĺňa srdce a dušu šťastím a obrovskou radosťou. Najmenšia vnučka má len pár dní a ja sa opäť vraciam do pocitov šťastia, ktoré som zažívala, keď k nám do rodiny prichádzali naše deti.

• Od ktorej chvíle si život vo svojom tele vnímala ako ľudskú bytosť?
Čo pre Teba znamenalo dať dieťaťu život a sprevádzať ho ním?

... od prvej chvíle, keď som zistila, že som tehotná. Vlastne od chvíle, keď som to začala tušiť. Lebo mám takú skúsenosť, že som vlastne pri každom dieťati vedela, že TERAZ nastáva tá chvíľa... potom som už len počkala týždeň-dva, kým sa mi to samej potvrdí. A už som si len vravela – čakáme (opäť) dieťatko. Veľmi sa mi páčili práve tie prvé dni, keď o tom ešte NIKTO nevedel, iba ja. A je jedno, či šlo o dieťa vyslovene plánované, či ďalšie, ktoré už v našom pláne neboli 😊.

Byť sprostredkovateľkou nového života považujem za najúžasnejšiu vec na svete, ktorá sa žene môže stať. Byť svedkyňou zázraku, keď sa maličký uzlíček zrazu ocitá na vankúši v mojej posteli a ja obdivujem toto dokonalé dielo...

Každé naše dieťa bolo vždy pre nás veľkým darom a tak to vnímam aj dnes, keď sú už všetci dospelí. Keď sa stretávame večer v kuchyni (dcéra a najmladší syn ešte bývajú s nami, traja synovia sú ženatí), či pri nedeľnom obede, keď nás niektorý z nich navštívi s manželkou a zavládne družná, veselá a srdečná atmosféra, sprevádzaná výbuchmi smiechu... V tichosti srdca ďakujem za každého a teším sa z pribúdania nových členov rodiny.

Je samozrejmé, že starostlivosť o deti, výchova a najmä obdobie puberty, pripravia rodičom nejednu rušnú chvíľu, i slzy stekajúce po tvári, ale počuť slová „prepáč mi“, „prehnal/a som to“, „nechcel/a som ti ublížiť“... skoro uzdravia jazvy po bolesti v duši. A dnes, keď sú už všetci dospelí, teším sa z ich lásky a dostáva sa mi toľko jej prejavov, že sa mi niekedy zdá, že tú veľkú nádielku ani nedokážem uniesť. Vlastne som si ani nikdy nevedela predstaviť, že ma niečo také stretne, keď už budú stáť na svojich nohách 😊.

• Za akých okolností si zvyčajne zistila, že čakáš dieťatko?
V ktorom týždni tehotenstva to obvykle bolo?

Tušila som to s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote od onej krásnej chvíle nášho vzájomného manželského spojenia. No a potom som už len čakala na prvé sprievodné javy, ktoré aj navonok potvrdia moje pocity. To trvalo tak dva-tri týždne, kým som so správou prišla k manželovi... No on to už vždy vedel tiež 😊.

• Ako si sa v tehotenstve vyrovnávala s tým, že na 9 a viac mesiacov musíš potomkovi obetovať telo a osobné záujmy? Čas a pohodlie? Pracovnú kariéru?

Tým som sa v takto položených formuláciách nikdy nezaoberala. Brala som to ako niečo normálne, čo s tehotenstvom súvisí a všetky sprievodné menej príjemné javy som brala ako nutnú daň tomu, že opäť môžem zažívať nanovo zázrak života. Vždy som s veľkým vzrušením očakávala prvé motýlie pohyby dieťatka v brušku a večer som ho hladila a hladila a hladila... Áno, záverečné týždne už boli namáhavé, niekedy aj nepríjemné, nakoľko mám problémy s chrbticou a vtedy sa už pridružili aj bolesti, ale aj toto bolo vždy len dočasné 😊. Veď napokon, všetko, čo v živote za dačo stojí, dosahujeme s námahou, väčšou, či menšou, s obetou niečoho v prospech niečoho iného... A čo už je viac, ako ľudský život?

A kariéru som neriešila. Zistila som, že mojím najväčším a najkrajším obdobím v živote boli roky, ktoré som strávila s deťmi doma na materskej „dovolenke“ (kto tento terminus technicus vymyslel...). Boli to pre mňa roky naplnené vnímaním detskej duše, jej postupného rozvoja, spôsobu myslenia, pozorovaním spiacich detí, čo je asi najkrajšie na svete... dýchaním ich vôní, čítaním, spievaním, rozprávaním...

• Kto Ti bol oporou v tehotenstve a starostlivosti o malé deti? Manžel? Matka? Príbuzní?

Počas tehotenstva, najmä prvého, sme prežívali spoločné očakávanie hlavne s manželom. Prvé roky manželstva sme žili v malom meste na východe, asi 100 km od Košíc, tam sa nám narodili aj prví dvaja synovia. Nemali sme auto, preto sme až tak často nechodili k rodičom. Manžel je lekár, takže som po tejto stránke mala pri sebe neustále lekársky dozor 😊. Po pôrode mi vždy pár dní prišla pomôcť mama, a keď som nastúpila potom do zamestnania, tak veľkou pomocou mi bola sestra. Mama ešte pracovala a sestra študovala, takže vždy cez prázdniny putovali synovia k babke, no starala sa o nich moja sestra.

Po čase sme sa presťahovali späť do Košíc. Ďalšie deti sme mali po ôsmich rokoch, bola som s nimi doma deväť rokov a potom sme si už vedeli navzájom pomôcť sami – starší sa v prípade potreby postarali o mladších a všetko klapalo.

• V ktorom týždni tehotenstva a za akých okolností si spontánnym potratom stratila dieťatko?
Kto a čo Ti pomáhalo vyrovnať sa so stratou?

Bolo to na začiatku, na konci piateho týždňa. Bolo to veľmi vytúžené dieťatko, chlapci už boli školáci a už aj oni sa dožadovali, kedy nám pribudne nejaké malé bábätko. Našťastie, im sme túto novinku ešte nepovedali, bolo by to vtedy pre mňa bolestnejšie...

Vtedy som sa vo svojej bolesti cítila doslova akoby zrastená s manželom. Bola to pre nás oboch veľmi bolestná strata a ja som v sebe ešte dlho nosila ťažké čierne prázdno vo svojom vnútri...

• Nemala si ako matka viacerých detí pocit, že na Teba padá svet? Že Tvoj život je vyplnený len starosťami a obetou pre iných? Že nemáš čas na seba, na svoje záľuby, na sebarozvoj?

Toto ani nie, aspoň si už na také nepamätám 😊. Ale pamätám si, že únava bola mojím častým sprievodcom. No zase život v takej početnej rodine plynie tak dynamicky a vyžaduje také operatívne zmeny naplánovaných vecí, že tam nie je veľmi čas na rozdumovanie o nejakom stereotype (lebo ten nikdy neexistoval), či o nude (taký stav som nepoznala v žiadnom období svojho života). Starostlivosť, obeta, nemať čas na svoje záľuby – to všetko som brala ako samozrejmosť, nie ako niečo zaťažujúce, pretože ono aj tá starostlivosť, či obeta na jednej strane prinášajú námahu, na strane druhej obohatenie. Koľko sme len mohli, tak často sme chodili von do prírody. V sobotu ráno sme rýchlo navarili a šli von. V nedeľu sme šli ráno do kostola, navarili a opäť šli von. Takže sčasti som si prišla na svoje v lese, na lúkach v blízkom okolí nášho sídliska, tam sa napĺňali moje potreby byť v prírode. Komunikácia a činnosti s deťmi rôzneho veku prinášajú neobyčajne zaujímavé, veselé i poučné chvíle – či už pri zakladaní ohňa, opekaní slaninky, zbieraní byliniek, hraní futbalu na nepokosenej lúke :D, stavaní snehuliakov, zahrabaní mamky do snehu staršími chlapcami sprevádzané kvílivým plačom tých malých, ktorí kričali „neber nám mamku!!!“

Zároveň však dodávam, že život v takej veľkej rodine prináša so sebou veľa námahy, vyčerpanosti, únavy. Boli chvíle, keď som si myslela, že naozaj už nemôžem pohnúť ani rukou. Nevyhli sa mi stavy podráždenosti, nervozity, vypätia tela i duše. Neraz som si aj poplakala, neraz som vyriekla oné známe slová – na všetko som sama, ty mi nepomôžeš, máš len svoju prácu... a podobne. Ale stačilo, aby prišiel večer, deti zaspali a ja som takmer každý večer obišla všetky postele a sledovala spiace deti od najstaršieho, po najmladšieho v postieľke 😊. Tieto chvíle ma vždy dokázali naplniť šťastím a radosťou.

Tu by som spomenula veľký prejav lásky a obety môjho manžela voči mne. Mali sme už všetky deti. Išli sme v jednu jesennú nedeľu z kostola. Tam na konci bohoslužby v rámci rôznych oznamov zaznel aj oznam o tom, že turistiky chtiví mladí, či starí sa v nasledujúcu sobotu ráno stretnú na železničnej stanici a pôjde sa do Slovenského raja. Vo farnosti sa totiž už pár rokov takto stretávali mnohí a chodili na túry v rámci východného Slovenska. Náš najmladší syn sa narodil v máji, mohol mať teda tak 5 – 6 mesiacov a ja som si tak povzdychla – ach, ja by som tak rada už šla niekam na dlhšiu túru, nielen stále tu po okolí, s kočiarom... A manžel vraví – tak choď. Ja som sa usmiala a mávla rukou. No on to myslel naozaj vážne, spýtal sa ma, či nemôže on jeden deň zostať s deťmi doma. Pozrela som sa na neho, naozaj to myslel vážne a mne srdce poskočilo od obrovskej radosti. Tak som im v piatok navarila, všetko prichystala, pripravila podrobné pokyny, pre istotu aj na papieri 😊 a ráno pred odchodom som ešte pripomínala niektoré drobnosti... Tak ma manžel vystrčil pred dvere a zavelil, aby som už šla a užila si vodopády v Slovenskom raji. Poznamenávam, že to bolo v roku 1997 a že sme nemali mobily. Bol to nádherný deň pre mňa, trvalo mi pár hodín, kým som si uvedomila, že nemusím na NIKOHO dávať pozor, že sa starám dnes iba sama o seba a môžem si bez obáv vychutnávať všetky výhľady a všetku krásu okolo seba.

Odvtedy som tak dva-tri razy do roka opustila svoju rodinu a šla s turistickou partiou niekam do hôr. Takže – kde je vôľa, tam je cesta, kde vládne láska a porozumenie, spôsob, ako odbremeniť aj viacnásobnú matku, existuje a je to vlastne na úžitok všetkých členov rodiny. Samozrejme, keď najmenší mal okolo štyroch rokov, brávali sme už aj jeho a šli sme spolu s deťmi na turistické výpravy.

• Doľahli na Teba niekedy chvíle, kedy si uvažovala o potrate?
O usmrtení bytosti vo svojom tele?

Nie, nikdy.

• Vieš si predstaviť závažné okolnosti, za ktorých by si sa odhodlala usmrtiť bytosť vo svojom tele?
Alebo za ktorých by si takýto krok odporučila niekomu blízkemu, napríklad svojej dcére?

Ani toto si neviem predstaviť. Som veriaca, ktorá cez rôzne situácie v živote, neraz nepríjemné, ba až veľmi ťažké, zistila, že aj keď sa od nej odvrátia aj tí najbližší, Boh jej dá vedieť, že je tu. Čaká, kým poviem „pomôž mi, lebo sama už nevládzem“. A tak som sa postupne naučila žiť s vedomím, že nikdy a v ničom nezostávame sami... Toto poznanie vo mne vzbudilo hlbokú dôveru voči Bohu, naučila som sa žiť s ním v úzkom vzťahu a vo vedomí, že aj keď sa prihodí niečo v našom živote, čo sa nám nemusí páčiť, ťaží nás, ťahá k zemi, v konečnom dôsledku to má význam v našom živote. Formuje nás, pomáha triediť dôležité od nedôležitého, vyberať diamanty a hlušinu zamiesť na smetisko... Z tohto pohľadu nevidím žiadne okolnosti v živote, ktoré by boli také závažné, aby som siahla na život, ktorý vzklíčil v mojom vnútri. Ani pri akomkoľvek postihnutí dieťatka, ani v akýchkoľvek ťažkostiach, pretože viem, že život je vzácny dar, o ktorý sa treba starať. Viem si predstaviť, že sa žena dokáže dostať do situácie, ktorú nevie a nedokáže vyriešiť, nemá naporúdzi nikoho, kto by jej pomohol... Preto by som si nikdy nedovolila súdiť, či nebodaj odsúdiť žiadnu z nich. Som za to, aby sme boli viac otvorení načúvať pravde, ktorá nám v srdci znie, pokiaľ ju vedome, či nevedome nezastrieme pseudoargumentmi o slobode ženy, o jej slobodnej voľbe robiť si so svojím telom, čo uzná za vhodné. Ak v mene slobody siaham na život druhého – aká je to voľba? Lebo nový život, ktorý sa vyvíja v maternici, je od jeho počatia novou bytosťou. Nie je súčasťou matkinho tela, ako ruka, či noha, pľúca, či žalúdok... Ona mu „len“ poskytuje ochranu a výživu. A že je to na určitú dobu obmedzujúce? Iste. No keby to bolo malo byť inak, určite by to bol Stvoriteľ/príroda zariadili inak 😊.

Myslím, že odpoveď na druhú časť otázky sa dá z predchádzajúcej vydedukovať. Nielenže by som neodporučila potrat nikomu, ale naopak – robila by som všetko pre to, aby sa žena rozhodla v prospech dieťatka. Je dnes už veľa možností, ako tehotnej matke, či narodenému dieťaťu pomôcť. O to viac, ak by malo ísť o mne blízku osobu.

• Odpoveď na túto otázku sa dá zhrnúť do jediného slova: NIKDY!
Platí to aj pre prípad znásilnenia? Incestu? Inej podoby násilia?

Áno, platí. Ak totiž vychádzam z toho, že počatý život je budúce dieťa, nový človek, nevedela by som ho odsúdiť na smrť, lebo ono nemôže za okolnosti, v ktorých bolo počaté. Odporúčala by som v takom prípade riešenia, o ktorých sme tu už hovorili. Nikdy nevieme, koho sme poslali na smrť... Možno umelca, vedca, možno „iba“ obyčajného dobrého človeka...

Spomenula som si v tejto súvislosti na jednu príhodu, ktorú mi rozpovedala moja babička. Mohla som mať asi 11 rokov. Spomínala na vojnu. Zostala ako vdova sama s dvomi malými dcérami, jej manžel zomrel tesne po vojne na akútnu leukémiu v dôsledku neliečeného zápalu pľúc. Často spomínala na tie kruté roky, keď sa pretĺkala životom veľmi ťažko. Raz poznamenala, že boli aj horšie prípady. Koncom vojny v ich dedine bola mladá žena znásilnená vojakom a otehotnela. Nevedela nič o svojom mužovi, ktorý bol na fronte, nevedela, či sa vráti, či ešte žije... Rozhodla sa, že si dieťa nechá, nepomýšľala na žiadne ľudové prostriedky, ktoré slúžili na vyhnanie plodu. Povedala si, že keď sa muž nevráti, aspoň nezostane sama. Po čase sa muž vrátil, ona bola v závere tehotenstva. Obávala sa, ako muž tento stav prijme. No manžel, ktorý zažil na fronte zabíjanie a nenávisť, jej povedal, že zabíjania už má dosť a že dieťa za to nemôže, ako prichádza na svet. Napokon sa tešili z toho jediného dieťaťa, lebo svoje už nemohli mať. On po akomsi ochorení počas vojny už nemohol splodiť ďalšie dieťa.

... naozaj nikdy nevieme, čo všetko je v pozadí, kam naše oči nevidia.

• Keby sa Tebe blízka mladá žena rozhodovala pre potrat, odrádzala by si ju od jej úmyslu?
Ako by rozhodnutie v rozpore s Tvojím presvedčením ovplyvnilo Tvoj vzťah k nej?

Stretla som sa aj so ženami, ktoré zamýšľali ísť na potrat. Stretla som sa s takými, ktoré dieťa donosili napriek tomu, že po otehotnení boli nešťastné a veľmi chceli ísť na potrat, no vďaka podpore manžela, rodiny, blízkych priateľov od toho upustili. Niektoré majú dodnes výčitky z toho, že to vôbec chceli urobiť. Stretla som sa aj s prípadom bývalej kolegyne, ktorá otehotnela na prahu štyridsiatky. Mala dobré postavenie v zamestnaní, odrastené dieťa a rozhodla sa ísť na potrat. Povedala mi to veľmi diskrétne. Úpenlivo som ju prosila, aby to nerobila, lebo to bude ľutovať do konca života. Povedala, že si to uvedomuje, no napriek tomu sa už rozhodla... Po otázke, čo na to manžel, odpovedala, že keby to vedel, tak „by ju zabil“. Ona mu nepreradila, že čaká dieťa. Napokon povedala, že je objednaná na druhý deň do nemocnice (bol to piatok). Ak nepríde do práce, tak to bude znamenať len jedno. Neprišla. V pondelok sme sa na seba pozreli, bola poblednutá, nič som sa nepýtala... Ona len poznamenala, aby som odišla, lebo začne plakať a už neprestane... Krátko na to som prežila svoj spontánny potrat a keď sa to dozvedela, tak po dlhej pauze poznamenala „to je nespravodlivé“... A keď som potom otehotnela znovu, priniesla mi nežnú kytičku a zaželala, aby sa to všetko dobre skončilo. Dodnes sa priatelíme. Predtým to bol taký normálny kolegiálny vzťah.

• Niektoré ženy vyjadrujú názor, že radšej by potomka usmrtili než donosili a dali na adopciu.
Akými argumentmi by si sa pokúsila dieťatko zachrániť?

... no, tu som stratila reč. S takým niečím som sa nestretla a neviem, ako by som zareagovala. Určite by som sa pýtala na dôvody a snažila sa urobiť všetko, čo by bolo v mojich silách, pre záchranu dieťatka.

• Považuješ súčasné znenie zákona o interrupcii a počet 6 až 7 tisíc umelých ukončení tehotenstva za ne/vyhovujúci status quo?

Nepovažujem ho za vyhovujúci. Napriek tomu, že počet potratov klesá, stojí za to urobiť všetko, aby sa zachránilo čo najviac životov. Nepovažujem ho za vyhovujúci pre jeho obsah. Pre možnosti veľmi ľahkovážne ho využiť. Ak by došlo k obmedzeniu možností, kedy je zo zákona možné potrat vykonať a pre tieto obmedzenia by došlo k záchrane čo i len jediného života, stojí za to robiť všetko pre to, aby sa status quo zmenil.

• Zákon o interrupcii povoľuje matke dať usmrtiť potomka v maternici do 12. týždni tehotenstva. Na druhej strane, nikoho k tomu nenúti. Prečo chcú niektoré politické strany a cirkvi interrupcie zákonom zakázať?

Na toto neviem odpovedať, viem hovoriť len za seba. No myslím si, že k potratom bude dochádzať, aj keby sa zákonom zakázali. Skôr vidím možnosť v jeho sprísnení – a to nielen kvôli záchrane života dieťatka, ale aj kvôli samotnému zdraviu ženy. No a veľké možnosti sú tlačiť do mediálneho priestoru aj názory, ktoré podporujú tehotné ženy, ktoré budú pravými slovami nazývať proces umelého ukončenia tehotenstva, no hlavne, ktoré budú hovoriť aj o tom, že život je naozaj veľkým darom a že žena ako nositeľka nového života si zaslúži úctu, uznanie, pomoc, ochranu... tak od spoločnosti, ako aj od štátu.

• Nemocnice zaobchádzajú s telesnými pozostatkami po potrate ako s biologickým odpadom. Ak je potomok v maternici od počatia ľudská bytosť, je to dôstojné? Nemalo by to byť inak?

Viem o tom, že na požiadanie je už aj dnes možné, že potratené dieťa vydajú rodičom, aby ho mohli pochovať. Neviem však, nakoľko o tom vie široká verejnosť. Lebo keď sa s ľudskou bytosťou nakladá tak nedôstojne, je to hrozné...

• U súčasných mladých žien nie je výnimkou nepriateľský vzťah voči mužom. Najradikálnejšie sa dožadujú vazektómie a kastrácie mužov. Stretla si sa s takýmto postojom vo svojej generácii?

V mojej generácii určite nie, stretla som sa s tým len v poslednej dobe, keď sa začalo viac hovoriť o úprave zákona o interrupcii.

• Zažila si ako matka bod zvratu, kedy Ti začali ubúdať materinské povinnosti a pribúdať čas pre seba?

No, nezažila som to ako bod, ale s postupujúcim vekom našich detí som si uvedomovala, že sa blíži čas, keď začnú vylietavať z rodinného hniezda. Beriem to ako prirodzenú súčasť života a života rodiny. Postupne som si začala zvykať, že povinností ubúda a pribúda nielen viac času pre mňa osobne, ale uvedomujem si aj vzácnosť týchto chvíľ – dospelé deti, pribúdanie vnúčat, menej zodpovednosti, viac času na svoje koníčky, záľuby. Naozaj každé obdobie života je krásne, ak si človek dokáže uvedomiť a prežívať s plnou účasťou práve tie chvíle, ktoré sa dejú – TU a TERAZ. Pre mňa je napríklad úžasné aj to, koľko sa môžem učiť od svojich detí. Už dávno minuli časy, keď k nám deti vzhliadali s uznaním a s úžasom, ako vieme na všetko odpovedať. Dnes je to už naopak. Kladiem mnohé otázky a dostávam odpovede a ja vzhliadam k ich rozhľadenosti a múdrosti. No aj tak si najviac cením to, že sú z nich dobrí ľudia 😊. Lebo môže mať človek aj desať akademických titulov z každej strany mena, no dobrého a charakterného človeka toto samo osebe z neho nespraví.

• Želáš si, aby Tvoje deti a vnúčatá mali k rodine a rodičovaniu podobný vzťah ako Ty?
Čo sa tomu môže postaviť do cesty?

Samozrejme, veď kto by si to neželal? Verím, že nasali do seba veľa z toho dobrého, čo zažili v našej rodine a to, čo nebolo v poriadku, si hádam so sebou neponesú 😊. Záleží už teraz len od nich samých, ako budú kráčať svojimi životmi. Zároveň však verím, že všetko dobré, čo človek do svojich detí vloží, nájde uplatnenie a pokračovanie v ich životoch. Každý má právo aj na omyly, aj na pády, aj na zablúdenie v hustom lese, no je dôležité, aby vždy našiel cestu na svetlo 😊.

Na záver by som rada poznamenala, že človek nemusí byť veriacim, aby bol ochrancom života tých najbezbrannejších. Stačí mať otvorené srdce a načúvať jeho hlasu, ktorý nekričí, ale v tichu ho je možné bezpečne počuť 😊.

• Ďakujem za rozhovor.

Zhováral sa Miro Ščibrany

OZ račan.sk

Eva Eperješiová vyrastala v kresťanskej rodine v Družstevnej pri Hornáde, v časti Malá Vieska. Viera bola od útleho detstva neodmysliteľnou súčasťou jej cesty životom a je ňou dodnes. Miluje poéziu, jej obľúbení autori sú Milan Rúfus, Daniel Hevier, Jaroslav Seifert, Ján Smrek, Miroslav Válek. Hlboko sa jej dotýka tvorba dcéry Zuzany, talentovanej poetky, textárky, skladateľky, klaviristky, organistky, speváčky. Venovala sa prednesu umeleckých textov. Pripravovala a moderovala cirkevné a kultúrne podujatia, medzi nimi poetické pásma pre deti, zastavenia krížovej cesty pre veriacich, hudobné koncerty a pásma dcéry Zuzany. Rada cestuje a poznáva Slovensko aj iné krajiny. Od mladosti je vášnivá turistka, v dôchodcovskom veku našla záľubu vo fotografovaní. Vyštudovala geológiu na Baníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach. Dlhé roky pôsobila ako študijná referentka. Neskôr pracovala ako ekonómka na Gymnáziu Košických mučeníkov v Košiciach, kde postupne študovali jej dvaja mladší synovia a jediná dcéra. Je editorkou časopisu Prameň milosrdenstva vydávaného Farnosťou Božieho Milosrdenstva na KVP Košice.

Súvisiace odkazy:

Miro Ščibrany: Zákon chráni potomka v maternici biedne

Miro Ščibrany: Smrť v maternici – bolestné mýto za slobodu a pohodlie ženy

Miro Ščibrany: MATERNICA verzus UPT. Hra o jablko.

Zuzana Eperješiová: Uspávanka nenarodeného

Zuzana Eperješiová: Áno za život