Nebou to čeut. Bou to mufuón.

štvrtok 21. novembra 2019

predpoludnie. Leo s dedom sa chystajú na vychádzku.

pôvodný plán ísť na vláčiky Leo v poslednej chvíli mení. namiesto odrážadla si berie kolobežku. ide sa tam, kde sú autíčka – nad hlavnú cestu. cieľ: detské ihrisko niektorého medzibloku.

na druhej strane križovatky Púchovská – Detvianska Lea zaujmú mechanizmy. upravujú povrch uzavretého pruhu Detvianskej ulice. „čo uobia ujovia?“ „kanalizáciu od kostola. teraz upravujú povrch cesty,“ vysvetlí dedo. „puečo?“ „aby autá mohli zase jazdiť po celej šírke ulice.“

Leo sa rozbehne a uháňa hore Detvianskou.

dedo musí za kolobežkárom bežať.

„mám mokué oko,“ oznámi Leo dedovi.

z kútika oka sa derie a kotúľa po líci slzička.

dedo slzu vysuší vreckovkou. ide sa ďalej.

„Fiuip a Euiška si mysueui, že videui čeuta. a to nebou čeut. bou to mufuón,“ spomenie si Leo na scénu zo seriálu S Hubertem do lesa. „ufón?“ začuduje sa dedo. „neee ufón. mufuóóón,“ opraví deda Leo.

pri prechádzaní Rustaveliho ulice Leo narazí kolobežkou do obrubníka. prekopŕcne sa cez riadidlá a dopadne na ruky. „au, zuaniu som si uuku,“ ukazuje a necháva si na dlani pofúkať malú oderku.

detské ihrisko na Gelnickej je na dohľad. „budú na ihuisku Emka a Ebigej?“ spomenie si Leo na kamarátky spred týždňa. „na hojdačke je len jedno dieťa. Emka ani Abigail to asi nebude,“ myslí si dedo.

a naozaj. na hojdačke sa hojdá chlapček. je asi o pol roka mladší ako Leo. jeho mama mu hovorí Šajen. tato je Ind z Bangalúru na juhu Indie.

Leo sa posadí na vedľajšiu hojdačku.
hojdajúc sa pozoruje a komentuje okolie.
„aha, na chodníku je fuaša. patuí do koša. tam uetí vtáčik.
huadá potuavu. uobí si na zimu zásobu...“.

je sychravo. Lea začínajú oziabať ruky.

„zabudui sme uukavice. ideme maminke.“

je čas obeda. Šajenko s mamou sa tiež zberajú domov.

pred sídliskom sa lúčia noví kamaráti.

sobota 16. novembra 2019

skoré popoludnie. obývačka u Lucie a Peťa.

dedo vchádza do miestnosti. mama Lucia chystá veci na cestu. čo nevidieť rodinka odchádza na chalupu. Lea počuť zo spálne. pricupitá. na sebe má plienkové nohavičky a body. holé nohy, holé ruky. body je dole rozopnuté. zadný diel pri behu plápolá ako šos fraku.

Leo drží v ruke malú rozsvietenú baterku. „bateuku si beuiem na chauupu,“ oznamuje dedovi. „jasné. budeš ju potrebovať,“ schváli dedo úmysel. „puečo?“ spýta sa vnúčik. „aby si si posvietil do všetkých kútov.“ „puečo?“ „možno nájdeš netopierika. ako minule babi s dedom.“

vyhliadka, že v chalupe nájde netopiera, Lea zaujme.

ťažko odhadnúť, či teší.

odloží baterku. postaví sa pred deda.

„dedo, vyhoď ma,“ rozkáže si. dedo Lea chytí pod pazuchy a vyhodí. keď telo vnúčika opúšťa dedove ruky a dosahuje vrchol, Leo sa smeje a privoláva maminu pozornosť:

„mama-dieuča, pozeuaaaj!“

akiste si spomenul, ako ho dedo vyhadzoval pred pár dňami za prítomnosti mami Lucie a babi Hanky. vtedy vykrikoval: „dieučatá, pozuiteee! dieučatá, pozeuajteee!“

dedo znova a znova vyhadzuje Lea do výšky.

do obývačky vstupuje tato Peťo.

Leo vykríkne:

„mama-dieuča! tato-chuapec!
pozeuajteee!“

štvrtok 7. novembra 2019

popoludnie. Viki a dedo na ceste domov zo škôlky.

„vraj máte so Saškou poschodovú postieľku,“ začne dedo.

„áno. kto ti povedau?“ prisvedčí a položí otázku Viki.

„tatinko. kto spí na vrchnej postieľke?“ vyzvedá ďalej dedo.

„ja!“ „a ako vyliezaš na svoju postieľku? po rebríku?“

„nieee. vysadí ma tatinko. auebo maminka.“

„prečo tatinko nenamontoval rebrík? kvôli Saške?“

„uhm. uebo by vyuiezaua a spadua by,“ vysvetlí Viki.

„keď prídeme domov, ukážeš mi. dobre?“

Viki prikývne.

cestou sa zastavujú v Alenkinom parku.

na Novej dobe.

Viki obehne obľúbené hracie prvky. zajazdí si na pružinovom aute. dedo ju pohojdá v hojdacom koši. povozí sa na malom kolotoči. dedo už nemusí roztáčať. Viki dočiahne na pedále a poháňa kolotoč sama. dedo ju chváli, Viki sa radostne pýri. keď sa chce točiť rýchlejšie, zapojí deda. pred odchodom sa Viki odmeria metrom namaľovaným na budove. minule siahala po hadíka. dnes už je centimeter nad ním.

dedovi zvoní telefón. volá Alenkin tato Danko.

„kde ste?“ pýta sa. „v našom parku? s Alenkou odchádzame zo škôlky. stretneme sa v Jame, dobre?“ „tak v Jame,“ súhlasí dedo.

pri NTC-čku Viki vykríkne:

„aha, Danko a Auenka vchádzajú do gauáže!“

naozaj. auto s Ali a Dankom pohltí podzemná garáž.

o chvíľu sa všetci stretajú v Jame. Ali prichádza na bicyklíku.

Viki a Ali behajú z jedného cvičebného prvku k druhému.

o niektoré sa naťahujú, na iných sa hojdajú a cvičia spolu.

je čas ísť domov.

„odprevadíme vás,“ povie tato Danko.

vzniká ťahanica o bicykel.

ani ponuka tata Danka, že vezme Ali na hija, nezaberá.

Ali jačí, kým Vikinke nevytrhne bicykel z rúk.

jačať a nariekať začína Viki.

keď Ali vidí Vikinku plakať, rozplače sa aj ona.

lenže bicykel nepožičia ani za svet.

dedo navrhne rozchod.

tato Danko súhlasí.

Viki kráča pár krokov za dedom. ľútostivo plače. okoloidúci s údivom a pohoršením sledujú, čo za deda-herodesa má to malé uplakané dievčatko. dedo predstiera, že s tým nemá nič dočinenia.

vo vnútrobloku dedo vezme Viki na hija.

Viki sa utíši. rozoberajú krivdu, čo zažila Vikinka.

„zajtua si vezmem huačky. jednu požičiam Auenke.“

„si dobré a veľkorysé dievčatko,“ odobrí dedo úmysel.

Viki s dedom pred vchodom zazvonia mame Simonke.

vstupujú do vestibulu, z chodby si privolajú výťah.

Viki nastupuje prvá. stlačí správne poschodie.

dedo ju pochváli.

dvere do bytu sú pootvorené.

Viki do nich strčí obomi rukami. otvoria sa.

za dverami sedí na zadočku Saška a naberá na plač. dvere ju zhodili.

do predsiene vstúpi Simonka. ratuje a upokojuje Sašku.

„povieš maminke, čo sa prihodilo v Jame?“ pýta sa dedo Vikinky.

Viki zasmušilo mlčí. „poviem ja?“ spýta sa dedo.

Viki prikývne.

keď sa rozprávanie dostane k sporu o bicykel, Viki sa rozplače.

Saška striedavo pozerá na deda a staršiu sestričku.

solidárne sa pridá k Vikinkinmu plaču.

„ukážeš mi vašu poschodovú postieľku?“ pýta sa dedo.

Viki stále plače. zavrtí hlavou. „smiem sa pozrieť sám?“

Viki zase zavrtí hlavou. „dobre. zájdem na vecko a poberiem sa.“

Viki sa rozplače ešte ľútostivejšie.

Saška spustí druhý hlas.

dedo si v kúpeľni umyje ruky. „smiem sa predsa len pozrieť?“

Viki prikývne. každá vnučka má v postieľke rozložených plyšákov.

dedo pochváli postieľky a poberá sa k dverám.

k výťahu vyprevádza deda plačlivý duet vnučiek.

všetky zápisky:

ZÁPISKY DEDA MIUKA