1. 5. 2019

Ako Boh hral ruletu a stvoril Vesmír a človeka

Nnno, čo vám budem vravieť. Keď strávite na nebesiach polovicu večnosti a NIČ sa nedeje, stále dokola to isté, denno-denné chválospevy na Všemohúceho, otrávi a unudí vás to k smrti, či ste radový anjel, či Najvyšší, verte mi.

A presne toto sa stalo. Nuda, nebeská nuda, NEKONEČNÁ NEBESKÁ NUDA. Viete si to vôbec predstaviť? Ani ja som nevedel, kým som nezažil na vlastnej koži. Poviem vám, skoro ma to zabilo. A to som nesmrteľný.

AVE, ČAS. Idúci na smrť ťa zdravia.

Odkaz do večnosti. Mame a otcovi. Sestrám a bratom. Švagrinej a švagrom. Neteri a synovcovi. Ďalším príbuzným. Susedom, priateľom, druhom, známym...

Obzrúc sa ponad plece, dnes už viem, čo som kedysi iba tušil. Že raz prekročím rubikon života a vstúpim na bojové pole, kde sa nedá zvíťaziť. Kde sa v neznámej chvíli stretne žitie s nežitím. Časnosť s večnosťou. Život so smrteľnosťou. Poznané s neznámym. Nádej s pochybnosťou.

Za roky môjho života bránu bytia za sebou potichu zatvorili mnohí blízki.

Otec Jozef. Mama Juliana. Sestry Marienka a Filka. Bratia Stano a Dušan. Krstní Filoména a Matej. Tety Marka, Vilma, Rózka, Matilka, Marka. Strýkovia Lajoš, Ondriš, Láďo, Jožin. Švagriná Jarka. Švagrovia Imi a Janko. Neter Adrika. Synovec Miško. Bratanci Ferdo, Milan, Jaro, Jožan, Feran. Sesternice Pavlínka, Mariška, Helenka, Vierka. Brat švagra Janka a prabratanec Bohuš Luknár. Mažel prasesternice Zdenky Karol Krošlák. Susedia z okolitých dvorov a ulíc. Blanarovičovci, Mičunkovci, Budovskí, Würflovci. Petrenčíkovci, Juričkovičovci, Amonovci, Cúcorovci. Tietzovci, Lopašovskí, Morávkovci, Bursíkovci. Salajovci, Kučerovci, Polákovci, Veselskí, Bolgáčovci. Tonka a Maťo Bednárikovci, pani Hermínka Achsová, Dominik Prokeš, Vojto Mičunek. Pani Wenzlová, Tinka Wenzlová, Laco a Milka Slobodovci. Cíchovci, Vrbovci, Mifkovičovci. Pani učiteľka Miklošková, pán Zvonár, pani Vičeková, Novákovci. Hájkovci, Čermáčkovci, pani Pajdlhauserová. Pani Podlucká, Žitní, Bledí. Milan Žitný, pani Gužíková, Karol Gschweng, Jozef Chyžnaj, Stanko Havlovič. Jurko Sajko, Dušan Chyžnaj, Ľuboš Cích, Oto Kapostáš, Ľuboš Mikolášek. Arpášiovci, Oslárovci, Hrdličkovci, Koneční, Kramplovci, Zuzka Šándorová, Ľudka Hrdličková, Dušan Lančarič. Krajčirovičovci, Karol Švéda, Ďurčekovci, Polakovičovci, Chudí. Chyžnajovci, Lančaričovci, Ivičičovci, Kramplovci, Brychtovci. Pani Hauskrechtová, kapelník Jožko Polakovič. Priatelia a blogeri račan.sk Miloš Sedro Sedramač a Anči Tapšíková. Jozef Házy. Edo a Gabika Wenzlovci. Ján Luknár a Peťo Mazúr...

Odišli tam, kam zdráhavo dovidí len oko predstavivosti.

Súvaha pribúdajúcich strát mi stále viac obnažuje pozemskú pominuteľnosť a neodvratnosť konca. Konca, ktorého som sa ako dieťa pri pomyslení na smrť mamy desil. Ako starý muž v ňom vidím súčasť života.

Bok po boku s inými pútnikmi sa blížim ku koncu cesty. Bez trpkosti, strachu a sebaľútosti. S pocitom spravodlivej nevyhnutnosti. S túžbou, aby ma už nepredbehol nikto z najbližších. S útechou, že za hraničnou čiarou čakajú všetci milí a milovaní, čo odišli predo mnou. S nádejou a vierou, že tak, ako sme zdieľali záblesk žitia, tak budeme zdieľať svetlo či tmu večnosti.

A keď sa naplní čas, bez náhlenia, s prianím dlhého šťastného života,
na priedomí budem čakať tých, čo zostanú.

Miro Ščibrany