MATERNICA verzus UPT. Hra o jablko.

Námety a návrhy liberálneho konzervatívca k téme UPT. Nadväzujú na články
MATERNICA. Chrám života? ... a MATERNICA? Svätyňa s právom azylu

MATERNICA? Svätyňa s právom azylu.

Odpovede liberálneho birmovaného neveriaceho konzervatívca na otázky
z článku MATERNICA. Chrám života? Bitevné pole? ...

MATERNICA. Chrám života? Bitevné pole? Miesto porážky príchodzích?

Kto máš odpovede – hoď slovom.

• HIPPOKRATOVA PRÍSAHA:

„Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu.“

• Je kóšer prisahať na Hippokrata a šliapať si po jazyku? svedomí? cti?

• Zneplatňuje čas a pokrok lekárskej vedy postoj Hippokrata k potratom?

Aha, batufuáj. Je zuanený.

sobota 29. júna 2019

predpoludnie. výlet na Kamzík.

tato Radko vezie Viki a deda Miuka Račianskou a hore Sliackou. popod železnicu, smerom k Ahoju, pod Briežky. Viki a dedo majú plán skryť sa pred horúčavami a lesom vybehnúť na Kamzík. cieľová prémia – obed na televíznej veži a porcia zmrzky.

výletníci vystúpia z auta pri závore.

na hranici lesoparku.

„tento chodník poznám, so Simi sme tu často behávali. po dvesto metrovej strmine vyjdete na lesnú cestu. tá vás zavedie pod Kamzík, na cvičnú lúku,“ vysvetlí tato Radko. zamáva výletníkom, otočí auto a odjachá.

Viki a dedo neprejdú ani desať metrov, chodník končí. pred nimi je húština, po ľavej strane rozbahnený potôčik. druhý breh je vysoký asi meter. dedo prekročí bahnisko a skúsi Viki vyložiť na vrch briežku. šmykne sa, klesá po lýtku do bahna. Vikinku ťahá so sebou. Viki si oškrie kolienko, zašpiní nohu od kolena až po členok. vydesí a rozplače sa. vlastne rozrumádzga.

„chcem ísť tatinkovi,“ nalieha.

„neboj, zvládneme to,“ upokojuje ju dedo.

vodou z fľašky omyje bobo na kolienku, umyje celé predkolenie.

vezme plačúcu vnučku na hija.

„už nigdy nepuojdeme do tohto zuého uesa,“ narieka Viki.

„puojdeme len do dobuého Leušovho uesa. tu je tma.“

„je to zuý ues. nie sú tu uudia a je tu vuk.“

„keď nebudeš chcieť, už nepôjdeme. a neboj, vlk tu nie je.“

„a keby aj bol, dedo ťa pred ním ochráni.“

Viki sa trochu upokojí. len po najbližšie dedovo pokĺznutie, keď prekračuje kmeň veľkého stromu spadnutý krížom cez chodník.

„ja sa bojííím, dedooo. že už nespadnemeee?“ uisťuje sa plačúca vnučka a pevnejšie sa prichytí dedových uší a koruny vlasov.

konečne na konci strminy zazrie dedo cestu.

„pozri, cesta. a aha, idú po nej ľudia.“

tesne pod cestou je krátka strminka. dedo sa na nej pošmykne.

zvezie sa po zadku o dva metre nižšie, zastaví ho kmeň stromu.

Viki sa na hijovi udrží.

dedo zloží vnučku z hija.

„tento kúsok preštvornožkuj. ako Saška.“

„potlačím ťa za riťku.“

konečne sú na širokej ceste. Viki sa smeje cez zvyšky plaču.

„tu je už dobre, pôjdeme po vrstevnici,“ vysvetľuje dedo.

zoberie Viki za ruku a kráčajú každý po svojich.

„si dobrá turistka, máš silné nôžky,“ chváli dedo.

„aha, batufuáj,“ všimne si Viki motýlika ležiaceho pri ceste.

„je zuanený. tuto uetí jeho mama, ide synčekovi na pomoc.“

„a toto je motýuí doktou. batufuája ošetuí a zachuáni.“

na zemi zbadá zakrútený list.

„v uiste je beuuška. pssst! tichučko. spinká.“

podchvíľou okolo prejdú ľudia.

spomedzi stromov preniká čoraz viac svetla.

dedo s vnučkou sa ocitajú na kraji lesa.

pred nimi sa otvorí cvičná lúka.

„uaaau!“ žasne Viki nad veľkosťou lúky.

navrchu je detské ihrisko. Viki sa pohojdá na reťazovej hojdačke.

polozí po makete včielky a lienky, poskáče po stĺpikoch.

po chvíli výletníci pokračujú k televíznej veži.

veža je ukrytá. odrazu vykukne nad stromami.

„nechcem ísť na vežu,“ zľakne sa Viki nečakanej opachy.

„kebyže sa veže dotknem, zuúti sa na zem,“ straší sama seba.

„musela by si byť obor. vyšší než veža,“

upokojuje vnučku dedo.

prejdú krížom lesíkom, ocitnú sa vo vestibule veže.

nastúpia do výťahu, o pár sekúnd vkročia do reštaurácie.

od stola sa kochajú výhľadom na mesto. v pozadí sa kľukatí Dunaj.

objednajú si kurací vývar a tvarohové guľky s malinovým pyré.

pochutnávajú si na jedle a užívajú čaro chvíle.

v duši vnučky a deda si stelie peleštek
rodiaca sa spomienka.

cestou z veže lesom sa Viki nesie na hijovi.
plní zodpovednú úlohu. nespustiť z oka turistickú značku.
nebyť jej bystrozraku, dedo dodnes blúdi kdesi
medzi Kamzíkom a Kolibou.

pondelok 24. júna 2019

v záhradke. podvečer. slnko sa kloní k obzoru. teplo.

odkedy tato Peťo s Dadom položili pri dome trávnik, záhradka je pre Lea obľúbeným miestom hry. vlastne práce.

na trávniku leží hadica ukončená polievacou ružicou.

Leo skúša stlačiť páčku a pustiť prúd vody. nedarí sa mu.

dedo ukáže grif, Leo vyskúša a ajhľa! padá dáždik.

Leo najprv kropí trávu, potom umýva betónový chodník.

„Leuško, polievaj trávičku, nie betón,“ radí zobďaleč babi Hanka.

„chodník je spinavý,“ odvetí Leo a umýva ďalej.

„deduško, na sporáku sú slíže, dones Leuškovi,“ úkoluje babi.

dedo zájde do kuchyne, vráti sa s miskou rezancov.

„poď si dať slížiky,“ ponúka Leovi.

„suížiky nescem. teuaz mám duduuku,“ odpovie Leo.

je zaujatý napúšťaním vody do krhuy.
pri chodníku uobí buato.

nedeľa 23. júna 2019

predpoludnie. v pracovni.

Leo sedí tatovi Peťovi na kolenách, sleduje obuásky.

do monitora pozerá už dlho. tato chce Lea dostať od PC.

hľadá vhodnú chvíľu. dedo pozoruje dianie.

„puosím si džusik,“ ohlási Leo tatovi, že vysmädol.

„maminka ti urobí. ideme maminke, dobre?“

chce využiť tato Leov smäd.

„zakuičíme mamike,“ vyrieši situáciu Leo.

z obrazovky nespustí oči. ani na jediné žmurknutie.

„tak zakrič na maminku,“ vyzve tato syna.

„ne. tato zakuičí,“ rozhodne Leo.

ďalej sa o tom nemieni baviť.

piatok 21. júna 2019

predpoludnie. pracovňa.

tato Peťo pracuje, dedo čosi ťuká do klávesnice.

vstúpi mama Lucia, Leo je usalašený na jej boku a predlaktí.

Leov typický spôsob osedlania mamy.

dedo sa Lea pýta:

„páčilo sa ti včera na Kuchajde s Ajou, Viki a Saškou?“

„bol si na pódiu, kde vystupovala Aja?“

Leo sa zamyslí, premieta o včerajšom dni.

než si stihne spraviť vo veci jasno, mama Lucia ho predbehne.

„áno, bol. pobehal po javisku a páčilo sa mu to.“

dedo podíde k Leovi, pritlačí mu na chrbát pery a dúchne.

ozve sa rapotavý zvuk. Leo sa vrtí, usmieva a smeje.

mama má čo robiť, aby syna-žížalku udržala.

Leo si to uvedomí.

„nejaký som mamike ťažký,“ podotkne
a pritúli sa mame na hruď.

streda 19. júna 2019

podvečer. v spálni.

dedo je unavený, podriemkava na posteli.

zo schodiska zachytí hlasy.

Leo s tatom Peťom zostupujú po schodoch.

o tomto čase chodievajú von, na prechádzku. posledné dva dni aj do záhradky. Dado s Peťom položili trávnik, Leo rád behá po zelenom koberci a polieva. vlastnou krhličkou.

Peťo nesie Lea na rukách. Leo zachytí neznámy zvuk.

„kto je to?“ pýta sa tata Peťa. tato nevie. Leo načúva.

„to je mamika. moja,“ odpovie si sám.

odmlčí sa. premýšľa.

chlapci zbehnú do predsiene.

dedo ešte začuje, ako sa Leo zdôverí tatovi:

„ja mám uád moju mamiku.“

utorok 18. júna 2019

skoré ráno. v dome ticho. Leo ešte spí.

škárami žalúzií a závesov sa derú do izby lúče slnka. vzduch príjemne chladí. horúčavy sú ešte len na ceste. dorazia napoludnie. z tují a striech okolitých domov trilkujú drozdy.

dedovi Miukovi sa vynára z pamäti spomienka na detské predstavenie v kine Nádej. má skoro na deň šesťdesiat rokov a je o tom, ako málo chýbalo a bol by predstavenie prepásol.

nedeľa ráno. po hrubej omši v dolnom kostole.

brána kina je ešte zatvorená. malý dedo Miuko s rovesníkmi sa ponevierajú pred kinom. zabíjajú čas. Miuko v ruke zviera papierovú jednokorunáčku. od mamy Julky.

nikoho z rovesníkov nepozná.

chlapci sú z kopaníc, z horného a dolného konca.

jeden sa Miukovi prihovorí: „sceš ňeco vidzet?“

no kto by nechcel? „pod, ukážem ci.“

o dva-tri roky starší chlapec vedie Miurka okolo kina k bráne JRD. je zamknutá. „kukni cez škvíru.“ Miuko nakukne, vidí prázdny dvor. „kukni lepši. a podaj korunu. podržím ci hu.“ Miuko podá korunu. kuká, stále nič. zdvihne hlavu od škvíry. chce chlapcovi povedať, že nič nevidí. lenže nevidí už ani chlapca. ufujazdil aj s korunou od mamy.

Miuko hľadá chlapca medzi deťmi. neverí, že sa stal obeťou úmyselnej krádeže a svojej naivity. keď to pochopí, rozplače sa. plačúc od ľútosti a hanby uteká dolu výhonom. domov k mame. pre slzy si nevšimne, že oproti kráča Stano. najstarší brat, čochvíľa má rukovať.

„co sa ti stalo? proč šklébiš?“ pýta sa Stano. napoly súcitne, napoly pobavene. Miuko s bôľom rozpovie bratovi príbeh s korunou. Stano siahne do vrecka, vytiahne bankovku. navlas takú, akú Miukovi ráno dala mama.

„tu máš a neškléb,“ hodí Stano malému bratovi záchranný pás.

Miukov žiaľ sa razom mení na záplavu radosti. schmatne korunu, otočí sa a upaľuje naspäť ku kinu. božechráň zmeškať začiatok predstavenia.

kde sú tie časy, keď nedeľné kino bola pre dieťa vrcholná zábava týždňa, pomyslí si dedo Miuko a spomenie si na vnuka.

Leo pozerá obuásky a krátke videá, kedy sa mu zachce.

dedo Lea denne vída v pracovni, ako sedí tatovi na kolenách a tato mu robí osobného premietača. alebo ako leží v herni na bruchu, podopiera si pästičkami hlavu a z tabletu hltá videá. teraz má najradšej príbehy dievčatka Peppa Pig a jej prasačej rodinky.

keby dedo Leovi zážitkový raj neprial,
musel by závidieť.

nedeľa 16. júna 2019

popoludnie. dom plný Lea, Sašky a Viki.

myseľ deda Miuka sa túla v minulosti. rodinná pamäť uchovala, že bol mimoriadne vytrvalé dieťa. keď plakal, tak plakal neúnavne. vo vysokej tónine. na plné obrátky. ako cirkulárka pradeda Jožka. na sebaľútosť vtedy nejestvoval liek.

nedeľa. pred šesťdesiatimi rokmi.

malý dedo Miuko sa hojdá pod bránou na kohútovi a plače. kamaráti šli do kina Nádej, Miukovi mama Julka nedala korunu na vstupné. vraj neposlúchal. nepravda! veď poslúchal-neposlúchal na nerozoznanie ako bársktorý iný deň. nádej, že si korunu vyplače, vyprcháva. o dôvod viac okoliu pripomínať krivdu.

rodinná pamäť tiež vyjavila, že nervy drásajúci plač malého deda Miuka presahoval tri susedné dvory. a že si ním uhnal prietrž. pruh.

dedo neraz so záujmom počúva a číta Leov plač.

v poslednej dobe pozoruje zmenu.

vytráca sa vysiľujúci rev, metanie, strácanie a naberanie dychu. Leo už nezvyšuje hlasitosť. plač melodizuje. vzdor mení na žalospev, žalospev na hru s hlasivkami, na spevohru. rozvíja emočnú linku. spev chvíľami mení na recitáciu v klingonskej reči.

Leo objavuje soul
a rap.

sobota 15. júna 2019

podvečer. lodžia do ulice na slnečnej strane.

mama Lucia umýva podlahu lodžie a dno detského bazéna. tato Peťo napúšťa bazén sprchovou hadicou cez okno kúpeľne. do bazéna pribúda voda príjemnej teploty. takej, aby synčekovi ani náhodou nedrkotali zuby a nefialoveli pery.

Leo pozoruje prípravy. z herne si priniesol dve autíčka bez zotrvačníka a bez bateriek. vie, že zotrvačníkové a baterkové autá majú kúpanie zakázané.

spoločníkov do kúpeľa zviera v pästiach. vzrušene krúži okolo bazéna. nevie sa dočkať, kedy dostane od mamy a tata povolenie nahý vliezť do vody.

„nebuď nedočkavý,“ krotí Leovu netrpezlivosť mama.

„som dočkavý!“ odvráva Leo.

prekročí okraj bazéna

a čľup! do vody.

piatok 14. júna 2019

obývačka-herňa, predpoludnie.

mama Lucia pracuje, babi Hanka dozerá na Lea.

babi a mami sa rozprávajú, Leo sa hrá s dodávkou.

dodávka je modrá, kovová a má otváracie predné, posúvacie bočné a vyklápacie kufrové dvere. dedovi sa autíčko páči, poprosí Lea o požičanie. Leo váha, nakoniec požičia.

„také posúvacie dvere má dedo Ludvo na Citroene,“
upozorní dedo Miuko. „uhm,“ ledabolo dá Leo najavo, že vie.

dedo je na odchode.

Leo vozíka dodávku sem a tam.

silno tlačí autíčko k podlahe, až odpadne predné koleso.

„opuav,“ pobehne za dedom, podáva koleso aj auto.

dedo sa vráti, nasadí koleso.

Leo je spokojný.

zoberie trolejbus, jazdí s ním.

babi nájde na podlahe autobus, hrajú sa spolu.

autobusom a trolejbusom jazdia za sebou aj vedľa seba.

„škoda, že nemáme električku,“ povie babi.

Leo odbehne k hlbokej šuplíkovej krabici.

má tam vozový park. ponorí ruky do hromady hračiek.

prehŕňa autá a stroje. hrmot, buchot.

o chvíľu Leo podáva babi Hanke vylovenú hračku.

„tu máme euektuicku, babi.“

dedo odchádza. od dverí – s rukou na kľučke – sa obzrie.

babi a Leo majú hlavy v kope a plné ruky práce.

jeden šoféu a jedna šoféuka
riadia tri vozidlá MHD.

utorok 11. júna 2019

leto 1958. slnečný letecký deň.
z vajnorského letiska vylietajú vetrone a dvojplošníky Anča.
oblohu križujú tryskáče, zanechávajú biele čiary.
akrobatické lietadlá robia kotrmelce.

z dvojplošníkov skáču parašutisti.
pestrofarebné padáky sa vznášajú na oblohe.
plavne klesajú k zemi.

predškolák dedo Miuko s vyvrátenou hlavou sprevádza padáky pohľadom, až kým nemiznú za strechami domov, za stromami a plotmi. zatúži plachtiť v povetrí.

podvečer chystá vlastné zoskoky. z komory mamy Julky si nesie nošku. štvorcovú plachietku z ľanového plátna, s trakmi prišitými v každom rožku.

mama Julka v noške premiestňuje náklad do a z vinohrada. niečo pod zub, pant na viazanie viniča, košík jahôd, ríbezlí, broskýň, čerešní. alebo svoje najmenšie dieťa. donedávna ním bol Miuko. teraz si v noške hovie dvojročný brat Dušan.

k Miukovi sa pridá kamarát z dvora Milan a Vlado od susedov. hľadajú pre zoskok najvhodnejšie miesto. voľba padne na Mičunkovie krmník, v záhradke pri hnojisku. vylezú naň, tri hlavy pozerajú cez okraj strechy. zospodu sa krmník nezdal taký vysoký.

dedo Miuko naberá odvahu, Milan a Vlado ho posmeľujú. rešpekt v ich očiach a sebaúcta nedovolia Miukovi cúvnuť. odrazí sa, skočí. s rukami a noškou nad hlavou.

krátky let, padák-noška sa neotvára. tvrdý dopad na zem.
nohy pád stlmia, dedo Miuko sa prekotí.
dopredu, na tvár.

rýchlo vyskakuje na nohy. je sklamaný.
nezažil let, v aký dúfal. brní mu nos. siahne si naň.
krv! je horúca a lepkavá. steká pomedzi prsty, kvapká na zem.
vyplašený Miuko uteká o ratu domov.
nos si drží v hrsti.

na druhý deň leží dedo Miuko v posteli.
má napuchnutý nos, tmavé podliatiny pod očami.
z ulice pred domom počuje džavot detí zo susedných dvorov.
vylezie z postele, vykukne z okna.

džavot razom stíchne. deti v okne vidia strašiaka.
s hlavou obviazanou maminým ručníkom.
okolo očí fialové kruhy.

strašiak pritisnutý nosom na sklo
sa na deti usmieva.

sobota 8. júna 2019

predpoludnie. doma na prízemí.
babi Hanka s dedom dopíjajú rannú kávu.
majú si čo povedať, babi sa včera večer vrátila z výcviku.

dedo na chodbe zachytí ruch.
nakukne cez presklené dvere kuchyne.
Leo s tatom Peťom sa chystajú do pieskoviska.
mama Luci Lea obúva a natiera krémom.
nech Lea chráni pred slniečkom.

mama v kučeravej hlávke zbadá čiernu bodku.
„nie je to kliešť?“ vyplaší sa. spýtavo hľadí na Peťa.
„je to len špinka,“ hlási Peťo výsledok expertízy.
mame, tatovi, babi a dedovi odľahne.

Leovi je to fuk. pri kočíku si práve všimol zbrusu novú miešačku.
kúpil si ju nedávno v Hoferi, keď mama s tatom nakupovali potraviny.
ešte sa s ňou nehral. ani vnútri, ani vonku.

dedo objavuje, že miešačka je vyklápacia.
a že kolieskom sa dá cez ozubený prevod točiť bubnom.
„to je miešačka na betón,“ vysvetľuje dedo vnukovi.

„neee beton, dedo. konkuít!“ poučí Leo deda.
„daj mi miesacku. je moja,“ vyzve deda.
sedí mame na kolenách, naťahuje ruky.
pažami miešačku ledva občiahne.

„miesacku beueme,“ lobuje Leo.
„nie. je veľká. kto ju má nosiť,“ bráni sa tato Peťo.
„môžete ju zobrať, veď ju unesieš,“ podporí Lea mama Luci.
„mooozeme zobuat!“ zvýši skóre Leo.
tato Peťo kapituluje.

babi Hanka podáva Peťovi ruksak.
miešačka sa doň tak-tak zmestí.
všetci sú nakoniec spokojní.

najviac Leo.

vysvetlivka:
konkuít ... betón (z angl. concrete)

všetky zápisky:

ZÁPISKY DEDA MIUKA

AVE, ČAS. Idúci na smrť ťa zdravia.

Odkaz do večnosti. Mame a otcovi. Sestrám a bratom. Švagrinej a švagrom. Neteri a synovcovi. Ďalším príbuzným. Susedom, priateľom, druhom, známym...

Obzrúc sa ponad plece, dnes už viem, čo som kedysi iba tušil. Že raz prekročím rubikon života a vstúpim na bojové pole, kde sa nedá zvíťaziť. Kde sa v neznámej chvíli stretne žitie s nežitím. Časnosť s večnosťou. Život so smrteľnosťou. Poznané s neznámym. Nádej s pochybnosťou.

Za roky môjho života bránu bytia za sebou potichu zatvorili mnohí blízki.

Otec Jozef. Mama Juliana. Sestry Marienka a Filka. Bratia Stano a Dušan. Krstní Filoména a Matej. Tety Marka, Vilma, Rózka, Matilka, Marka. Strýkovia Lajoš, Ondriš, Láďo, Jožin. Švagriná Jarka. Švagrovia Imi a Janko. Neter Adrika. Synovec Miško. Bratanci Ferdo, Milan, Jaro, Jožan, Feran. Sesternice Pavlínka, Mariška, Helenka, Vierka. Brat švagra Janka a prabratanec Bohuš Luknár. Mažel prasesternice Zdenky Karol Krošlák. Susedia z okolitých dvorov a ulíc. Blanarovičovci, Mičunkovci, Budovskí, Würflovci. Petrenčíkovci, Juričkovičovci, Amonovci, Cúcorovci. Tietzovci, Lopašovskí, Morávkovci, Bursíkovci. Salajovci, Kučerovci, Polákovci, Veselskí, Bolgáčovci. Tonka a Maťo Bednárikovci, pani Hermínka Achsová, Dominik Prokeš, Vojto Mičunek. Pani Wenzlová, Tinka Wenzlová, Laco a Milka Slobodovci. Cíchovci, Vrbovci, Mifkovičovci. Pani učiteľka Miklošková, pán Zvonár, pani Vičeková, Novákovci. Hájkovci, Čermáčkovci, pani Pajdlhauserová. Pani Podlucká, Žitní, Bledí. Milan Žitný, pani Gužíková, Karol Gschweng, Jozef Chyžnaj, Stanko Havlovič. Jurko Sajko, Dušan Chyžnaj, Ľuboš Cích, Oto Kapostáš, Ľuboš Mikolášek. Arpášiovci, Oslárovci, Hrdličkovci, Koneční, Kramplovci, Zuzka Šándorová, Ľudka Hrdličková, Dušan Lančarič. Krajčirovičovci, Karol Švéda, Ďurčekovci, Polakovičovci, Chudí. Chyžnajovci, Lančaričovci, Ivičičovci, Kramplovci, Brychtovci. Pani Hauskrechtová, kapelník Jožko Polakovič. Priatelia a blogeri račan.sk Miloš Sedro Sedramač a Anči Tapšíková. Jozef Házy. Edo a Gabika Wenzlovci. Ján Luknár a Peťo Mazúr...

Odišli tam, kam zdráhavo dovidí len oko predstavivosti.

Súvaha pribúdajúcich strát mi stále viac obnažuje pozemskú pominuteľnosť a neodvratnosť konca. Konca, ktorého som sa ako dieťa pri pomyslení na smrť mamy desil. Ako starý muž v ňom vidím súčasť života.

Bok po boku s inými pútnikmi sa blížim ku koncu cesty. Bez trpkosti, strachu a sebaľútosti. S pocitom spravodlivej nevyhnutnosti. S túžbou, aby ma už nepredbehol nikto z najbližších. S útechou, že za hraničnou čiarou čakajú všetci milí a milovaní, čo odišli predo mnou. S nádejou a vierou, že tak, ako sme zdieľali záblesk žitia, tak budeme zdieľať svetlo či tmu večného života.

A keď sa naplní čas, pôjdem bez náhlenia, a s prianím dlhého života,
na priedomí večnosti budem čakať tých, čo zostanú.

Miro Ščibrany

Ako Boh hral ruletu a stvoril Vesmír a človeka

Nnno, čo vám budem vravieť. Keď strávite na nebesiach polovicu večnosti a NIČ sa nedeje, stále dokola to isté, denno-denné chválospevy na Všemohúceho, otrávi a unudí vás to k smrti, či ste radový anjel, či Najvyšší, verte mi.

A presne toto sa stalo. Nuda, nebeská nuda, NEKONEČNÁ NEBESKÁ NUDA. Viete si to vôbec predstaviť? Ani ja som nevedel, kým som nezažil na vlastnej koži. Poviem vám, skoro ma to zabilo. A to som nesmrteľný.

Starostka Karlovky pranierovala vallovcov. Pichla do osieho hniezda.

K voľbe kandidáta strany SMER-SD Miškanina za hlavného kontrolóra Bratislavy.

Dana Čahojová, starostka Karlovej Vsi a mestská poslankyňa za Karlovu Ves, rozvírila na facebooku ostrú debatu o voľbe hlavného kontrolóra Bratislavy, ktorá prebehla na MsZ dňa 25. apríla, svojím statusom:

Tak nám dnes #teamvallo #spolu a #progresivneslovensko zvolili do funkcie ... hlavného kontrolóra mesta Bratislava smeráckeho nominanta Mariána Miškanina ... 👎👎🏾👎🏿. Verejná debata, či so Smerom alebo bez Smeru po parlamentných voľbách, naberá nové jasnejšie kontúry. Metamorfóza Smeru / smerákov do nového šatu sa stáva neodškriepiteľnou realitou. Škoda. 🙁  #vranakvranesada

Mestský poslanec Jakub Mrva voľbu kandidáta navrhnutého stranou Smer-SD obhajoval:

„... nie som nadšený, že je to bývalý kandidát Smeru, ale snažíme sa do funkcií voliť odborníkov.... Ja som si CV veľmi podrobne študoval a na základe toho som sa rozhodol.“

Voči postojom Jakuba Mrvu sa v diskusii najvýraznejšie vymedzila
Hana Vítková Komarová:

„Pán Jakub Mrva, ja si vážim váš postoj v politike..., snažíte sa ísť fér. Ale v tomto prípade mi to príde ako čistý alibizmus alebo naivita. Ak by sa malo voliť a hlasovať podľa CV-čiek,  ... tak Vallo neni primátor, Čaputová neni prezidentka ... a Fico je doživotný premiér. Charatker hrá v politike veľkú rolu. ... Verím, že do budúcna vám okrem snahy o férovosť pribudne aj určitá dávka zákulisného videnia, spojitosti a diplomacie. ... vďaka za vašu snahu o transparentnosť, ale prosím vás ... o menej naivity.“

Postoje Jakuba Mrvu naopak podporil o. i.
Michal Feik:

„Takéto škatuľkovanie je podľa mňa kontraproduktívne. S Mariánom Miškaninom som spolupracoval, keď bol riaditeľom kancelárie primátora a robilo sa s ním dobre. Bol zodpovedný, materiály si vždy podrobne naštudoval, komunikoval, ochotne dvíhal telefóny, flexibilne odpisoval, riešil problémy. ... Prosím, hodnoťme ľudí podľa ich výsledkov a vlastností.“

Dana Čahojová v diskusii ďalej uviedla:

„Miškanin môže byť odborníkom, akým chce. Pokiaľ sa nechá nominovať zločineckou organizáciou, je pre mňa nevoliteľný. ... Sľúbila som, že budem hlasovať podľa svojho svedomia a to robím, aj vtedy, keď je to nepríjemné. ... zvolila ho väčšina Tímu Vallo a na základe politickej dohody. Slobodná voľba vyzerá inak.

...

Nechcem robiť zbytočné dusno a vyhýbam sa kontraproduktívnej konfrontácii. Niekedy jednoducho nemôžete mlčať, lebo nikto iný to nepovie za vás. Nie je to príjemné ani pohodlné.

...

Nehnevám sa na mladých kolegov poslancov, ešte toho veľa nezažili. Hnevám sa na tých, ktorí ich do toho navliekli... Netušia, že je lepšie mať úprimného oponenta ako falošného priateľa.

...

Som presvedčená, že strany, ktoré preukázali svojim dlhoročným pôsobením, že nám nepomáhajú, ale pustošia našu krajinu, treba eliminovať z verejného života. Je verejným tajomstvom, že sa na základe politických nominácií obsadzujú úrady a inštitúcie pomaly až po upratovačky. ... Do nového vedenia mesta boli vložené veľké nádeje na zmenu. Ja ju len na základe prísľubu vyžadujem.

...

Som presvedčená, že voľba človeka, ktorý má vysoko pravdepodobne väzby na toxickú stranu pre našu krajinu, je veľkou chybou. Nie je mo žné, aby sa v BA nenašiel vhodnejší možno aj kvalifikovanejší kandidát. Tí druhí takéto chybičky nerobia, ani toto nepovažujem za náhodu.“

Kľúčové okamihy voľby hlavného kontrolóra sú zachytené na krátkom videu z facebooku:

a na z neho vybraných momentkách:

Miro Ščibrany

OZ račan.sk

POZNÁMKA: Autorom videa je Ivan Lučanič.

DODATOK 01.05.2019
(zdroj: Vladimír Palko ml.: Progresívci - biele kone Smeru? Kto hlasoval za Miškanina):

Miškanina v druhom kole proti Jánovi Mrvovi v pomere 24:9 zvolili títo poslanci:

Klub Team Vallo (kandidovali ako koalícia Progresívne Slovensko, SPOLU - OD):

Lenka Antalová, Adam Berka, Jakub Vallo, Jana Poláčiková, Michal Brat, Lucia Štasselová, Peter Strapák, Jakub Mrva, Igor Polakovič, Tatiana Kratochvílová, Tomáš Palkovič, Matej Vagač

Team Bratislava - Zmena zdola (kandidovali ako súčasť koalície OĽANO, SaS, Sme Rodina, KDH, OKS, NOVA, Zmena zdola, DÚ):

Juraj Káčer, Alžbeta Ožvaldová, Rastislav Kunst, Zdenka Zaťovičová, Gabriela Ferenčáková

Nezávislí:

Ján Buocik, Martin Vlačiky, Katarína Augustinič, Monika Debnárová, Rastislav Tešovič, Jozef Krúpa, Soňa Svoreňová

KONŠPIRÁCIA. Ako Miro (Soros) tlačil Zuzanu do úradu prezidentky

Miro (kebyže) Soros (Miro S.) si v roku 2014 všimne, že úrad
sk prezidenta získal dovtedy neznámy chlapík Andrej.

Miro S. si zrekapituluje sedem zlatých bodov
Andrejovho prezidentského príbehu:

Veuká baba nesie veuký batoh

dedovstvo ... pôvodne driemajúci vulkán
pod ktorého kotlom podkúrili
a kúria vnúčatá

neskoré popoludnie, Záhradnícka ulica. Viki (3r) sedí v kočíku vo fusaku, chce si ľahnúť. vysvetľuje dedovi, ako sklopiť operadlo. dedo postupuje podľa jej pokynov, podarí sa. 

„šikovný,“ podotkne vnučka.

podvečer, Medická záhrada. dedo vysadí Viki na reťazovú hojdačku, postrčí ju. Viki sa rozhojdáva, dedo dohliada na bezpečnosť. 

„som veuká baba,“ utrúsi Viki a 
dodá: „už nemám puienku.“

po dlhom hojdaní a kolotočovaní Viki oznámi: „chcem cikať.“ zájdu s dedom ku kmeňu rozložitého stromu. dedo jej až k členkom sťahuje nohavice, pančušky, nohavičky. všimne si, že strom neposkytuje dostatočné súkromie, vraví „Viki, poď sem, za strom, aby ťa ľudia nevideli holú.“ 

Viki kontruje „nehanbím sa“.

pôvodný plán bol zájsť na nábrežie, prejsť vynoveným Starým mostom, nechať sa pohltiť DUNAJSKÝM PIVOVAROM a pochutiť si na makových šúľancoch. lenže sa zvetrieva, schladnieva, zvečerieva, je čas pobrať sa domov. Viki sa vzpiera „nechcem ísť domov. chcem ísť na uoďku!“. „zdržali sme sa v parku, dnes už nestihneme. nabudúce,“ trvá na ceste domov dedo. „nie, teuaz!“ durdí sa vnučka. sedí v smere jazdy, s dedom na seba nevidia. vykloní sa, zdola skúmavo pozerá dedovi do očí. dedo sa k nej nakloní, urobí na nošteku crrrn. 

Viki sa zasmeje, uoďka je zabudnutá.

pri odchode z domu maminka Simonka kládla dedovi na srdce nepodľahnúť – ako minule – Vikinkinmu pokúšaniu kúpiť počas túlačiek maškrtu, a že keď sa zozimí, skryť Vikinke rúčky do fusaka. deda začína oziabať. opáči „Viki, máš rúčky vo fusaku?“ namiesto odpovede vyletia z kočíka dve drobné ruky. dedo vidí skrehnuté prsty. „šup-šup skryť pršteky do fusaka!“ prikáže. „keď sa o ne nebudeš dobre starať, ujdú ti k inému dievčatku“. vnučka sa zasmeje. 

dedo v smiechu začuje pobavenie 
„čo to na mňa skúšaš, dedo? 😊“.

pri chodníku na hlučnej Záhradníckej si Viki všimne zlatý dážď. „zoberieme maminke?“ spýta sa dedo. odlomí prútik, podá do ruky vnučke. Viki sa teší. „aj pue mňa oduom,“ požiada. dedo odlomí, pridá menší prútik aj pre Sašku. „maminka dá prútiky do vody, kvietky vám ozdobia a rozvoňajú byt.“ 

obaja sa tešia na maminkinu radosť.

Viki a dedo sú už skoro doma. prechádzajú parkom, alejou listnatých stromov. pod každým sú na chodníku rozplesknuté lajná vtákov. niekde menej, inde viac. „fuj!“ mračí sa Viki. „vieš, Viki, vtáčiky okakávajú chodník z korún stromov,“ vysvetľuje dedo. „vystrčia z hniezda zadoček a vypustia hovienko von ako ty do vecka. aby kakanica nesmrdela v hniezde.“ 

„no dobue,“ schváli Viki tento dôvod a 
vezme vtáčí trus na milosť.

doma sa Viki mení na doktouku, dedo Miuko na pacienta s bobenkom na ruke. Viki si zo spálne do detskej izby nesie na chrbte lekársku výbavu v batohu, siaha jej až po päty. „veuká baba nesie veuký batoh,“ hovorí sama pre seba. usadí sa k stolčeku, rozloží lekárske nástroje. otvára ambulanciu. pacienta posadí do kresla. „daj uuku sem. otvou duaň. nezatváuaj p‘sty. tichučko. oukej,“ usmerňuje a karhá pacienta. k stolčeku pani doktouky sa priplazí Saška (10m). 

Viki ju odtíska nohou a 
napomína „Sašina!“. 

červenou fixkou dedovi na dlani označuje poranené miesta a robí odbery, oblepuje náplasťami, obväzuje, vypisuje recept a lekársku správu pre babi Hanku. dedo odchádza domov s červenými ďubkami po odbere krvi, s náplasťami na dlani jednej a palci druhej ruky, s obväzom na zápästí. 

na rozlúčku dedo dostane a smie dať 
doktouke pusinky na líčka.

deduško Miuuško

19. marca 2019

dedovstvo © Gabriela Alexyová gabi tá istá

Loď zhltla výletníkov ako veľryba Jonáša

Alenka s kolobežkou, plyšovým káčeríkom a dedom Miukom vyrazia štvorkou k Dunaju. električka výletníkov zavezie na Štúrovo námestie a zelení panáčikovia prevedú cez koľaje a štvorprúdovku na nábrežie. tu ste s mamou, Dušanom a Ankou nastupovávali na propeler do Petržalky, našepkáva dedovi spomienka.

Ali ľavou nôžkou obozretne nastúpi na kolobežku, tesne k zadnému koliesku, pravou sa začne plavne odrážať. dedo s batôžkom a vykúkajúcim káčeríkom kráčajú za ňou. pozor na cyklistov a chodcov, volá podchvíľou dedo na vnučku.

po moste SNP trojica prechádza na petržalské nábrežie, pod nimi plynie kalný Dunaj. tu sme s Ueom na uodi jedui huanouky, spomenie si Ali. áno, minulé leto, potvrdí dedo. a kde je tá uoď? zaujíma sa Ali. kotví tamto pri brehu, o chvíľu pôjdeme okolo, upresní dedo. 

kde je tá uoď? pýta sa vnučka každých 50 metrov. tu je, ukáže dedo na vysvietené plavidlo pripútané k brehu lanami, rampou a dvomi mostíkmi. DUNAJSKÝ PIVOVAR, hlása veľký nápis na pravoboku lode.

poďme aj dnes na hranolky, navrhne dedo.

po mostíku zbehnú k lodi, tá ich zhltne ako veľryba Jonáša. v bruchu veľryby si Ali s dedom namáčajú horúce hranolky do kečupu, ujedajú z nich a pozorujú rýchle tečúci Dunaj a poletujúce čajky. na prešporskom brehu na podvečerné nebo siahajú veže hradu a zvonica dómu sv. Martina.

Alenke, dedovi a káčeríkovi sa do pamäti
nečujne vrýva spomienka.

deduško Miuuško

8. marca 2019