Mária Havlovičová, rod. Riglerová, sa 18. januára 2022, vo veku 88 rokov, odobrala tam, odkiaľ niet návratu. Sedem mesiacov po tom, čo na večnosť odišiel jej celoživotný druh a milovaný manžel Ľudovít Havlovič.
Pani Mária Havlovičová mi vstúpila do života na dva kroky. Najprv ako manželka Ľudovíta Havloviča. Švagriná jeho brata Stanka a Atky, rodenej Oslárovej. Našich susedov z ulice a blízkych priateľov mojej sestry Filky a švagra Janka Luknára. Vtedy sme sa osobne nepoznali.
O druhý krok sa pričinila kniha Ľudovíta Havloviča RAČA Z dejín a pamiatok obce. Vydaná v roku 2002. Pre seba som si ju objavil o päť rokov neskôr. Vďaka švagrovi Jankovi Luknárovi. Padla mi u neho do oka. Ako pozvánka do minulosti Rače. Bez váhania som zašiel za autorom. A dostal od neho 4 výtlačky knihy. Slovo dalo slovo a s pánom Havlovičom sme sa podujali dať knihu na blog Starý Račan. Často sme sa kvôli tomu stretali. A napriek odstupu jednej generácie sa zblížili. Z pána Havloviča sa stal Ľudko. Priateľ, ktorý sa tešil záujmu o jeho dielo.
Pani Marienka bývala pozornou hostiteľkou stretnutí s Ľudkom. Nechávala nám priestor na debaty. Sama sa bez slova držala v úzadí. Mlčať nevydržala dlho. Ľudkove spomienky, jej výborná pamäť a bystrá myseľ ju vtiahli medzi nás. Debaty vo dvojici sa zmenili na rozhovory v trojici. Z hostiteľky pani Marienky sa stala priateľka Marienka.
Ak máte akú-takú citlivosť na človečie veci – bárs by vám siahala len po vlastnú košeľu – nemôže vás nezasiahnuť odchod blížneho. Zvlášť človeka, ktorého cesty sa s vašimi od
detstva tu dotýkali, tam pretínali. S ktorým ste sa vídali málo.
A predsa dosť na to, aby ste jeden o druhom mali povedomie.
Juraj,
vedel som, že si po maturite študoval právo. Že si sa oženil s Jankou, mojou rovesníčkou a kamarátkou z ulice a základnej školy. Že sa vám narodili dvaja synovia vo veku mojich detí. Že si pracoval vo Vinárskych závodoch, kde sa ako dôchodca zamestnal môj otec.
Nakoniec sme dlho boli skoro susedia. A nejaký čas aj kolegovia. To v dobe mečiarovskej privatizácie, keď si nastúpil do podniku, kde som pracoval. A kde vysoké manažérske posty zastávali viacerí Račania. Takí, čo za komunistov boli komunisti. Za Mečiara mečiarovci a privatizéri. Tu prvý raz padla kosa na kameň. Ty si podporil privatizáciu podniku manažérmi. Ja donkichotskú akciovku zamestnancov. Na víťaza si vsadil Ty.
Odjakživa si bol človek osobného kontaktu. Predurčovala Ťa k tomu priateľská a žoviálna povaha. Po 50-ke si sa v Rači stal miestnym poslancom. Neskôr, ako poslanec-dôchodca, si denne križoval ulice Rače. A stretával sa s ľuďmi. Spoluorganizoval a sponzoroval športové podujatia. Chodil na futbalové zápasy detí, dorastu aj mužov. Štartoval bežecké a cyklistické preteky. Odovzdával ceny.
... tak ako si Ty mňa sprevádzala k životu, tak túžim sprevádzať raz Tvoje vnúčatá.
v 40. deň bytia sa mi rozbúšilo srdce. vykonal som prvý pohyb. pocítil prvú slasť.
prvú bolesť. sotva som opustil rané bytie a vdýchol prvý dúšok vedomého
života, zaplavila si ma temnou úzkosťou. dnes, v 56. deň plavby k životu zapisujem
do denníka uteronauta posledný záznam.
Odkaz do večnosti.
Mame a otcovi. Sestrám a bratom. Švagrinej a švagrom. Neteri a synovcovi.
Ďalším príbuzným. Susedom, priateľom, druhom, známym...
Obzrúc
sa ponad plece, dnes už viem, čo som kedysi iba tušil. Že
raz prekročím rubikon života a vstúpim na bojové pole, kde sa nedá zvíťaziť.
Kde sa v neznámej chvíli stretne žitie s nežitím. Časnosť s večnosťou.
Život so smrteľnosťou. Poznané s neznámym. Nádej s pochybnosťou.
Za roky môjho života bránu bytia za sebou potichu zatvorili mnohí blízki.
Otec Jozef. Mama Juliana. Sestry Marienka a Filka. Bratia Stano a Dušan. Krstní Filoména a Matej. Tety Marka, Vilma, Rózka, Matilka, Marka. Strýkovia Lajoš, Ondriš, Láďo, Jožin. Švagriná Jarka. Švagrovia Imi a Janko. Neter Adrika. Synovec Miško. Bratanci Ferdo, Milan, Jaro, Jožan, Feran. Sesternice Pavlínka, Mariška, Helenka, Vierka. Brat švagra Janka a prabratanec Bohuš Luknár. Mažel prasesternice Zdenky Karol Krošlák. Susedia z okolitých dvorov a ulíc. Blanarovičovci, Mičunkovci, Budovskí, Würflovci. Petrenčíkovci, Juričkovičovci, Amonovci, Cúcorovci. Tietzovci, Lopašovskí, Morávkovci, Bursíkovci. Salajovci, Kučerovci, Polákovci, Veselskí, Bolgáčovci. Tonka a Maťo Bednárikovci, pani Hermínka Achsová, Dominik Prokeš, Vojto Mičunek. Pani Wenzlová, Tinka Wenzlová, Laco a Milka Slobodovci. Cíchovci, Vrbovci, Mifkovičovci. Pani učiteľka Miklošková, pán Zvonár, pani Vičeková, Novákovci. Hájkovci, Čermáčkovci, pani Pajdlhauserová. Pani Podlucká, Žitní, Bledí. Milan Žitný, pani Gužíková, Karol Gschweng, Jozef Chyžnaj, Stanko Havlovič. Jurko Sajko, Dušan Chyžnaj, Ľuboš Cích, Oto Kapostáš, Ľuboš Mikolášek. Arpášiovci, Oslárovci, Hrdličkovci, Koneční, Kramplovci, Zuzka Šándorová, Ľudka Hrdličková, Dušan Lančarič. Krajčirovičovci, Karol Švéda, Ďurčekovci, Polakovičovci, Chudí. Chyžnajovci, Lančaričovci, Ivičičovci, Kramplovci, Brychtovci. Pani Hauskrechtová, kapelník Jožko Polakovič. Priatelia a blogeri račan.sk Miloš Sedro Sedramač a Anči Tapšíková. Jozef Házy. Edo a Gabika Wenzlovci. Ján Luknár a Peťo Mazúr...
Odišli tam, kam zdráhavo dovidí len oko predstavivosti.
Súvaha
pribúdajúcich strát mi stále viac obnažuje pozemskú pominuteľnosť a neodvratnosť
konca. Konca, ktorého som sa ako dieťa pri pomyslení na smrť mamy desil. Ako
starý muž v ňom vidím súčasť života.
Bok
po boku s inými pútnikmi sa blížim ku koncu cesty. Bez trpkosti, strachu
a sebaľútosti. S pocitom spravodlivej nevyhnutnosti. S túžbou,
aby ma už nepredbehol nikto z najbližších. S útechou, že za hraničnou
čiarou čakajú všetci milí a milovaní, čo odišli predo mnou. S nádejou a vierou,
že tak, ako sme zdieľali záblesk žitia, tak budeme zdieľať svetlo či tmu večného života.
A keď sa naplní čas, pôjdem bez
náhlenia, a s prianím dlhého života, na priedomí večnosti budem čakať tých, čo zostanú.
Miloš Sedro Sedramač v pondelok 7. apríla 2008, necelé štyri týždne pred svojimi 87. narodeninami, náhle a nečakane odišiel z javiska života...
Tento obraz by iste vyznel nadnesene, keby sa netýkal práve Sedra – večného zabávača, potulného herca a spoločníka, ktorý ľuďom rozdával dobrú náladu a smiech.
Svojím odchodom zaskočil a šokoval všetkých, čo ho poznali a mali radi. Lebo Sedro bol stelesnený život, humor, družnosť a energia.
Celý svoj dlhý život zasvätil račianskemu futbalu. Po skončení kariéry hráča sa stal jeho patrónom. Prešiel postom vedúceho mládežníckych družstiev, tajomníka a hospodára klubu, hlásateľa a komentátora futbalových zápasov, archivára a kronikára. Ako dobrý duch a strážny anjel bdel nad rastom a osudmi početných generácií futbalistov v Rači a stal sa nezabudnuteľnou legendou a ikonou račianskeho futbalu.