Právo zabiť dieťa by nemal mať nikto.

Zlata má 55 rokov a pochádza z Martina. Ako 37-ročná sa rozhodla dobrovoľne ukončiť svoje tehotenstvo. V tom čase už bola dvojnásobnou mamou a mala za sebou aj skúsenosť so spontánnym potratom. Krátené.

[…] V deň zákroku sa vo mne odohrával boj. […] V podvedomí som počula pochybnosti. Ale hovorila som si, že nemám inú možnosť, mám dve deti, som samoživiteľka, nemám šancu. […] Keď mi lekár povedal, že môžem ísť na zákrok, nedostala som už na ďalšie rozmýšľanie ani 24 hodín. […] Možno keby som vtedy dostala viac času, mala by som nejaký priestor na rozhodnutie, či to ozaj chcem urobiť.

Keď som šla na samotný zákrok, stále som sa triasla. Upokojovali ma, že to bude trvať len pár minút, že to nebolí a budem v poriadku. Ešte si pamätám, že mi dali narkózu a potom už bolo prázdno. […] Bola som na posteli a zažila som niečo ako klinickú smrť. Videla som svetlo, bola som v nejakom tubuse, videla som samu seba úplne nahú, zmorenú, zničenú. Na konci bolo zeleno-zlato-biele svetlo a počula som hlas: Zmeň svoj život. […]

Keď som sa prebrala, vedľa mňa stála upratovačka a povedala mi, že sa nemôžem toľko metať a mám ležať v pokoji. Potom som začala neskutočne plakať, myslela som, že si vyplačem dušu. Bola to pre mňa strašná tragédia. Vtedy sa u mňa spustilo to, čo sa dnes odborne pomenúva ako postabortívny syndróm. […] Plakala som a vo svojom vnútri som počula, ako vo mne plače bábätko. […]

Trvalo to dlho. Plač bábätka sa ozýval v akúkoľvek hodinu počas dňa, kedykoľvek. […] Celé mesiace som zostala v pocite, že som stále tehotná. Ako keby mi preskočilo, cítila som sa tak sedem mesiacov. Tie pocity vo mne nikto a nič nevyvolal. Nikto mi nevykrikoval, že som bola tehotná, lebo nikto o tom vtedy nevedel. Nemala som žiadnu spätnú väzbu od muža, s ktorým som čakala dieťa, lebo ani on o tom nevedel. […] Od nikoho som necítila žiadne tlaky. A s kňazom som sa o tom rozprávala až o dva roky neskôr pri spovedi. […]

Uzatvárala som sa pred svetom. O postabortívnom syndróme som sa dozvedela až oveľa neskôr, v roku 2016, ale predtým som ho reálne žila. Trvalo to dlho, dokopy 10 rokov som mala pocit, že to nie som ja. Skoro som skončila na psychiatrii. Trikrát som chcela spáchať samovraždu. Ani po spovedi, na ktorú som išla až po dvoch rokoch, to nebolo ok, šlo to všetko pomaly ako šúpanie cibule. Mala som depresie, od druhej do štvrtej ráno som nemohla spávať. […] Môj život bol ako na kolotoči, nevedela som sa ničoho zachytiť. Moja rodina videla, že som úplne iná. Vykrikovala som na deti, bola som nepríjemná. […]

Medzitým som mala ďalšie vzťahy s mužmi, to bola tragédia. Voči mužom som cítila hnev. Ako keby boli všetci vinní za to, čo som ja spravila. Bola som ako útočník a všetkých som obviňovala. Moja sebaúcta bola minimálna, cítila som sklamanie zo seba, že nedokážem byť normálnou a slušnou ženou. Myslela som si, že nie som morálna, že iné hovorím a iné robím, že idem nesprávne životom. Snahu som mala, ale čosi ma stále brzdilo. Podvedomie pracovalo v zlom režime.

Potratom bola zasiahnutá moja ženskosť, aj materstvo. Nevedela som si predstaviť, že by som ešte niekedy bola tehotná. Bola to pomsta samej sebe. Mala som pocit, že ak som to raz urobila, už viac nepatrím do spolku tehotných žien. Ľudskosť a ženskosť boli u mňa také minimálne, že som to nevedela ovládať.

Nesúhlasím s tým, že žena má mať právo na potrat, pretože ide o jej telo a rozhoduje o svojom živote a tele. Dieťa má svoje telo, svoju krv, svoje vnútorné orgány, je to individuálny človiečik, ktorý je len v prenájme matky, a bez muža by sa to neudialo. Keď sa tvorí človiečik, je pri tom muž aj žena. A muž a žena za to majú niesť zodpovednosť. […] Áno, dieťa je v mojom tele, ale nie je to moja súčasť, lebo ja bez neho môžem žiť. Žena je prostredníčka na splodenie dieťaťa, na jeho vynosenie.

Právo dieťaťa na život obhajujem až teraz po potrate, lebo som to dovtedy nepochopila. Brala som to tak, že každý sa rozhodne, ako chce. Pre mňa je to memento. […] Dieťa je človiečik, a keď nemá status človeka, staviame sa k nemu ako k muche, ktorá nám prekáža v byte. Život prináša kadečo. Ale samotné dieťatko nemôže za to, čo sa žene stalo. […] Keď matka nechce dieťatko prijať, môže ho dať do domova, na adopciu, má možnosti utajeného pôrodu. […]

Spontánny potrat som prežila doma, v bolestiach, v plači a bábätko zostalo v záchode. Potratová tabletka nie je tabletka proti bolesti. Je to zásah, dieťa vypudí von a je to horšie ako menštruácia. Neviem si predstaviť, že si niekto zoberie tabletku, potratí doma a že bude všetko ok. Ja som krvácala neskutočne. Bez zásahu lekárov neviem, či by som tu dnes bola. […]

Zažila som spontánny aj dobrovoľný potrat, aj tehotenstvá.
Človeka to skutočne poznačí na dlhý čas. […]
Právo na zabitie by nemal mať nikto.

Keby som vedela, že existuje napríklad Ráchelina vinica [projekt pomáhajúci matkám, otcom, príbuzným so skúsenosťou úmyselného i spontánneho potratu, pozn. red.], rozmýšľala by som inak. […] Projekt mi priniesol postupné odbúravanie nánosu blata z môjho života. […] Zažila som tam odpustenie, uzdravenie a pokoj. Psychologička nám odporučila povedať to celej rodine. Dieťatko bolo treba prijať, dať mu meno a brať ho ako člena, ktorý zomrel a je našou súčasťou. Rozhodla som sa to povedať najskôr svojim rodičom. Bolo to horšie ako ísť na spoveď. Bol to nápor na pokoru. Ale bolo to veľmi uzdravujúce a odpúšťajúce. Proces priniesol uzdravenie celej našej rodine. Objímali sme sa a ja som dovtedy nezažila väčšiu lásku. […]

Moje dieťa by malo dnes 18 rokov. Stále si predstavujem, čo by robilo.
Ale už nie v ľútosti ani vo výčitkách. Mohol byť s nami ďalší člen rodiny.

[…]

 

ZDROJ:

Jana Holubčíková: „Už si nemyslím, že každý sa môže rozhodnúť, ako chce.“