Veriaca Zuzana P. po znásilnení zmenila postoj k potratom

Presne pred týždňom pri sledovaní pochodu ZA ŽIVOT veriacu kresťanku Zuzanu P. „pochytil veľký hnev“. Do fb-statusu napísala „niekoľko ťažkých, ale úprimných slov“.

Eva Eperješiová: Nádej zachrániť čo len jediný život stojí za zmenu zákona

Veď čo je viac ako ľudský život?

Dedo, to neni teuiatko. Je to kuavičkaaa.

štvrtok 8. augusta 2019

pokročilý večer. doma.

babi Hanka a Lucia sedia v kuchyni. obe mali podvečer stretká. babi v meste so Zuzkou, Lucia v Rači s kamoškou. preberajú, čo priniesol deň.

Leo s tatom Peťom pozerajú v pracovni obuásky.

tato Lea kŕmi a čaká na sľúbenú klobásu. zatiaľ márne.

podozrieva ženy, že na neho zabudli.

posiela hladnú esemesku.

konečne sa dočká.

tato s Leom v náručí schádzajú do kuchyne.

Leo od únavy klipká očami. syna preberá mama.

dedo ponúkne, že Lea odnesie hore.

Leo súhlasí.

všetci traja vstupujú do obývačky-herne. Leo má na rohožke rozťahané hračky. podvečer nebol čas upratovať. mama sa pohrúži do internetbankingu. Lea zveruje dedovi. dedo zloží vnuka medzi hračky. všimne si malú figúrku.

„čo je to za panáčika?“

dedova neznalosť Lea udiví.

„to je Seeem,“ pohorší sa. dedo sa prizrie bližšie.

a naozaj. je to hasič Sam.

dedo si prezerá legový hospodársky dvor.

„aký pekný vtáčik,“ nadchne sa figúrkou s krídlami.

„to je puedsa kuuiatkooo,“ dostáva napomenutie.

„ahaa. a tu je teliatko,“ dedo skúša napraviť si reputáciu.

„to neni teuiatko. je to kuavičkaaa,“ vyvedie Leo deda z omylu.

„toto je určite kohútik,“ berie do rúk figúrku s hrebienkom.

„dedo, to je suiepočka. kotkodááák.“

dedovi nezostáva iné než napraviť si povesť pri pomenúvaní ovocia a zeleniny.

„tuto sú melóny, že?“ všimne si kopcom naloženú prepravku.

pre istotu volí otázku. ani tak sa blamáži nevyhne.

„to sú JA-BU-KÁÁÁ!“ krúti hlavou Leo.

zneistený dedo hľadá nejakú tutovku.

„máš krásne dyne,“ chváli hromadu veľkých plodov.

„to sú tekvice, dedo.“ Leo si už zvyká na dedovu neznalosť.

„veď dyňa a tekvica je to isté,“ chytá sa dedo slamky.

Leo nedôverčivo pozerá na deda.

v očiach pochybnosť.

dá sa veriť dedovi, čo si mýli kravičku s teliatkom?

kuriatko s vtáčikom? sliepočku s kohútom?

jablko s melónom?

úplnému fiasku dedo predsa unikne.

správne pomenuje kukuricu.

streda 7. augusta 2019

poludnie. Pezinok. Zámocký park, detské ihrisko.

mama Lucia, Leo a dedo si odložia batoh, motouku, kouobežku a klobúk na lavičku vedľa preliezky. pred chvíľou pri vstupe na detské ihrisko vyhoveli prosbe na bráničke. zatvorili ju za sebou, aby na ihrisko nevnikli túlavé pávy.

mama Lucia si sadá na lavičku. Leo s dedom sa idú hojdať.

dedo usadí Lea do drevenej hojdačky. silno rozhojdá.

„hojdačka vuuzga. vuždííí,“ všimne si Leo.

dedo ho presadá do susednej.

tá nevrždí.

Leo sa hojdá. pozoruje okolie.

a deda

„dedo, kde máš kabeuku?“

„kabelku?“ začuduje sa dedo otázke.

„jaaaj, ty máš vuecká!“ uvedomí si Leo rozdiel medzi mamou, babi a dedom. „teuefón máš vo vuecku?“

„áno,“ potvrdí dedo. „a v druhom peňaženku.“

Leo info obohatí svojou skúsenosťou.

„za peňaze možeš nakupovat.“

vedľa v pieskovisku sa hrajú dvaja jeden a pol roční mládenci. dozerajú na nich mamy. pekné mamy, neunikne dedovi.

Leo vstúpi do pieskoviska, berie si vedierko. nevie, že patrí jednému z chlapcov. dedo to zistí z mimovoľného posunku chlapcovej mamy.

„o vedierko musíš chlapčeka poprosiť,“ upozorní Lea.

Leo podíde k chlapčekovi, čupne si vedľa neho, pýta sa:

„požičaš mi puosím vedieuko?“

na odpoveď nečaká. odkráča.

pohrúži sa do hry.

bráničku s rozľahlým altánkom spája chodníček zo zámkovej dlažby. Leo jazdí na kolobežke sem a tam, sem a tam. kolobežka je hasičské auto, Leo šoféu a hasič.

dedo sa usadí na lavičke altánku.

Leo vyrazí od bráničky k prístrešku.

krížom cez ihrisko vyzýva deda:

„dedooo, kuič houííí!“

„pomoooc! horííí! horííí!!!“ kričí dedo a máva rukami.

„vijú-vijú,“ vrútia sa hasiči do altánku. uhasia požiare. „pss-pss.“

„aha, tu ešte horí malý ohníček!“ Leo uhasí aj ten.

z neuhaseného ohníka môže byť veľký požiar.

na lavičku na druhej strane altánku sa usadí pani s vnučkami. požiar zachváti blízke okolie a ohrozuje ich. Leo vyrazí na miesto požiaru. oheň uhasí a zachráni ohrozené ženy.

po jednom zásahu si Leo všimne škrabance na dedovej nohe a hlave. následky nedávneho pádu z moruše. „poď si kúpiť uiek, pani doktouka ti bobo ošetuí,“ povie dedovi. pani, ktorú zachránil z požiaru, má zhodou okolností lekáreň.

Leo došikuje deda do lekárne. dohliadne, že si dedo kúpi liek. hasičské auto vymení za sanitku. odváža deda do nemocnice. je ňou lavička, kde oddychuje mama Lucia. teraz je doktouka a deda ošetrí.

k preliezke prichádza chlapček. dohliada naň tehotná mama.

„u vás náhodou nehorí?“ pýta sa dedo mamy.

„horí! kočík tu za stromom.“

hasiči bez meškania idú na výjazd.

oheň uhasia, mamička sa teší.

Leo, mama Lucia a dedo vyrážajú na stanicu.

na vláčik do Rače.

utorok 6. augusta 2019

podvečer. v dome, v záhrade, na ulici.

Dado, Peťo a jeho priateľ Pali orezávajú morušu.

moruša sa za posledných desať-pätnásť rokov rozkonárila na všetky strany. objíma dom, nakúka do dvora zadnému a do záhrady spodnému susedovi. dva stredné najhrubšie konáre sa nedávno rozštiepili. jeden sa už-už opiera o plot, druhý sa unavene skláňa k zemi. bez prikrčenia pod ním neprejdete. deti rady behajú po trávniku, čo zabieha až pod konár. a ten – mohutný a bohato rozvetvený – hrozí, že sa zlomí a ublíži.

Leo sa práve zobúdza. zo záhrady začuje zvuk motorovej píly. mama mu vysvetlí, že tato a Dado pília morušu. Leo je zvedavý. nakúka z kuchynského okna, veľa nevidí. dedo mu ponúkne výlet za pilčíkmi. všetko uvidia zblízka. Leo bez váhania opúšťa mamino náručie a sťahuje sa do dedovho.

konár, čo prekrýval trávnik, je už spílený. tato Peťo, Dado, Pali, Leo a dedo si spokojne prezerajú haluzinu a polená pod stromom. a prevzdušnenú korunu.

„po mouuši možu uozit opice,“ podotkne Leo.

„pred chvíľou lozili,“ žartuje Pali.

Peťo s Dadom sa smejú.

práca je hotová.

je čas vrátiť susedovi vysúvací hliníkový rebrík.

Dado položí rebrík na trávnik. dedo a Leo vodou z hadice odstraňujú z priečok rozšliapnuté moruše. Leo deda podchvíľou žiada „ospchuj mi spinavú uuku“. prikladá dlaň tesne k tryskám rozprašovača a teší sa prskaniu vody.

Dado, dedo a Leo rebrík vrátia.

sused aj Safi sa tešia. Safi krúti chvostom.

„podme sa naháňat,“ vyzve Leo deda.

behajú medzi dvomi čiarami vyznačenými kriedou na asfalte.

jedna je o dva domy nižšie, druhá o jeden vyššie.

naháňa dedo. nie a nie Lea dostihnúť.

potom sa vymenia.

Leo skúma Dadovo BMW odstavené pri Vojtovom plote.

prezerá si výfuk. nohou skúša zadnú aj prednú pneumatiku.

čosi hovorí, dedo dobre nerozumie.

„čo hovoríš? že auto parkuje?“ overuje si dedo.

„NEEE,“ odvetí Leo a zopakuje, čo už raz povedal.

dedo znova nezachytí správny význam.

„to je také suovo, že BUO-KU-JE,“ odslabikuje Leo.

„ahaaa,“ konečne pochopí dedo.

všetky zápisky:

ZÁPISKY DEDA MIUKA

Smrť v maternici – bolestné mýto za slobodu a pohodlie ženy

Zákony o interrupcii a určení otcovstva zaobchádzajú s mužmi ako s menejcennými tvormi.

Na mouuši sme sa dotkui vážky!

streda 31. júla 2019

predpoludnie. v spálni.

je desať hodín. dedo dospáva včerajší výlet s Viki.

„deduško, pozri, kto ťa prišiel pozdraviť,“ spoza chrbta prebúdza deda známy hlas. spáč precitá, pootáča sa. nad ním stojí babi Hanka. pootočí sa viac, v zornom poli sa objaví Leuško. v úsmeve rozpaky. deda vidí ležať v posteli, kým on s mamou a tatom už majú za sebou nákupy v Kittsee.

„aha. mám pouicajtské auto. Pouše.“

v dlani drží trofej z Kittsee.

zažne lampu, čo stojí vedľa postele.

„ešte možeš spať,“ povie dedovi. vzápätí si to rozmyslí.

„už je svetuo. sadni si na posteu a poď doue.“

poludnie. výlet kolobežkou na stanicu.

babi Hanka a mama Lucia sa chystajú úradovať. Lea zverujú dedovi. chlapci sa hrajú s autíčkami, helikoptérou, motorkou. Leo si spomenie, že včera podvečer ho babi dostala z ulice sľubom, že sa môže kolobežkovať na druhý deň. „je uáno, scem sa kouobežkovat,“ vyhlási. mama Lucia ho odhovára. že je veľa hodín, že čoskoro pôjde spať. Leo trvá na svojom. dedo vnuka podporí.

o pár minút sú dedo s Leom a kolobežkou na stanici. z nástupišťa hádžu do zdrže potoka vetvičky-oštepy a pozorujú, ako ich voda odnáša pod trať. z diaľky sa ozvú zvony. oznamujú poludnie. „asi kostou,“ vysvetlí Leo dedovi. keď sa z oblohy ozve hukot, Leo očami vyhľadá zdroj hluku a poučí deda: „uietaduo. štautuje.“ osobáčik prichádzajúci od Pezinka vítajú štvorručným mávaním. odmenou je húknutie lokomotívy a pokynutie rušňovodiča.

výťahom sa zvezú do podchodu. prejdú na druhú stranu tunelu a vyvezú sa na nástupište. slnko je za oblakom, zveternieva sa. „duž si kuobúk,“ podchvíľou upozorňuje Leo deda a overuje, či dedo pokyny plní. o svoju prilbu sa nebojí, mama mu ju pod bradou zapla. na nástupišti Lea zaujmú trsy trávy vyrastajúce zo škár zámkovej dlažby a chumáče machu pri nohách kovových lavičiek. čupne si, pozoruje a sám sebe hovorí: „pozouovat, nechytat.“

zacilingajú závory. o chvíľu sa stanicou rúti rýchlik do Košíc. dedo a vnuk mávajú ako najlepšie vedia. rušňovodič oboch odmení piatimi húknutiami!

domov sa vracajú hore susednou ulicou. pri jednom z domov na chodníku rastie burina vysoká ako Leo. dedo kráča po vozovke vedľa kolobežkára. „po ceste nemožeš íst. cesta je pue autá,“ napomenie Leo deda.

vychádzka končí doma pod morušou. dedo berie vnuka na ruky, do pusy mu vkladá šťavnatú morušu. dedo má od nej červené prsty, Leo pusu a nohavice. na konári vo výške očí si Leo všimne vážku. „aha. vážka!“ dedo k vážke zospodu približuje prst, dotkne sa jej. vážka sedí ako prikovaná. „dotkni sa krídelka,“ vyzve vnuka. Leo prekoná strach. zľahka sa dotkne krídla a rýchlo odtiahne ruku. vážka ani okom nemihne.

prvé, o čo sa doma delí s mamou, tatom a babi:

„na mouuši sme sa dotkui vážky!“

utorok 30. júla 2019

od rána do popoludnia. Viki u babi Hanky.

babi Hanka má dovolenku. Viki dnes po dohode rodičov a starých rodičov strávi u babi a deda celý deň. ráno ju priváža Dado. babi a dedo vnučku vítajú ako vzácneho hosťa. veď vzácnym hosťom je a Viki o tom nepochybuje.

prvé kroky vedú do detskej kuchynky v obývačke. Viki pripravuje džúsiky a jedlá, kŕmi a ošetruje deda, pomáha babi variť obed. po obede má dedo úlohu Viki uspať. výsledok: Viki ako rybička, dedo v moci spánku.

blíži sa piata hodina. dohoda je, že dedo odvezie Viki osobáčikom na Nové Mesto, že prejdú krížom cez Kuchajdu a okolo šiestej budú doma. Vikinke sa domov nechce, presvedčí ju až dedov nápad dať si pri jazere zmrzku.

o piatej babi vyprevadí Vikinku a deda na stanicu.

zamávajú si z vlaku na nástupište a opačne.

osobáčik opúšťa stanicu Rača.

na stanici Nové Mesto sa Vikinke na schodoch podvrtne kolienko. dedo berie vnučku hopi a na hija. prechádzajú okolo jazera. v tráve sa pasie labuť, obďaleč si kŕdeľ kačiek ustiela na noc. „jeden, dva, tui, štyui, päť, šesť, sedem, osem, desať,“ počíta Viki kačky. je ich zo tridsať. stánok so zmrzlinou je na dohľad. zatvorený! „nevadí, zmrzku si dáme cestou,“ utešuje dedo. „dobue,“ súhlasí Viki. lenže aj pri pivárni U Belasých je stánok zatvorený! zostáva posledná nádej – zmrzlina na rohu Jégeho a Trnavskej, pri obratisku trolejbusov.

posledný úsek cez NTC, popri Jame, hoteli SET a zimnom štadióne Viki kráča po vlastných. „k zmzuine pui nás musíme puejsť ešte dva puechody,“ oznamuje. stánok je na dohľad. a je otvorený! odmenou za vytrvalosť je veľká porcia citrónovej zmrzky. Viki si na nej pochutnáva zvyšok cesty.

je pár minút po šiestej. Viki a dedo vstupujú do bytu spolu s mamou Simi a Saškou. práve sa vrátili z prechádzky. Saška stojí na kočíku ako na kapitánskom mostíku, drží sa operadla. keď ju mama v predsieni zloží z kočíka, Saška zostane stáť. pohupuje sa v kolenách a radosť z rovnováhy vyjadruje smiechom a pokrikom hu-hu-hu.

Viki si cestou z Rače všimla dedove odreniny a škrabance na lýtku a na lakti. teraz rany dôkladne vyšetruje a lieči. dáva injekcie. do ruky, do nohy, do čela, do oka. keď na chvíľu opustí doktorskú stoličku, vyštverá sa na ňu Saška a úraduje tak, ako videla staršiu sestričku.

mama Simi osprchuje najprv Sašku, potom Viki.

Saška predvádza najnovšie prírastky slovnej zásoby.

Uadko, mamika, uáska, tato, dedo, kako, páči sa...

vo dverách zaštrkoce kľúč. domov sa vracia tato Radko.

bol si zabehať. je spotený. Saška nedbá, pýta sa hopi.

keď tato Sašku zloží na zem, zúfalo sa rozplače.

utešiť ju nevie dedo ani mama.

dedo odchádza domov.

doma ho čakajú babi, Ali, Leo.

Ali je u babi, jej rodičia sú v divadle.

Leo sa vrátil s mamou a tatom z chalupy.

vnúčatá sa nevedia dočkať dedovho návratu.

do deda vkladajú nádej na večerný výlet.

kolobežkami na stanicu.

streda 24. júla 2019

ráno. cestou na autobus do škôlky.

Viki sa nesie na hijovi. saje z vrecka ovocnú šťavu.

zrazu sa tatovi Radkovi začne prehrabávať vo vlasoch.

„kiclo ti squishy?“ pýta sa tato.

Viki najprv zapiera, potom prizná farbu.

„puepáč, nechceua som. nabudúce dám pozou.“

„prečo si nedala pozor aj teraz?“ chce vedieť tato.

„som si mysueua, že si joguut.“

utorok 23. júla 2019

podvečer. pri Štrkoveckom jazere.

Viki a dedo trávia čas na detskom ihrisku.

Viki dojedá mangovú zmrzku z ponuky Gelato da Claudia. obieha svoje obľúbené hojdačky, vyzuje si sandáliky a zamieri k pieskovisku. dedo položí prepotené ponožky na operadlo lavičky. kiež ich horúce slnko vysuší.

v piesku je Viki sama. hra ju zunuje.

prisadne si k dedovi na lavičku v tieni stromu.

dlho sedieť nevydrží. ide sa potúlať.

betónový chodník je horúci. Viki pália chodidlá.

vráti sa, navlečie si suché ponožky, obuje sandáliky.

úplne sama. veď je už veuká škoukáuka.

deda horúčava unavuje. líha si na chrbát.

„musíš si vyzuť topánky,“ upozorní Viki.

„nemusím. aha, ako to mám vymyslené,“ povie dedo.

sadne na okraj lavičky, nohy vyloží na múrik medzi lavičkami.

ľahne si, slamený klobúk si položí na tvár.

kmas! strhne dedovi klobúk z tváre vnučka.

dedo vytuší, že na Viki prichádza mrzutosť z únavy.

„spala si poobede?“ zisťuje. Viki odpovie bez váhania.

„spala!“

„kdeže! nespala,“ dementuje správu mama Simi, keď sa o pol hoďku so Saškou pridajú k dedovi a Vikinke. Viki sa tvári, že nič nepočula. o chvíľu sa k štvorici pridá tato Radko. dedo sa s rodinkou lúči. poberá sa domov za babi Hankou.

večer tato Radko Vikinku uspáva.

Viki nabrala druhý dych, nie a nie zaspať. tato jej dohovára:

„nerob drahoty. s maminkou sme po celom dni unavení a to nepomáha. keď budeš mať svoje deti, raz to pochopíš.“

„ja budem mať uen jedno dieťa,“ podotkne Viki.

„prečo len jedno?“ vyzvedá tato Radko.

„uebo sa mi bude ťažko uspávať.“

pondelok 22. júla 2019

dopoludnia. na ulici pred domom.

tato Peťo s batôžkom na chrbte a Leo s kolobežkou odchádzajú na prechádzku. dedo oboch vyprevádza pred bráničku. chce si potešiť oko vnukovou jazdou. včera podvečer Leo po očku pozoroval Aju a viditeľne si zlepšil jazdecký štýl.

tato Peťo zájde k čiare asi 20 metrov poniže, dedo stojí pri bránke.

Lea dedov a tatov záujem o jeho jazdecké pokroky teší.

pendluje medzi nimi ako tenisová loptička.

hore ulicou sa vytrvalo odráža, inak by kolobežka zastala.

dolu ulicou sa rozbehne, zdvihne odrážaciu nohu a elegantne sviští k tatovi. od Aji včera odpozoroval ako udržiavať rovnováhu a smer jazdy. kolobežka už nezahýba a nevráža do plota.

Leo si všimne dedove rozkročené nohy.

„dedo, pauník ide cez tuneu,“ namieri si to do medzery.

Leo má prilbu, tunel je pre pauník nízky. dedo si to všimne.

v poslednej chvíli nadvihne nohu a zavrávorá.

dedo by mal nohu spustiť. tým by pauník vykoľajil.

radšej sa na jednej nohe pootočí a zvalí na asfalt.

Leo prekvapene pozerá na spadnutý tunel.

Peťo pribieha, zisťuje následky hrozivého pádu.

„nič sa nestalo,“ zviecha sa dedo na nohy.

má len oškretý lakeť a dlaň.

dedo premýšľa, ako nehodu vysvetlí babi Hanke.

aby unikol kázni, že už nie je najmladší. že nemá riskovať.

že vo svojom veku má mať viac rozumu.

piatok 19. júla 2019

predpoludnie. pri dome a na stanici.

babi Hanka má dnes voľný deň. mame Simonke ponúkla postarať sa o Viki. tato Radko priváža Vikinku namiesto do škôlky k babi do Rače. Sašku uloží do kočíka. odchádzajú pod les. Saška si tam pospinká.

Leo a Viki sa hrajú vo dvore. okolo poludnia sa im zažiada kolobežkovať po ulici. zámer narazí na prekážku. kolobežka je jedna, uchádzači dvaja.

babi Hanka predloží návrh: najprv sa bude kolobežkovať Viki.

Leo sa bude trojkolkovať. neskôr si vozidlá vymenia.

po krátkom handrkovaní obe vnúčatá súhlasia.

Leo si dáva prilbu, vysadá na svoju peufektnú tuojkouku.

predvádza, ako sa vie odrážať.

Viki a Leo sa spustia dolu ulicou. na stanicu.

babi a dedo kráčajú za nimi.

dorazia na nástupište.

Leo sa prihlási o svoju kolobežku.

Viki „zabudla“ na dohodu, kolobežku si bráni.

Leo sesterke zatne pazúriky do ruky na riadidle.

do zvady zasiahne babi. odtrhne Lea od Vikinky.

dohovára vnukovi, nech o kolobežku pekne poprosí.

Leo povie „puosím“. bez účinku.

výmena kolobežky sa presúva na okamih návratu.

Leo, Viki, babi a dedo si sadajú na lavičku. kolobežku a trojkolku zaparkujú deti pod seba. opierajúc sa o riadidlá pozorujú osobáčiky, rýchliky a nákladiaky. vagóny prechádzajúcich nákladiakov hrmocú, kolesá neznesiteľne pískajú. babi učí Lea a Viki zakrývať si uši.

je čas na návrat. znova sa vynorí spor o vozidlá. Viki sa kolobežky nechce vzdať, naťahuje na plač. dedo vnučke vysvetľuje, že výmena je fér: ona sa viezla na stanicu, Leo sa povezie zo stanice.

Viki sa zmieta medzi túžbou nechať si kolobežku a dedovou férovosťou. do dilemy vstúpi babi Hanka. sľúbi, že Vikinke obstará na internete vlastnú kolobežku.

„dobue. súhuasím,“ Viki naveľa-naveľa ustúpi
a odovzdá kolobežku Leovi.

výletníci sa v mieri poberajú domov.

pondelok 15. júla 2019

podvečer. doma. obývačka a schodisko.

tato Peťo s Leom v náručí zostupujú dolu schodmi. odchádzajú na podvečernú vychádzku na pieskovisko. mama Lucia ich vyprevádza k dverám. kráča pred nimi, prvá sa dostáva na najnižšie rameno schodiska. cez pootvorené dvere obývačky si všimne, že dedo je natiahnutý na trojitej sedačke a drieme. dopoludnia bol vo vinici, akiste zaspal pri popoludňajšom oddychu.

„tichučko, dedo spí,“ obracia sa Lucia k Leovi a Peťovi.

stlmením hlasu dáva chlapcom najavo, aby stíchli.

Leo s dedom sa dnes ešte nevideli.

sotva vnuk zbadá deda, zabudne na mamin pokyn.

„DEDOOOOO!“ vykríkne v najvyššej tónine.

dedo okamžite precitá z driemot.

na vnuka má ucho citlivé ako dojčiaca matka.

tak-tak si stihne všimnúť, ako Leo a Peťo miznú v chodbe.

vzápätí buchnú vchodové dvere a vrzne bránička.

tato Peťo s Leom odchádzajú hore ulicou.

mama Lucia sa vracia do bytu.

je pol šiestej. dedo vstáva z ležoviska.

chce ešte vybehnúť do vinice.

štvrtok 11. júla 2019

popoludnie. na Bielom kríži.

Vikinku dnes zo škôlky vyberá dedo.

deti sa hrajú a čakajú na rodičov a starých rodičov v záhrade. Viki je nachystaná, s dedom len vezmú zo skrinky batôžtek a poberajú sa domov.

„dnes prejdeme cez koľaje, dáme si zmrzku a zastavíme sa na Kuchajde, dobre?“ navrhuje dedo a delí sa s Viki o kávenku.

na chodníčku medzi Novou Cvernovkou a Palmou, ktorý si vyšliapali miestni, sa Viki cíti stiesnene. aj koľajiska a vlakov sa bojí, naberá na plač. dedo ju berie hopi. na druhej strane koľají si vnučka vydýchne a radostne pobehne.

v stánku pri ceste si Viki vyberá bielu čokoládovú zmrzlinu.

„puečo je čokouádová bieua?“ pýta sa. dedo len čosi odtuší.

všimne si, že vetrík Vikinke rozfukuje vlásky.

zastavia sa, dedo si sadá na múrik. podá svoju zmrzku Vikinke a sponkami krotí neposlušné pramienky vlasov. Viki zatiaľ olizuje dedovu zmrzlinu.

len čo dolíže svoju zmrzlinu, pýta sa na hija.

z hija nakúka ponad ploty do hustého náletového porastu.

„tam nepuojdeme,“ uisťuje sa, „sú tam vuci.“

na Kuchajde si dedo s Viki ľahnú na opaľovacie ležadlo.

z tieňa stromu pozorujú deti a kačky špacírujúce sa po trávniku.

Vikinku zaujme dievča hojdajúce sa postojačky.

po pol hoďke sa pripoja Ali s mamou Zuzkou.

dievčatá šantia na preliezkach a kĺzačkách, mama Zuzka s dedom sa rozprávajú. Viki si vyskúša hojdanie postojačky, páči sa jej. Ali sesterku napomína, že tak sa hojdať nemá.

o chvíľu sa postojačky hojdá aj ona.

pofukuje vetrík, slnko sa nakláňa k obzoru.

cestou domov Ali a Viki naháňajú po trávniku kačky a labuť. pristavia sa pri stánku. Viki je smädná, vyberie si minerálku. Ali dostane jahodovú zmrzku. cestou po Junáckej diškurujú a pod lipami si vyspevujú „zo stuomu obeuáme ovocie ovocie ovocie“. spevom zaplnia celú ulicu.

neprestávajú spievať ani v boxoch športového pubu U belasých. mama Zuzka a dedo si vychutnávajú chladený Staropramen, Ali a Viki svoje piťká. speváčkam sa zobďaleč prihovorí miestny štamgast. má v úmysle naučiť dievčatá hymnu Slovana. pokúša sa špásovať, Viki a Ali jeho humoru nerozumejú. trochu sa boja, stíchnu. od uja bočia pohľadmi.

muž pochopí nezdar a márnosť úsilia. mizne v útrobách pubu.

Ali sa nakloní ponad stôl k mame a stíšeným hlasom povie:

„ten ujo bou stuašný!“

zájdu do parku na Novej dobe. Ali a Viki sa chcú hojdať v koši.

Ali už vie do koša vliezť sama. Vikinke pomôže dedo.

vnučky si ľahnú naznak, hľadia do oblakov.

„dedo, hojdaj nás. siuno!“ velia jedna cez druhú.

keď kôš vyletí do najvyššieho bodu, výskajú a smejú sa.

nakoniec sa hojdajú postojačky – Ali sa drží reťazí
na jednej, Viki na druhej strane koša.

domov sa dajú nalákať až ponukou jazdy na hijovi.

Ali vysadá, Viki mrnčí „aj ja scem na hija!“.

lenže hijo má iba jedno sedlo.

„teba vezmem hopi,“ ponúka dedo Vikinke.

obvešaný vnučkami kráča k bráničke Alenkinho dvora.

našťastie je na dohodenie kameňom.

„my sme opice a ty si náš stuom,“

chichocú sa vnučky.

pri bráničke sa vyobjímajú a kývajú si na rozlúčku.

Ali mizne s mamou Zuzkou vo dvore. Viki vysadá na hija.

koník vykročí k tenisovému centru a domov.

za mamou Simonkou a Saškou.

je pol ôsmej. najvyšší čas.

štvrtok 11. júla 2019

poludnie. vonku slnečno.

mama Lucia a Leo sa vrátili z Krasňan.

z dohodnutého stretka s Ali a jej mamou Zuzkou.

Lucia je uťahaná, poberá sa hore do bytu.

Leo chce ešte zostať vonku.

starostlivosť preberá tato Peťo.

dovolí Leovi popolievať hadicou trávnik a chodník.

Leo chce polievať aj dom a tata Peťa.

dostane prísny zákaz.

nakoniec tato Lea presvedčí, že je čas pobrať sa domov.

Leo od dverí zvoní. trpezlivo, kým nevydurí z pracovne deda.

tato Peťo berie Lea do náruče. dedovi oznamuje:

„Leo papal moruše. chutili mu. aj ráno si dal.“

„moruše majú veľa vitamínov. keď ich budeš papať,
vyrastie z teba chlap. veľký ako tato,“
motivuje dedo Lea.

„tato JE veuký,“ súhlasí Leo a položí tatovi ruku na hlavu.

„a má vuasy,“ dodá. ťahá tata za husté kadere
a šibalsky hľadí na dedovu lysinu.

streda 10. júla 2019

poludnie. vonku svieti slnko.

„kde je náš mládenec?“ pýta sa v pracovni dedo Peťa.

„hrá sa vonku.“ „kto na neho dozerá?“

„maminka.“

dedo vnúčika od rána nevidel, vyberie sa za ním na priedomie.

Leo s mamou Luciou sedia zababušení pri záhradnom stole.

v tieni tují je veterno a chladno.

„boli sme Leovi vybaviť pas,“ oznamuje mama Lucia dedovi.

„urobili sme chybu. v čakárni sme Leovi nechali dudulku. u fotografa ju nechcel dať z pusy. naveľa sme Lea presvedčili, pas má predĺžený."

pri stole sú Leove hračky.

krabica s pieskom. betonárska miešačka.

traktor s vlečkou. nádobky, vedierka, lopatky...

na stole má dve autíčka. béemvé a pouicajstké auto.

BMW si nechá, policajtské auto podá dedovi.

„béemvé houí!“ zahlási a čaká na pomoc policajtov.

policajti nesklamú. privezú aj nádrž s vodou a požiar uhasia.

na ploche stola sa zjaví mravec. toto leto je ich veľa.

„aha, muavček. je zvedavý, co sa tu deje,“

oznámi Leo mame a dedovi.

neskôr príde von aj tato. v závetrí si rozloží kufrík s náčiním.

skladá Leovi nové odrážadlo. trojkolku. Leo asistuje.

„perfektná trojkolka,“ obdivne utrúsi dedo.

sotva tato vozidlo zloží, Leo sa poberá na ulicu. na testovaciu jazdu.

cez cestu, v tieni plota polihuje susedovie pes.

Leo podíde k bráne, zastane.

„Safi, pozui. mám peufektnú tuojkouku. stabiunú,“ chváli sa.

Safi pohybom chvosta prikývne.

všetky zápisky:

ZÁPISKY DEDA MIUKA

MATERNICA verzus UPT. Hra o jablko.

Námety a návrhy liberálneho konzervatívca k téme UPT. Nadväzujú na články
MATERNICA. Chrám života? ... a MATERNICA? Svätyňa s právom azylu

MATERNICA? Svätyňa s právom azylu.

Odpovede liberálneho birmovaného neveriaceho konzervatívca na otázky
z článku MATERNICA. Chrám života? Bitevné pole? ...

MATERNICA. Chrám života? Bitevné pole? Miesto porážky príchodzích?

Kto máš odpovede – hoď slovom.

• HIPPOKRATOVA PRÍSAHA:

„Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu.“

• Je kóšer prisahať na Hippokrata a šliapať si po jazyku? svedomí? cti?

• Zneplatňuje čas a pokrok lekárskej vedy postoj Hippokrata k potratom?

Aha, batufuáj. Je zuanený.

sobota 29. júna 2019

predpoludnie. výlet na Kamzík.

tato Radko vezie Viki a deda Miuka Račianskou a hore Sliackou. popod železnicu, smerom k Ahoju, pod Briežky. Viki a dedo majú plán skryť sa pred horúčavami a lesom vybehnúť na Kamzík. cieľová prémia – obed na televíznej veži a porcia zmrzky.

výletníci vystúpia z auta pri závore.

na hranici lesoparku.

„tento chodník poznám, so Simi sme tu často behávali. po dvesto metrovej strmine vyjdete na lesnú cestu. tá vás zavedie pod Kamzík, na cvičnú lúku,“ vysvetlí tato Radko. zamáva výletníkom, otočí auto a odjachá.

Viki a dedo neprejdú ani desať metrov, chodník končí. pred nimi je húština, po ľavej strane rozbahnený potôčik. druhý breh je vysoký asi meter. dedo prekročí bahnisko a skúsi Viki vyložiť na vrch briežku. šmykne sa, klesá po lýtku do bahna. Vikinku ťahá so sebou. Viki si oškrie kolienko, zašpiní nohu od kolena až po členok. vydesí a rozplače sa. vlastne rozrumádzga.

„chcem ísť tatinkovi,“ nalieha.

„neboj, zvládneme to,“ upokojuje ju dedo.

vodou z fľašky omyje bobo na kolienku, umyje celé predkolenie.

vezme plačúcu vnučku na hija.

„už nigdy nepuojdeme do tohto zuého uesa,“ narieka Viki.

„puojdeme len do dobuého Leušovho uesa. tu je tma.“

„je to zuý ues. nie sú tu uudia a je tu vuk.“

„keď nebudeš chcieť, už nepôjdeme. a neboj, vlk tu nie je.“

„a keby aj bol, dedo ťa pred ním ochráni.“

Viki sa trochu upokojí. len po najbližšie dedovo pokĺznutie, keď prekračuje kmeň veľkého stromu spadnutý krížom cez chodník.

„ja sa bojííím, dedooo. že už nespadnemeee?“ uisťuje sa plačúca vnučka a pevnejšie sa prichytí dedových uší a koruny vlasov.

konečne na konci strminy zazrie dedo cestu.

„pozri, cesta. a aha, idú po nej ľudia.“

tesne pod cestou je krátka strminka. dedo sa na nej pošmykne.

zvezie sa po zadku o dva metre nižšie, zastaví ho kmeň stromu.

Viki sa na hijovi udrží.

dedo zloží vnučku z hija.

„tento kúsok preštvornožkuj. ako Saška.“

„potlačím ťa za riťku.“

konečne sú na širokej ceste. Viki sa smeje cez zvyšky plaču.

„tu je už dobre, pôjdeme po vrstevnici,“ vysvetľuje dedo.

zoberie Viki za ruku a kráčajú každý po svojich.

„si dobrá turistka, máš silné nôžky,“ chváli dedo.

„aha, batufuáj,“ všimne si Viki motýlika ležiaceho pri ceste.

„je zuanený. tuto uetí jeho mama, ide synčekovi na pomoc.“

„a toto je motýuí doktou. batufuája ošetuí a zachuáni.“

na zemi zbadá zakrútený list.

„v uiste je beuuška. pssst! tichučko. spinká.“

podchvíľou okolo prejdú ľudia.

spomedzi stromov preniká čoraz viac svetla.

dedo s vnučkou sa ocitajú na kraji lesa.

pred nimi sa otvorí cvičná lúka.

„uaaau!“ žasne Viki nad veľkosťou lúky.

navrchu je detské ihrisko. Viki sa pohojdá na reťazovej hojdačke.

polozí po makete včielky a lienky, poskáče po stĺpikoch.

po chvíli výletníci pokračujú k televíznej veži.

veža je ukrytá. odrazu vykukne nad stromami.

„nechcem ísť na vežu,“ zľakne sa Viki nečakanej opachy.

„kebyže sa veže dotknem, zuúti sa na zem,“ straší sama seba.

„musela by si byť obor. vyšší než veža,“

upokojuje vnučku dedo.

prejdú krížom lesíkom, ocitnú sa vo vestibule veže.

nastúpia do výťahu, o pár sekúnd vkročia do reštaurácie.

od stola sa kochajú výhľadom na mesto. v pozadí sa kľukatí Dunaj.

objednajú si kurací vývar a tvarohové guľky s malinovým pyré.

pochutnávajú si na jedle a užívajú čaro chvíle.

v duši vnučky a deda si stelie peleštek
rodiaca sa spomienka.

cestou z veže lesom sa Viki nesie na hijovi.
plní zodpovednú úlohu. nespustiť z oka turistickú značku.
nebyť jej bystrozraku, dedo dodnes blúdi kdesi
medzi Kamzíkom a Kolibou.

pondelok 24. júna 2019

v záhradke. podvečer. slnko sa kloní k obzoru. teplo.

odkedy tato Peťo s Dadom položili pri dome trávnik, záhradka je pre Lea obľúbeným miestom hry. vlastne práce.

na trávniku leží hadica ukončená polievacou ružicou.

Leo skúša stlačiť páčku a pustiť prúd vody. nedarí sa mu.

dedo ukáže grif, Leo vyskúša a ajhľa! padá dáždik.

Leo najprv kropí trávu, potom umýva betónový chodník.

„Leuško, polievaj trávičku, nie betón,“ radí zobďaleč babi Hanka.

„chodník je spinavý,“ odvetí Leo a umýva ďalej.

„deduško, na sporáku sú slíže, dones Leuškovi,“ úkoluje babi.

dedo zájde do kuchyne, vráti sa s miskou rezancov.

„poď si dať slížiky,“ ponúka Leovi.

„suížiky nescem. teuaz mám duduuku,“ odpovie Leo.

je zaujatý napúšťaním vody do krhuy.
pri chodníku uobí buato.

nedeľa 23. júna 2019

predpoludnie. v pracovni.

Leo sedí tatovi Peťovi na kolenách, sleduje obuásky.

do monitora pozerá už dlho. tato chce Lea dostať od PC.

hľadá vhodnú chvíľu. dedo pozoruje dianie.

„puosím si džusik,“ ohlási Leo tatovi, že vysmädol.

„maminka ti urobí. ideme maminke, dobre?“

chce využiť tato Leov smäd.

„zakuičíme mamike,“ vyrieši situáciu Leo.

z obrazovky nespustí oči. ani na jediné žmurknutie.

„tak zakrič na maminku,“ vyzve tato syna.

„ne. tato zakuičí,“ rozhodne Leo.

ďalej sa o tom nemieni baviť.

piatok 21. júna 2019

predpoludnie. pracovňa.

tato Peťo pracuje, dedo čosi ťuká do klávesnice.

vstúpi mama Lucia, Leo je usalašený na jej boku a predlaktí.

Leov typický spôsob osedlania mamy.

dedo sa Lea pýta:

„páčilo sa ti včera na Kuchajde s Ajou, Viki a Saškou?“

„bol si na pódiu, kde vystupovala Aja?“

Leo sa zamyslí, premieta o včerajšom dni.

než si stihne spraviť vo veci jasno, mama Lucia ho predbehne.

„áno, bol. pobehal po javisku a páčilo sa mu to.“

dedo podíde k Leovi, pritlačí mu na chrbát pery a dúchne.

ozve sa rapotavý zvuk. Leo sa vrtí, usmieva a smeje.

mama má čo robiť, aby syna-žížalku udržala.

Leo si to uvedomí.

„nejaký som mamike ťažký,“ podotkne
a pritúli sa mame na hruď.

streda 19. júna 2019

podvečer. v spálni.

dedo je unavený, podriemkava na posteli.

zo schodiska zachytí hlasy.

Leo s tatom Peťom zostupujú po schodoch.

o tomto čase chodievajú von, na prechádzku. posledné dva dni aj do záhradky. Dado s Peťom položili trávnik, Leo rád behá po zelenom koberci a polieva. vlastnou krhličkou.

Peťo nesie Lea na rukách. Leo zachytí neznámy zvuk.

„kto je to?“ pýta sa tata Peťa. tato nevie. Leo načúva.

„to je mamika. moja,“ odpovie si sám.

odmlčí sa. premýšľa.

chlapci zbehnú do predsiene.

dedo ešte začuje, ako sa Leo zdôverí tatovi:

„ja mám uád moju mamiku.“

utorok 18. júna 2019

skoré ráno. v dome ticho. Leo ešte spí.

škárami žalúzií a závesov sa derú do izby lúče slnka. vzduch príjemne chladí. horúčavy sú ešte len na ceste. dorazia napoludnie. z tují a striech okolitých domov trilkujú drozdy.

dedovi Miukovi sa vynára z pamäti spomienka na detské predstavenie v kine Nádej. má skoro na deň šesťdesiat rokov a je o tom, ako málo chýbalo a bol by predstavenie prepásol.

nedeľa ráno. po hrubej omši v dolnom kostole.

brána kina je ešte zatvorená. malý dedo Miuko s rovesníkmi sa ponevierajú pred kinom. zabíjajú čas. Miuko v ruke zviera papierovú jednokorunáčku. od mamy Julky.

nikoho z rovesníkov nepozná.

chlapci sú z kopaníc, z horného a dolného konca.

jeden sa Miukovi prihovorí: „sceš ňeco vidzet?“

no kto by nechcel? „pod, ukážem ci.“

o dva-tri roky starší chlapec vedie Miurka okolo kina k bráne JRD. je zamknutá. „kukni cez škvíru.“ Miuko nakukne, vidí prázdny dvor. „kukni lepši. a podaj korunu. podržím ci hu.“ Miuko podá korunu. kuká, stále nič. zdvihne hlavu od škvíry. chce chlapcovi povedať, že nič nevidí. lenže nevidí už ani chlapca. ufujazdil aj s korunou od mamy.

Miuko hľadá chlapca medzi deťmi. neverí, že sa stal obeťou úmyselnej krádeže a svojej naivity. keď to pochopí, rozplače sa. plačúc od ľútosti a hanby uteká dolu výhonom. domov k mame. pre slzy si nevšimne, že oproti kráča Stano. najstarší brat, čochvíľa má rukovať.

„co sa ti stalo? proč šklébiš?“ pýta sa Stano. napoly súcitne, napoly pobavene. Miuko s bôľom rozpovie bratovi príbeh s korunou. Stano siahne do vrecka, vytiahne bankovku. navlas takú, akú Miukovi ráno dala mama.

„tu máš a neškléb,“ hodí Stano malému bratovi záchranný pás.

Miukov žiaľ sa razom mení na záplavu radosti. schmatne korunu, otočí sa a upaľuje naspäť ku kinu. božechráň zmeškať začiatok predstavenia.

kde sú tie časy, keď nedeľné kino bola pre dieťa vrcholná zábava týždňa, pomyslí si dedo Miuko a spomenie si na vnuka.

Leo pozerá obuásky a krátke videá, kedy sa mu zachce.

dedo Lea denne vída v pracovni, ako sedí tatovi na kolenách a tato mu robí osobného premietača. alebo ako leží v herni na bruchu, podopiera si pästičkami hlavu a z tabletu hltá videá. teraz má najradšej príbehy dievčatka Peppa Pig a jej prasačej rodinky.

keby dedo Leovi zážitkový raj neprial,
musel by závidieť.

nedeľa 16. júna 2019

popoludnie. dom plný Lea, Sašky a Viki.

myseľ deda Miuka sa túla v minulosti. rodinná pamäť uchovala, že bol mimoriadne vytrvalé dieťa. keď plakal, tak plakal neúnavne. vo vysokej tónine. na plné obrátky. ako cirkulárka pradeda Jožka. na sebaľútosť vtedy nejestvoval liek.

nedeľa. pred šesťdesiatimi rokmi.

malý dedo Miuko sa hojdá pod bránou na kohútovi a plače. kamaráti šli do kina Nádej, Miukovi mama Julka nedala korunu na vstupné. vraj neposlúchal. nepravda! veď poslúchal-neposlúchal na nerozoznanie ako bársktorý iný deň. nádej, že si korunu vyplače, vyprcháva. o dôvod viac okoliu pripomínať krivdu.

rodinná pamäť tiež vyjavila, že nervy drásajúci plač malého deda Miuka presahoval tri susedné dvory. a že si ním uhnal prietrž. pruh.

dedo neraz so záujmom počúva a číta Leov plač.

v poslednej dobe pozoruje zmenu.

vytráca sa vysiľujúci rev, metanie, strácanie a naberanie dychu. Leo už nezvyšuje hlasitosť. plač melodizuje. vzdor mení na žalospev, žalospev na hru s hlasivkami, na spevohru. rozvíja emočnú linku. spev chvíľami mení na recitáciu v klingonskej reči.

Leo objavuje soul
a rap.

sobota 15. júna 2019

podvečer. lodžia do ulice na slnečnej strane.

mama Lucia umýva podlahu lodžie a dno detského bazéna. tato Peťo napúšťa bazén sprchovou hadicou cez okno kúpeľne. do bazéna pribúda voda príjemnej teploty. takej, aby synčekovi ani náhodou nedrkotali zuby a nefialoveli pery.

Leo pozoruje prípravy. z herne si priniesol dve autíčka bez zotrvačníka a bez bateriek. vie, že zotrvačníkové a baterkové autá majú kúpanie zakázané.

spoločníkov do kúpeľa zviera v pästiach. vzrušene krúži okolo bazéna. nevie sa dočkať, kedy dostane od mamy a tata povolenie nahý vliezť do vody.

„nebuď nedočkavý,“ krotí Leovu netrpezlivosť mama.

„som dočkavý!“ odvráva Leo.

prekročí okraj bazéna

a čľup! do vody.

piatok 14. júna 2019

obývačka-herňa, predpoludnie.

mama Lucia pracuje, babi Hanka dozerá na Lea.

babi a mami sa rozprávajú, Leo sa hrá s dodávkou.

dodávka je modrá, kovová a má otváracie predné, posúvacie bočné a vyklápacie kufrové dvere. dedovi sa autíčko páči, poprosí Lea o požičanie. Leo váha, nakoniec požičia.

„také posúvacie dvere má dedo Ludvo na Citroene,“
upozorní dedo Miuko. „uhm,“ ledabolo dá Leo najavo, že vie.

dedo je na odchode.

Leo vozíka dodávku sem a tam.

silno tlačí autíčko k podlahe, až odpadne predné koleso.

„opuav,“ pobehne za dedom, podáva koleso aj auto.

dedo sa vráti, nasadí koleso.

Leo je spokojný.

zoberie trolejbus, jazdí s ním.

babi nájde na podlahe autobus, hrajú sa spolu.

autobusom a trolejbusom jazdia za sebou aj vedľa seba.

„škoda, že nemáme električku,“ povie babi.

Leo odbehne k hlbokej šuplíkovej krabici.

má tam vozový park. ponorí ruky do hromady hračiek.

prehŕňa autá a stroje. hrmot, buchot.

o chvíľu Leo podáva babi Hanke vylovenú hračku.

„tu máme euektuicku, babi.“

dedo odchádza. od dverí – s rukou na kľučke – sa obzrie.

babi a Leo majú hlavy v kope a plné ruky práce.

jeden šoféu a jedna šoféuka
riadia tri vozidlá MHD.

utorok 11. júna 2019

leto 1958. slnečný letecký deň.
z vajnorského letiska vylietajú vetrone a dvojplošníky Anča.
oblohu križujú tryskáče, zanechávajú biele čiary.
akrobatické lietadlá robia kotrmelce.

z dvojplošníkov skáču parašutisti.
pestrofarebné padáky sa vznášajú na oblohe.
plavne klesajú k zemi.

predškolák dedo Miuko s vyvrátenou hlavou sprevádza padáky pohľadom, až kým nemiznú za strechami domov, za stromami a plotmi. zatúži plachtiť v povetrí.

podvečer chystá vlastné zoskoky. z komory mamy Julky si nesie nošku. štvorcovú plachietku z ľanového plátna, s trakmi prišitými v každom rožku.

mama Julka v noške premiestňuje náklad do a z vinohrada. niečo pod zub, pant na viazanie viniča, košík jahôd, ríbezlí, broskýň, čerešní. alebo svoje najmenšie dieťa. donedávna ním bol Miuko. teraz si v noške hovie dvojročný brat Dušan.

k Miukovi sa pridá kamarát z dvora Milan a Vlado od susedov. hľadajú pre zoskok najvhodnejšie miesto. voľba padne na Mičunkovie krmník, v záhradke pri hnojisku. vylezú naň, tri hlavy pozerajú cez okraj strechy. zospodu sa krmník nezdal taký vysoký.

dedo Miuko naberá odvahu, Milan a Vlado ho posmeľujú. rešpekt v ich očiach a sebaúcta nedovolia Miukovi cúvnuť. odrazí sa, skočí. s rukami a noškou nad hlavou.

krátky let, padák-noška sa neotvára. tvrdý dopad na zem.
nohy pád stlmia, dedo Miuko sa prekotí.
dopredu, na tvár.

rýchlo vyskakuje na nohy. je sklamaný.
nezažil let, v aký dúfal. brní mu nos. siahne si naň.
krv! je horúca a lepkavá. steká pomedzi prsty, kvapká na zem.
vyplašený Miuko uteká o ratu domov.
nos si drží v hrsti.

na druhý deň leží dedo Miuko v posteli.
má napuchnutý nos, tmavé podliatiny pod očami.
z ulice pred domom počuje džavot detí zo susedných dvorov.
vylezie z postele, vykukne z okna.

džavot razom stíchne. deti v okne vidia strašiaka.
s hlavou obviazanou maminým ručníkom.
okolo očí fialové kruhy.

strašiak pritisnutý nosom na sklo
sa na deti usmieva.

sobota 8. júna 2019

predpoludnie. doma na prízemí.
babi Hanka s dedom dopíjajú rannú kávu.
majú si čo povedať, babi sa včera večer vrátila z výcviku.

dedo na chodbe zachytí ruch.
nakukne cez presklené dvere kuchyne.
Leo s tatom Peťom sa chystajú do pieskoviska.
mama Luci Lea obúva a natiera krémom.
nech Lea chráni pred slniečkom.

mama v kučeravej hlávke zbadá čiernu bodku.
„nie je to kliešť?“ vyplaší sa. spýtavo hľadí na Peťa.
„je to len špinka,“ hlási Peťo výsledok expertízy.
mame, tatovi, babi a dedovi odľahne.

Leovi je to fuk. pri kočíku si práve všimol zbrusu novú miešačku.
kúpil si ju nedávno v Hoferi, keď mama s tatom nakupovali potraviny.
ešte sa s ňou nehral. ani vnútri, ani vonku.

dedo objavuje, že miešačka je vyklápacia.
a že kolieskom sa dá cez ozubený prevod točiť bubnom.
„to je miešačka na betón,“ vysvetľuje dedo vnukovi.

„neee beton, dedo. konkuít!“ poučí Leo deda.
„daj mi miesacku. je moja,“ vyzve deda.
sedí mame na kolenách, naťahuje ruky.
pažami miešačku ledva občiahne.

„miesacku beueme,“ lobuje Leo.
„nie. je veľká. kto ju má nosiť,“ bráni sa tato Peťo.
„môžete ju zobrať, veď ju unesieš,“ podporí Lea mama Luci.
„mooozeme zobuat!“ zvýši skóre Leo.
tato Peťo kapituluje.

babi Hanka podáva Peťovi ruksak.
miešačka sa doň tak-tak zmestí.
všetci sú nakoniec spokojní.

najviac Leo.

vysvetlivka:
konkuít ... betón (z angl. concrete)

všetky zápisky:

ZÁPISKY DEDA MIUKA