Dedko, to snad ne!

štvrtok 31. októbra 2019

predpoludnie. obývačka a Leova herňa.

mama Lucia je na masáži. tato Peťo chorý.

Leovi robí spoločníka dedo.

„budeme puetekať,“ oznamuje Leo dedovi.

Leo si vyberá tmavomodrý Landrover.

dedovi pridelí strieborné BMW s otváracími prednými dverami.

„aha. šoféuuje Dado. vpuedu sedí Zuzka. vzadu Aja.“

Leo a dedo chvíľu pretekajú. potom si sadnú oproti sebe a striedavo si posielajú svoje autíčka. tam a späť. Leo začne púšťať svoje autíčko proti dedovmu. zámerne vyhľadáva čelné zrážky. čím je náraz silnejší, tým viac sa teší.

jazda po rovine po chvíli stratí čaro. dedo položí dva textilné zrezané hranoly základňami oproti sebe a vytvára kopec. na vrchole zeje medzi hranolmi priekopa šírky Leovej dlane. keď auto nemá dostatočnú rýchlosť, pred vrcholom spomalí a spikuje nosom do jamy.

Leo a dedo sa zacvičujú.
pri jednej jazde dedo rýchlosť preženie.
BMW prudko vrazí do Landrovera.

Leo krúti hlavou. pohoršuje sa.

„dedko, to snad ne!“ vyčíta.

po dvoch hodinách Lea hry s dedom zunujú.

zmocňuje sa ho nepokoj. začne rúcať legové stavbičky.

„kde je maminka? kedy puíde?“ pýta sa stále častejšie.

až kým od vchodu nezačuje maminkin hlas.

utorok 29. októbra 2019

večer. pouličná lampa nesvieti.

na ulici a v zádverí domu je tma.

Leo s tatom Peťom sa chystajú oživiť halloweenskú tekvicu. čaká na nich v zádverí. tekvicu vydlabali v nedeľu. vyrezali jej oči, nos, ústa, štrbavé zuby. zo zubov zrezali šupku, aby žlto žiarili.

tato a Leo sú teplo oblečení. už sa len obuť. tato drží v náručí Lea, Leo elektronickú sviečku. dnes ju kúpila mama Lucia.

na oživenie tekvice sú zvedaví všetci. babi Hanka, dedo Miuko aj mama Lucia. zhrčia sa pri odchýlených vchodových dverách. pozorujú, ako tato sníma tekvici z hlavy čiapku. chce vložiť sviečku do vnútra tekvice. Leo nedovolí. urobí to sám. aj čiapku tekvici nasadí sám.

je čas zhasnúť v zádverí svetlo a pozrieť si tekvicové strašidielko. svetielkujú mu oči, nos a rozďavené ústa.

„tekvica bude okoloidúcich strašiť a domácich strážiť,“ poznamená dedo.

„mňa nebude stuašiť,“ uisťuje sa Leo.

„jasnéže teba nie. ty si domáci,“ potvrdí dedo.

„som domáci. a som chuapec,“ objaví Leo.

„dedko, aj ty si chuapec.“

po chvíli dodá:

„dokonca aj tato je chuapec.“

utorok 29. októbra 2019

predpoludnie.

Leo s mamou Luci a dedom idú na prechádzku.

dedo otvára bráničku. Leo na trojkolesovej motorke-odrážadle vystrčí do ulice predné koleso a hlavu. zastane a čaká. „teraz sa pozri dole a hore, či nejde auto,“ radí mu mama. Leo pozrie dole na chodník a hore na oblohu. „nie tak. dole ulicou a hore ulicou,“ upresní pokyn mama.

na vrchu ulice Leo nabehne predným kolesom na kočíkový pruh schodiska. zapne zadný náhon – deda – a vybehne na chodník pri Púchovskej ceste. po zebre ide na zeleného panáčika. pred nosom mu presviští netrpezlivé osobné auto. odbočuje z Detvianskej na Svätý Jur a má naponáhlo.

polovicu chodníka pri Detvianskej zaberajú parkujúce autá. ľudia chodia na cintorín a toto je najbližšie parkovisko. Lea prichádzajúce a odchádzajúce autá nevyrušujú. prepletá sa medzi nimi, pomenúva si značky áut, zameriava sa na puklice, silu motorov, výfuky.

oproti cirkevnej škole Lucia stretá Zuzku. kamarátku a spolužiačku zo základky. je na prechádzke so svojimi dvojčiatkami. chlapčekom a dievčatkom. sedia v dvojitom kočíku a spokojne dudlošia. mamy a dedo sa rozprávajú. Leo pred kočíkom jazdí na motorke. krúži okolo výtlku, občas kolesom zapadne. po očku pozoruje dvojčatá. osobitne dievčatko. predvádza sa. flirtuje.

Leovi začína byť dlho. s dedom sa od skupiny odpoja. na prechode dostáva motorkár Leo od áut z oboch smerov prednosť. prefičí na druhú stranu cesty. dedo ďakuje vodičom pokynutím ruky. v areáli školy si Leo všimne najmenších školáčikov na detskom ihrisku. majú práve prestávku. Leo zabočí do areálu. o chvíľu jazdí medzi prváčikmi.

dedo čaká pri plôtiku detského ihriska. podíde k nemu dievčatko. „to je vaše bábo? mám vám ho priviesť?“ spýta sa. dedo prikývne. dievčatko zájde za Leom. vyjednávajú. „vy ste jeho dedko?“ overuje si na diaľku prváčka. „áno,“ prizná dedo. vyjednávanie pokračuje. Leo naveľa-naveľa opúšťa ihrisko. úspech malej diplomatky vzápätí spochybní návratom medzi školáčikov.

dievčatko na Lea urobilo hlboký dojem. na zvyšok vychádzky sa dedo Miuko mení na dedka. „dedko, utui mi sopuík.“ „dedko, podaj mi uuku.“ „dedko, ukážem ti šmykuavku.“ „dedko, pohojdaj ma.“

v závere vychádzky vnúčik deda vyzve:

„dedko, poďme sa naháňať.“

„kto bude naháňať koho? ja teba? či ty mňa?“ pýta sa dedo.

Leo má vo veci jasno.

„ty teba.“

piatok 25. októbra 2019

podvečer. pracovňa.

Leo sa preberá z popoludňajšieho spánku. chvíľu sa hrá. potom sa spolu s mamou Luciou vydávajú na prízemie. za babi Hankou. cestou nakuknú do pracovne. Lea zaujíma, čo robia tato Peťo a dedo Miuko.

dedo vykukne spoza monitora.

vnúčik zavesený ako šimpanzie mláďa v maminom náručí mu na tvári vylúdi úsmev.

„ako si sa vyspinkal?“ položí dedo obvyklú otázku.

„huau som sa. bou som netopieuí muž,“ oznamuje Leo.

„z deky si urobil krídla,“ potvrdí mama Lucia.

„netopierí muž?“ prekvapí sa dedo. „vieš, že v lete na chalupe sme s babi Hankou ulovili netopiera?“ „puečo?“ zaujíma sa vnúčik. „lebo niečo v chalupe smrdelo. mysleli sme si, že myš. a objavili sme netopiera. visel v rohu kuchyne.“

Leo počúva, predstavuje si výjav. dedo pokračuje.

„ten malý netopierik dokorán otvoril papuľku a urobil na nás PCHHHHH!“ napodobní netopiera dedo. Leo sa zľakne. dedo upokojuje:

„aj my s babi sme sa zľakli.“

„puečo netopieuik spuaviu PCHHHHH? puečo ste sa zuakui?“

„netopierik sa bál, že mu ideme ublížiť. a my s babi sme nečakali, že tak otvorí papuľku a vycerí zúbky. potom dedo chytil netopierika do igelitového sáčka a vytriasol na záhrade do trávy. keď sa šiel neskôr pozrieť, už tam nebol.“

Leo sa zamyslí. nakoniec príbeh uzavrie:

„asi odueteu za maminkou.“

utorok 15. októbra 2019

predpoludnie. predsieň.

tato Peťo a Leo sa chystajú na vychádzku.

Leo sedí na taburetke pri dverách vedľa skrine s topánkami. vychystaný je do chladného počasia. papučky už má vyzuté, chýba len sa prezuť do topánok. tato Peťo hľadá vhodnú obuv. Leovi je dlho. na konci chodby sa objaví dedo Miuko. Leo sa prudko hodí dozadu. skrýva sa. len neobuté nôžky mu trčia.

„kdeže je Leuško? kam sa stratil?“ prijíma hru dedo.

„tu som,“ vykukne Leo a smeje sa.

vzápätí sa zase skryje.

dedo sa priplíži k taburetke a na Lea spraví čertovské budliki-budliki. vnúčik sa v prvej chvíli preľakne. potom si spomenie, že dedo takto budlikoval aj pri skrývačke na stanici a že to bola vzrušujúca zábava. zvýskne a rozosmeje sa.

„ešte, ešte,“ dožaduje sa Leo.

hru s dedom opakujú.

bavia sa.

tato Lea prezuje. berie na ruky.

chlapci otvárajú dvere, poberajú sa von.

Leo sa pýta:

„tato, puečo sa skuývam?“

streda 9. októbra 2019

podvečer. Ali s maminkou Zuzkou na hudobke.

hodina začína. deti sa bozkom vítajú s maňuškou tigríkom. šteklením budia macka v košíku. po rytmickej básničke a pesničke s padáčikom – farebnou kruhovou plachtou s uškami-úchytmi – Luciša vytiahne tabuľu. učí deti a vlastne aj rodičov noty. celú notu, polku, „nič“ a „tan“.

Ali sa nezapája.

ticho sedí pri maminke Zuzke.

pozoruje dianie.

„minulý školský rok sme Alenku odbábätkovali.

vrátili sme sa v čase,“ všimne si Luciša.

deti skáču do rytmu na fitloptách. opakujú si učivo.

Ali neodolá. skákanie si nikdy nenechá ujsť.

odbieha od mamy a zapojí sa.

baví ju aj hra s papierom, pastelkami, nožničkami a lepidlom. s mamou si nakreslia, vystrihnú a do zošita nalepia štvrťovú notu „tan“. hodina končí hrou na bubon a flautu. odmenou je pečiatka do „žiackej“ knižky a na predlaktie. a pusinka tigríkovi.

pri odchode sa mama Zuzka spýta:

„Ali, prečo si sa nezapojila od začiatku?“

Ali sa zamyslí. po chvíli odpovie:

„sceua som sa maminkovať.“

streda 9. októbra 2019

podvečer. pracovňa.

tato Peťo rozbalí nové čerpadielko, napojí na sieť, spustí. ozve sa nečakane ostrý kvílivý uši režúci zvuk. „čo to? čo je to?“ vydesí sa dedo Miuko a podskočí pri klávesnici. Peťo čerpadlo duchaprítomne zastaví. rozoberie kryt, skúma príčinu škrípavého zvuku.

prichádza mama Lucia s Leom v náručí. ešte je rozospatý po popoludňajšom spánku. lenže dá sa nezaujímať o čudné neznáme zvuky? kučeravou hlávkou sa túli k mamine. dlaňou prechádza po leme výstrihu maminho trička, sem-tam podvedome vkĺzne pod okraj.

tato Peťo zisťuje, že zdrojom zvuku bol ventilátor. „čerpadlo niekomu spadlo,“ povie sám pre seba. napráva kryt narazený na vrtuľku, skúša, škrípavý zvuk sa neozve.

nastáva všeobecná úľava.

„Leuško, dobre si sa vyspinkal?“ vyzvedá dedo.

vnúčik prikývne kučierkami, zaklipká očkami na čaputovú.

„a nie si hladný? nehovorí ti bruško, že je hladné?“

pokračuje dedo vo vypočúvaní.

Leo sa zamyslí. započúva.

znova prikývne.

dovysvetlí.

„škvúka mi.“

piatok 20. septembra 2019

slnečné dopoludnie. okolo desiatej.

oberačka vo vinici pod lesom práve končí.

k oberačom sa pridávajú Simi, Viki a Sašenka. Saška sa vratkým krokom tmolí dospelým pod nohami a rozdáva úsmevy. Viki na kamenitej vinohradníckej ceste zakopne a oškrie sú rúčku. na zápästí sa objaví krvička. Viki sa rozplače. tato Radko ju berie na ruky a utešuje. aj dedo súcití. pofúka škrabanček.

babi Hanka na hore dnom obrátené debničky prestrie a rozloží pečené mäso, slivkové osúchy, pagáčiky a iné dobroty. mäso a osúch piekla nadránom. oberači si naberajú na kartónové taniere. spokojne jedia. rozprávajú sa vo dvojiciach a hlúčikoch. k pohode prispieva vykonaná práca a slniečko.

ľudia a autá sa pomaly rozchádzajú.

vo vinici zostáva babi Hanka, dedo Miuko a Evka z Košíc.

počkajú, kým niekto príde pre debničky a zvyšok jedla.

prichádza Radko so Simi a dievčatami. Radko do kufra nakladá, čo treba. Viki a Saši sedia každá vo svojom vajíčku. dedo zazrie modráčika, čo letí okolo auta.

„chceš motýlika vidieť zblízka?“ láka dedo Vikinku.

„áno,“ prikývne Viki a berie sa von.

spolu pobehujú za modráčikom, pozorujú ho na kvietkoch.

modráčika prenasledovanie omrzí. preletí rúnu.

stratí sa v susednej vinici.

„poď, ukážem ti krásnu chlpatú húsenicu. teta Eva našla na svojom batohu.“ „kde je tá chupatá húsenička?“ zbystrí Viki.

húsenica už na batohu nie je. nečakala a ufujazdila. nič na tom nemení ani dôkladné pátranie Vikinky, deda a tety Evy. hľadačky húsenice sa aspoň stihli zblížiť. Vikinkin ostych opadol.

štvorica sa vydáva na dvojkilometrovú pešiu cestu domov.

dedo poveruje úlohou vodcu Vikinku. na každom rázcestí musí rozhodnúť, ktorou cestou bude skupina pokračovať. Viki kráča vpredu, skupina za ňou. na križovatke zastane. pozrie jednu odbočku, pozrie druhú.

„tadeto,“ prstom ukáže tú, čo sa viac zvažuje k Rači.

poniže teta Eva zaostane. zblízka fotí vinič a strapce.

Viki zastane. obráti sa a trpezlivo čaká. Eva sa predĺženým krokom vydá za skupinou. Viki ju skenuje od hlavy po päty. otáča sa do smeru cesty, vykročí.

kráča prvá. babi Hanka, teta Eva a dedo za ňou.

Viki vykračuje v čele skupiny presne tým istým predĺženým a hojdavým krokom, aký pred chvíľou odpozorovala od tety Evy. dedo, babi a Eva sa smejú. „čo sa smejete?“ prísne sa pýta Viki ponad plece.

na zastávke pri Drevone sa skupina lúči. tete Eve o chvíľu pôjde električka do mesta. „keď prídem domov do Košíc, pošlem Ti pozdrav, dobre?“ opáči teta Eva. „puečo?“ diví sa Viki. „lebo kamarátky si posielajú pozdravy,“ vysvetlí dedo. „ste kamarátky, či nie?“

„dohoda. sme kamauátky,“ potvrdí Viki.

a myslí to vážne, číta jej z tváre dedo.

všetky zápisky:

ZÁPISKY DEDA MIUKA