Dedo, to sa nerobí!

Piatok, po pol štvrtej. Cestou zo škôlky a školy.
Saška (5r 9m), Viki (8r) a dedo.

Viki a Saška za ruky vedú deda cez prechod.
Keď bezpečne prejdú, Saška sa predkloní,
aby videla sestre do očí, a povie:

„Viki, niečo ti poviem. Dnes Magdalénku bolelo bruško a mala hnačku.
Rodičia ju museli vziať zo škôlky. Aj Dušanka,“ oznamuje staršej sestre.

„Tie mamy sú nezodpovedné!“ hnevá sa Viki.
„Prečo posielajú choré deti do škôlky?
Prečo ich nenechajú doma?“

Dedove námietky, že deti ráno ešte choré byť nemuseli a že zostať
doma nebýva pre pracujúce mamy jednoduché, Viki nepripúšťa.

„Sakra, veď kvôli tomu mohla ochorieť aj naša Saška.
A tiež iné deti!“ trvá Viki na svojom.

„Sakra?“ pozastaví sa dedo. „Kto používa toto slovo? Tato?“
„Aj mamina,“ bonzuje na rodičov Saška.

„Saši, Dušanko je tvoj nápadník?“
zaujíma sa dedo.

Saška je otázkou zaskočená, odpovie za ňu Viki:
„Dušanko robí Saške zle,“ vysvetlí.

„Viki, to nevylučuje Dušankov záujem o Saškinu priazeň,“ namietne dedo. „Ako prváčik som sa zaľúbil do spolužiačky. Mala ohnivo-hrdzavé kučeravé vlasy. A lásku som jej prejavoval tým, že som ju za tie krásne vlásky kvákal.“

„Dedo, to sa nerobí!“ zhrozene
a vyčítavo zvolá Saška.

„Veď hej, Saši. Dnes to už viem,“
kajá sa dedo za mrzký čin.

„Saši, nezabúdaj, že bol prváčik,“ zastane sa deda Viki.
„Vtedy ešte nemal so ženami skúsenosti.“

„No dobre,“ berie Saška
deda na milosť.