Dlho som bol presvedčený, že v ambulancii psychoterapeuta nemám čo hľadať ani čo nájsť.
Roky som žil s pocitom, že svoj život mám pevne v rukách, že dokonale rozumiem sebe aj ľuďom okolo seba. K tomuto pocitu som sa prehrýzal v čase dospievania. Prečítal som desiatky kníh (Sväté Písmo nevynímajúc) s cieľom nájsť v nich odpovede na otázky „Kto som? Aký vlastne som? Čo ma utvára/lo? Čo mi bráni sa zmeniť? Čo chcem od života? Aký má môj život zmysel? Má ho vôbec? Má nejaký zmysel bytie? Ak áno, aký? ...“ Pocit, že svoj život držím pevne v rukách, som nadobudol vďaka nahliadnutiu do seba, strate ilúzií o sebe, prijatiu holého faktu svojej fyzickej, mravnej, intelektuálnej a sociálnej nedokonalosti, vďaka zmiereniu sa s poznaním, že od života nemá zmysel očakávať veľké veci, keď z neho aj tak nevyviaznem živý.
