29. 4. 2017

Až mi duša zaplesala...

... pri slovách, čo do knihy tvárí zapísala račianska rodáčka a priateľka Zdenka Luzar-Mičunková:

„... čaro prírody. Tak ako naše vnúčatká, keď našli v Rači slimáka s búdkou, tým že pršalo tak mali šťastie, že boli slimáci vonku. No a najväčší zážitok bol roháč. Ešte som si priala aby videli ježka ale to sa nám za ten krátky čas nepodarilo vidieť. Ale toho môžu vidieť tu v obchodoch so zvieratkami ale slimáka s búdkou a roháča nie.“

A vyrojili sa spomienky. Popri slimákovi s búdkou, roháčovi a ježkovi aj na pulce, vážky, šidlá, slepúchy, užovky, salamadry škvrnité, poľné myši, babočky admirál a pávie oko, vidlochvosty ovocné, mlynáriky kapustné, chrústy, netopiere, lastovičky, sýkorky, vrabce, drozdy, škorce, vrany, bažanty, srnky, kozy, kravy, kone... Ako decko a chlapča ma privádzali v Rači do úžasu. Kam detské oko dovidelo, tam bol nejaký živý zázrak.

Nech mi je odpustené, že to poviem (trochu) nadnesene. Všetky tieto živé zázraky boli neodmysliteľnou súčasťou nášho detstva. Spomienky na ne sú pre mňa a mojich rovesníkov dodnes veľkým zdrojom a oporou v ťažkých chvíľach.

Rača bola v tom čase, v 50. a 60. rokoch, vinohradnícko-roľnícka dedina so všetkým, čo k tomu patrí. Tento kolorit sa stále viac a viac vytráca. A Rača prichádza o svoju dušu. Omnoho rýchlejšie a neodvratnejšie, než sa ešte nedávno zdalo byť nevyhnutné, znehybnieva v mase železobetónu.

„Vďaka“, páni Kmotrík, Zvonár,
Komorník, Pilinský...


Ilustračné foto: internet 


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára