Ali. Leo. A cinkot korálok.

Portrét dievčaťa ® Alexej Charlamov

Piatok. Podvečer. Mama Zuzka je na služobke. Ali (6r 1m) prichádza s tatom Dankom k starým rodičom. Prináša si dva výkresy. Nakreslené v škôlke pastelkami. Na jednom je kôň. S bujnou hrivou. Uzdou. Sedlom. A dlhokánskym chvostom. Vedľa koňa jazdkyňa s prilbou. Nad ňou tlačené písmená ALI. Na druhom obrázku je dom. Na lodžii kvety. Vedľa domu rastú tuje.

Kresliarka podáva výkresy dedovi.
„Sú pre teba a pre babi Hanku. Ktorý si vyberieš ty?“ zaujíma sa vnučka.
„Tento s koňom. Babi miluje kvety. Vyberie si dom,“ teší sa a prorokuje dedo.

Ali odbieha za Leom (4r 11m). V pracovni-spálni idú pátrať po poklade.

„Dedo, podua mapy je pokuad tu na stoue,“ ukazuje Leo do mapy. „A kde presne?“ zaujíma sa dedo. „V peňaženke,“ je si istý pátrač. „Dobre. Tak pohľadaj,“ dedo spod displeja podá peňaženku. Leo prezerá priečinky. Hľadá mince. Nenachádza ani jedinú. A je sklamaný. Len do chvíle, kým s Ali neobjavia babinkinu šperkovnicu. A v nej korálky. Ali si dá na krk náhrdelník. „Smiem si ho vziať domov?“ pýta sa. „Vezmi. Babi má teraz zoom. Dohodnete sa zajtra,“ rozhodne dedo. Vnučka baletným krokom opúšťa spálňu. Zbieha po schodoch.

O chvíľu dedo z obývačky začuje výkrik. A cupot. No jasné. Alenke sa korálky roztrhli. A rozgúľali po podlahe. „Nevadí, pozbierame. A doma navlečieš na pevnejšiu niť.“ Ali sa upokojí. Dedo prináša prázdnu zápalkovú krabičku. Kolenačky zbierajú guličky. Deti, tatovia aj dedo. „V spáuni sú tiež uozsypané gouáue,“ odtuší Leo. Nik mu neverí. Do chvíle, kým sa tatovia na vlastné oči nepresvedčia. Začína druhé kolo zberu guličiek.

Druhý deň ráno. Babi vstáva z postele.
Z nočnej košele na podlahu cinkajú korálky.
Večer Leo skryl hŕbku pod paplón.
Aby utajil svoj čin.

Dedo Miuko

ROZPRÁVKA, ČO SA TROCHU POMOTALA

Popolvár ® Ľudovít Fulla

Cválaj, koník Hrivko,
švihom – rýchlo do rozprávky!
A ty, dedo Mirko,
hneď obúvaj poltopánky,
čo majú vraj takú vládu,
že ma všade rýchlo nájdu.
Aj v rozprávke, krajom sveta.

Stačí na to jedna veta:
„Ali – bali – tra-la-la,
kam, si sa mi, divožienka, schovala?!“

Zbieraš, Alka, korálky?
Čudný koniec rozprávky –

„Aj ja zbieuam“ – Leo vraví
a púšťa sa do výpravy
„Za strateným pokladom“
Pod skrinkou aj pod stolom
prehľadajú každý kútik
tato, dedko, Leo – vnúčik:
„Už korálky, už vás máme!
Do škatuľky, tam vás dáme.“

Pozbierali. Zvoní zvonec –
„Rozprávočka, je to koniec?“

Kdeže koniec! Ešte – nie!
Čo sa vám len nestane?!

Skoro ráno, veru áno, verte mi,
z babičkinej košieľky
guľkajú sa korálky – po zemi!

Celý „poklad“ nášho Lea!!!
Rozprávočka? Chybu nemá –
Nevídaný koniec...

Tak, rozzvoň sa, zvonec!

Pani učiteľka Dobruška