Úlomky spomienok. A obzretie za životom. Rodičov, súrodencov, svojím. A mame a tatovi
odkaz do večnosti.
Julka (1917) a Jožko (1915) vyrastali na Dolnom konci. V susedných dvoroch.
Ktovie, či tušili, že sú si súdení. Julka bola z majetnejšej, Jožko z nemajetnej
rodiny. A jednako osud spojil a na polstoročie splietol ich životy. A votkal
do nich osem ratolestí. Každé dva roky Julka rodila dieťa. Sedemnásť rokov. A v tichosti
niesla z roka na rok ťažšie bremeno. Húževnato a vytrvalo. V úzkosti
a pokore.
V čase vojny mama a otec vychovávali Filoménku, Stanka a Ruženku. Radosť z konca
vojny skalila smrť dcéry Marienky. Sotva sa svet nadýchol mieru, súženia mamy a strach o rodinu dieťatku krátko po krste vzali život. Smútok a trápenie
zmiernil o rok a pol príchod syna Jožka. A rany liečilo o tri
roky slniečko Anička.
Otec mal 37 a mama 35, keď počali siedme dieťa. Mirka. V rodnom dome mu pomohla
na svet pôrodná babica. Do neistých päťdesiatych rokov. Do čias združstevňovania
rolí a viníc. Rekvirovania koní a kraviek. Otec tri roky bojkotoval roľnícke
družstvo. Tri roky ťarchu živobytia niesla mama. Zachovať a zaopatriť deti bol pre
ňu mravný príkaz.
Mama mala 39, keď z pôrodnice priniesla synčeka Duška. Narodil sa najmladší a najmladší
už zostal. Milovaný mamou, otcom aj staršími súrodencami. Len brat Mirko
smútil za maminou pozornosťou a láskou. A na Duška žiarlil.
Každé zo siedmich detí riešilo svoje ťažkosti. Menili sa s vekom a postavením v početnej
rodine. Najstarším sestrám a bratom rodičia od útleho veku zverovali
povinnosti. Od starostlivosti o mladších súrodencov a hydinu až po práce v domácnosti,
vo vinici, na záhumienkoch, pri zvážaní a pílení dreva. Nebolo vyhnutia.
Rodina by inak živorila a trela biedu.
„Narobiť deti viete, postarať sa o ne nie!“ zaťala mame do duše dospievajúca
dcéra. Zranila mamu na najcitlivejšom mieste. A táto rana sa nikdy celkom
nezacelila. Mame ťažila sebaúctu, dcére svedomie. Celý život medzi nimi ležala ako priepasť.
A obe od seba vzďaľovala.
Mama mala vyše 50, keď odchovala najmladšie deti. Celých tridsať rokov trvalo, kým mohla
narovnať chrbát a zdvihnúť hlavu. A kým deti začali úročiť jej vklad.
Ako chlapča som nevnímal, aký ťažký život žili mama s otcom. Nelamentovali.
Nesťažovali si. Neľutovali sami seba. Sebaľútosť nepestovali ani u detí. Pracovali
do úmoru. Deťom dávali prvé-posledné. A príkladom písali návod na život. Otázka,
či sa nezbaviť časti bremena siahnutím na život počatému dieťaťu, v rodine
nikdy nebola vyslovená ani pomyslená. Nikdy. Mravný zákon mala mama v sebe
hlboko zakorenený. Vyrastala v kresťanskej rodine, pôvod spočíval v desatore.
No zrástol jej s dušou ako siamske dvojča. A oddeliť ho nebolo možné. Ani
žiadané.
Keby bola naša mama pro-abort feministka, dnes by som bol už 69 rokov mŕtve dieťa.
Moja žena Hanka by prežila s iným mužom úplne iný život. Možno lepší. Ktovie.
A naše deti a vnúčatá by zostali v priestore neuskutočnených možností.
MAMA A TATA. Z celého srdca Vám ďakujem.
Že ste mi dali a nevzali späť život.
A dovolili mi ho napĺňať.
Aj láskou k Vám.
Miro Ščibrany
IDE O ŽIVOT
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára