Vladimír Palko: USA NÁM ZVOLILI RUSKO ZA NEPRIATEĽA.

Elity Západu mohli a mali kroky Ruska predvídať.

Gorbačovova perestrojka všetko zmenila. Nemci sa chceli zjednotiť? Gorbačov povedal: V poriadku. V roku 1991 chceli Američania vyhnať Saddáma Husajna z okupovaného Kuvajtu. Gorbačov súhlasil.

Putin spočiatku v zahraničnej politike nebol iný ako Gorbačov a Jeľcin. V roku 2001 v Bundestagu ponúkol priateľstvo a spoluprácu. V roku 2006 v Prahe uznal morálnu zodpovednosť Ruska za inváziu do Československa. Zaujímal sa o členstvo Ruska v NATO. Mal priateľské kontakty so západnými politikmi.

Vo vzťahoch sa začalo zmrákať koncom 90. rokov. V roku 1999 lietadlá NATO bombardovali Srbsko, historického spojenca Ruska. V roku 2003 Rusko spochybnilo inváziu do Iraku miernym jazykom. Putin politickými gestami potvrdzoval záujem o priateľstvo a spoluprácu so Západom. A v roku 2022 bol Putin pasovaný Západom za vtelenie Hitlera.

Ako sa mohol za tých 20 rokov tak zmeniť?
Najprv sme sa totiž zmenili my.
My, Západ.

George Bush a Helmut Kohl sa snažili o súhlas Gorbačova so zjednotením Nemecka. So vstupom jedného štátu Varšavskej zmluvy – Nemeckej demokratickej republiky – do NATO. Nemeckí a americkí diplomati Sovietom sľubovali, že NATO sa už nerozšíri ani o palec. S výnimkou prejavu nemeckého ministra zahraničných vecí Genschera sa o tom nehovorilo verejne. Dnes vieme, že to tak bolo. Prešlo desaťročie a NATO sa rozširovať začalo. V roku 1999 doň boli prijaté Česko, Poľsko a Maďarsko. V roku 2004 Slovensko, tri pobaltské krajiny, Slovinsko, Rumunsko a Bulharsko. Rusi to brali ako porušenie sľubov Západu. S trpkosťou si uvedomovali, že boli podvedení, no v týchto rozšíreniach nevideli veľké nebezpečenstvo. Problém vznikol až s ponukou členstva Ukrajine.

V roku 1993 John Mearsheimer rozoberal tri možnosti vývoja: (1) rusko-ukrajinská vojna, (2) rozpad Ukrajiny a (3) zachovanie Ukrajiny v hraniciach z roku 1991, s podmienkou, že zostane v priateľskom vzťahu s Ruskom. Na prelome rokov 2013-2014 sa stalo to, pred čím Mearsheimer varoval. Lídri Majdanu sa snažili o Ukrajinu v existujúcich hraniciach, v antagonistickom vzťahu s Ruskom a s ruským elementom na východe Ukrajiny. Od nástupu novej vlády zneli heslá o vstupe do NATO. Medzinárodné dokumenty nepovažujú členstvo vo vojenskom pakte za absolútne právo. Charta OBSE toto právo obmedzuje: „Štáty nebudú posilňovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných štátov.“ To znamená, že každý vstup do vojenského paktu má byť diskutovaný s ohľadom na bezpečnosť všetkých. V decembri 2021 Rusko žiadalo neutrálny status Ukrajiny. A požiadavku opieralo práve o túto pasáž. Západ diskusiu o členstve Ukrajiny v NATO odmietal.

V rokoch 2007-2008 ruská vládnuca garnitúra začala chápať, že Amerika nehodlá uznať Rusko ako partnera. A že jej kroky budú Rusko oslabovať. V roku 2007 Putin v Mníchove prvýkrát označil americké vojenské rozširovanie na východ ako problém. Návrh prezidenta Busha vytvoriť v strednej Európe protiraketový štít, údajne na obranu pred útokmi Iránu, Rusko považovalo za ohrozenie svojej bezpečnosti. V roku 2012 prezidentský kandidát republikánov Mitt Romney povedal, že Rusko je pre Ameriku hlavným geopolitickým nepriateľom. Amerika podporovala nacionalistické politické kruhy na Ukrajine, ktoré sa stavali proti predĺženiu zmluvy o pobyte ruskej čiernomorskej flotily na Kryme. Rusi pochopili, že s podporou Američanov ich ukrajinskí radikáli chcú vyhodiť z prístavu Sevastopol. Ten založili Rusi za Kataríny Veľkej po porážke Osmanskej ríše. A uchránili v 19. storočí v „krymskej“ vojne pred Britmi a Francúzmi za cenu stotisíc padlých.

Vo februári 2014 Američania podporili Majdan, zvrhnutie demokraticky zvoleného prezidenta Janukovyča. Janukovyč nebol ruskou bábkou. Bol garantom dobrých rusko-ukrajinských vzťahov. Na Majdane rečnil vplyvný americký senátor John McCain a podporoval zvrhnutie proruského prezidenta Ukrajiny. K zvrhnutiu došlo násilným spôsobom, vďaka radikálnemu krídlu Majdanu. Americká ambasáda zohrala pri zvrhnutí aktívnu úlohu. Do Majdanu boli vzťahy Ukrajiny a Ruska desaťročia dobré. O členstvo v NATO Ukrajinci nemali záujem. Americká politika za pár týždňov transformovala Ukrajinu na štát nepriateľský voči Rusku. Majdan ukončil nádeje na spoluprácu. Nová vláda ohlásila zámer ukončiť ukrajinskú neutralitu, vstúpiť do NATO a obmedziť používanie ruštiny. Mnoho ľudí z východu Ukrajiny násilný prevrat odmietlo. Na Donbase vznikla občianska vojna. Ukrajinská armáda podnikla proti nim ATO – Anti-teroristickú operáciu. Občiansku vojnu mali ukončiť tzv. Minské dohody. Podľa nich by Donbas zostal súčasťou Ukrajiny s osobitnou samosprávou a jazykovým statusom. Ukrajina dohody neplnila. Osem rokov pokračovalo vzájomné ostreľovanie medzi ukrajinskou armádou a donbaskými rebelmi. S množstvom mŕtvych. Tak malo Rusko za svojimi hranicami vražedný konflikt. Bez americkej politiky by k nemu nedošlo.

Od roku 2017 boli v pobaltských krajinách a v Poľsku rozmiestnené mnohonárodné vojenské jednotky NATO. V roku 2019 začali Američania financovať prebudovanie ukrajinskej námornej základne v Očakove, asi 100 kilometrov od Krymu. Dochádzalo k incidentom.

Rusi sa svojho nepriateľstva voči Amerike vzdali. Američania nepriateľstva voči Rusku nie. A tak sa k nepriateľstvu vrátili aj Rusi. Po Majdane anektovali Krym a podporili vzbúrencov na Donbase prítomnosťou svojich vojakov.

A 24. februára 2022 Rusko napadlo Ukrajinu.

V dráme, ktorá roky smerovala k tragédii ruskej invázie, bola Európa rozdelená. Nemecko a Francúzsko v zákulisí odmietali členstvo Ukrajiny v NATO. Zároveň na každom summite aliancie hlasovali za potvrdenie prísľubu, že Ukrajina raz v NATO bude. Nechceli otvorený konflikt s Amerikou.

Amerika mala dve súbežné línie postupu. „Ukrajina v NATO“ a „NATO v Ukrajine“. Presnejšie „USA v Ukrajine“. A má dlhodobú zmluvnú bilaterálnu spoluprácu s Ukrajinou. Program jej vyzbrojovania, o ktorom Francúzsko a Nemecko až tak veľa nevedia. Kľúčovými partnermi USA vo vojenskej oblasti v Európe sú Veľká Británia a Ukrajina. Krajiny, ktoré nie sú v EÚ. V roku 2015 politológ George Friedmann povedal, že hlavným zámerom USA je zabrániť spolupráci Ruska s Nemeckom a oddeliť ich od seba pásom bývalých komunistických krajín, ako Poľsko, Ukrajina, Česko, Slovensko, atď. Líniu „USA v Ukrajine“ Nemecko a Francúzsko brzdiť nemohli. Po ruskej invázii sa podvolili a zaradili do šíku za Amerikou. Nemecko zastavilo nemecko-ruský projekt Nord Stream 2. Celá Európa sa ide odstrihnúť od ruskej ropy a plynu.

Európa ekonomicky zoslabne. Amerika sa posilní.

Ruská invázia sa nedá ospravedlniť. Rusko nečelilo žiadnemu akútnemu nebezpečenstvu, aby bolo nútené použiť násilie. Reakcia Ruska mala zostať v oblasti diplomacie. Invázia je morálnym zlyhaním ruskej vlády. Priniesla smrť tisícom Ukrajincov a Rusov vrátane civilných obetí. A obrovské materiálne škody. Elity Západu mohli a mali problémy predvídať. V tom, že kroky protivníka nepredvídali, spočíva ich spoluzodpovednosť za súčasnú katastrofu. A nechcú si priznať chybu. Pätnásť rokov popierali, že zámer prijať Ukrajinu do NATO môže spôsobiť vojnu. Popierajú súvislosť medzi rozširovaním NATO a vojnou, i keď tento príbeh je zdokumentovaný. Má to byť tabu. Kto sa odváži tú súvislosť pomenovať, bude označený za kremeľského propagandistu. Nech by to bol trebárs pápež. Keď František pripustil, že Putinovo rozhodnutie napadnúť Ukrajinu mohlo spôsobiť „štekanie NATO pred bránami Ruska“, denník SME napísal, že pápež hovorí jazykom Kremľa.

Elity Západu nám predpisujú, že za jedinú príčinu vojny máme považovať bytostný ruský imperializmus. Ak analyzujete možné budúce reakcie Ruska, stávate sa podozrivými z náchylnosti Rusov chápať. A sympatizovať s nimi. V mäkšej verzii sa pripúšťa, že rozširovanie NATO k ruským hraniciam k zlepšeniu vzťahov síce neprispelo, ale Rusi by zaútočili tak či tak.

Ak nemožno slobodne diskutovať o príčinách vojny, ako sa má vojna ukončiť?

Gorbačov a Putin sú v kritike politiky USA a ich zodpovednosti za vojnovú katastrofu zajedno. V roku 1997, keď sa schyľovalo k rozširovaniu NATO, Gorbačov povedal: „Neverím ubezpečovaniam Ameriky, že Rusko sa rozširovania NATO nemusí báť. … Ruský národ nemožno ponižovať donekonečna.“ V roku 2015, po anexii Krymu, Gorbačov povedal, že Putin bol Západom stále provokovaný. A v decembri 2021 na prahu vojny povedal, že príčinou je americká arogancia a jej budovanie impéria.

Američania nám Rusko zvolili za nepriateľa. Slovensko ani Európa o to nestáli. Ale Rusko už tú voľbu prijalo. A Rusko je vážny nepriateľ. Ak Rusko bude v úzkych, všetky scenáre sú možné. Všetky. Zdá sa, akoby nás to ani netrápilo. Po dvoch mesiacoch vojny si nevieme predstaviť, že sa môžeme ocitnúť na pokraji globálneho konfliktu.

Západ stále vedú ľudia, ktorí nás k tejto vojne priviedli a zodpovednosť za to odmietajú. Títo ľudia nehovoria o mierových rokovaniach. Keď Rusi vraveli, že na východ ide priveľa vojakov a zbraní NATO, títo ľudia na východ poslali ešte viac vojakov a zbraní NATO.

Slovensko sa s nadvládou jednej mocnosti rado rozlúčilo. Akceptovalo ako lídra druhú mocnosť.
A tá nás vrátila do konfliktu s prvou mocnosťou.

Opakujúci sa osud malej krajiny medzi mocnosťami.
Hamletovská otázka týchto dní.

Článok Vladimíra Palka
Zvolili nám nepriateľa, nepriateľ voľbu prijal
uverejnený 6. mája v denníku ŠTANDARD
skrátil a upravil Miro Ščibrany
OZ račan.sk