Druhá časť rozhovoru s DvC na tému materstvo a aborty.
• Účel rozmnožovania si opísal
v prvej časti. Teraz prosím pojednaj o reprodukčných stratégiách opičích
samcov a samíc. O ich spoločných aj odlišných rysoch.
Sme organizmy, ktoré sa množia pohlavne.
To nám oproti nepohlavne sa množiacim organizmom prináša vyššiu druhovú
stabilitu, pretože na vznik nového potomka treba dve vo vysokej miere podobné
DNA.
Z toho vyplýva jednoduchý fakt, že na vznik potomstva sa musia stretnúť
dva organizmy, a teda musí existovať pohlavný výber vhodných jedincov na
párenie. Z dôvodov, ktorých popísanie presahuje rámec tohoto rozhovoru, sa
nevyvinul taký spôsob pohlavného výberu, kde by si organizmy vymenili DNA a
potom sa každý postaral o vlastnú produkciu potomkov delením (mitóza). Vyvinul
sa zrejme od počiatku pohlavný dimorfizmus, teda rozdielnosť, v ktorom sa jeden
zo zúčastnených, samica, delí o vajíčko, kým ten druhý, samec, poskytuje
vo väčšine prípadov iba DNA – spermiu. V evolučnej biológii a v etológii sa
hovorí o rozdielnej miere rodičovských investícií, parental investments (PI). Kým samica musí robiť to čo, čo robili
organizmy od počiatku, teda nazbierať zdroje a keď ich má dosť, tak sa
„rozdeliť“ na dva alebo viac organizmov, tak samec zabezpečuje iba génovú
variabilitu a druhovú stabilitu. Z tohoto jednoduchého faktu vyplýva veľa
dôsledkov, ale pre túto diskusiu spomeniem dva hlavné závery.
Prvý záver sa týka toho, že samica
investuje svoje zdroje do iného organizmu, pretože či už ide o vajíčko u
vajcorodých, alebo ako u placentátov aj o vyvíjajúci sa plod v maternici, tak
vždy ide o iný organizmus, ktorý má inú DNA ako samica. Tvrdenie, že
žena má právo sa rozhodnúť o svojom tele v prípade potratu sa nezakladá na
faktoch, pretože telo matky má inú DNA ako telo plodu, s ktorým zdieľa
iba 50% génov, kdežto sama so sebou zdieľa 100% génov.
Druhý záver vyplýva z toho, plod
v tele samice nie je iba jej potomkom. Jej je z 50% génov v každej
bunke plodu plus zdroje, ktoré do jeho vývoja musela investovať. Druhých 50%
génov patrí samcovi, s ktorým sa párila, pričom treba mať na pamäti to, že
organizmy sa budujú metabolizovaním zdrojov podľa plánov zapísaných v génoch,
takže aj stavba tela potomka je zhruba 50 na 50 od oboch partnerov.
Faktom však je, že hlavným nositeľom
prežitia pohlavne sa množiacich druhov sú samice a samci sú
zodpovední za variabilitu a stabilitu druhu. Z uvedeného vyplývajú rozdielne
reprodukčné stratégie samcov a samíc. Keďže samica musí investovať viac PI
do potomkov, má teoretickú šancu mať počas života menej potomkov, ako samec,
ktorý investuje iba spermie. Lapidárne sa to popisuje vetou: vajíčka sú
vzácnejšie ako spermie. Reprodukčnou stratégiou samice je preto páriť sa s
menej samcami, ale s kvalitnejším genofondom, zatiaľ čo samec sa môže páriť
prakticky neobmedzene, pokiaľ má príležitosť. Dôsledkom je súperenie samcov o
samice a dvorenie samiciam.
Tak to je u mnohých pohlavne sa množiacich
druhov. U určitej podskupiny sa však vec skomplikovala. Pokiaľ PI samice do
potomkov začne prevyšovať počet preživších potomkov, teda reprodukčné číslo
klesne pod 2, tak by druh vyhynul. Samica sa nemôže súčasne starať o narodené
bezmocné mláďa a súčasne plodiť nové, ako to často vidíme u mnohých druhov
vtákov. Tam pristupujú do hry aj samčie rodičovské investície. Zdroje
do potomkov investujú obaja rodičia, hovoríme o samčích rodičovských
investíciách (male parental investments MPI). A to je presne aj
prípad druhu Homo sapiens. Keďže obdobie neoténie našich mláďat (od narodenia
po pohlavnú dospelosť) trvá extrémne dlho, 12-16 rokov, pričom aspoň takých 5
rokov je mláďa skoro úplne bezmocné, samica nie je schopná uživiť sama ani
dvoch potomkov po sebe, čo značí vymretie druhu, ak by samec neinvestoval.
Tento prostý fakt je biologickým základom
toho, čo vzletne nazývame láska. Obaja partneri sa nielen spária, ale
musia uzavrieť na niekoľko rokov pevnejší zväzok, aby sa spoločne postarali o
spoločných potomkov. Aby to fungovalo, musia v ich mozgoch prebehnúť určité
zmeny, ktoré nazývame zaľúbením. Zaľúbenie do značnej miery mení
reprodukčnú stratégiu samca, znižuje jeho sexuálnu apetenciu voči iným
samiciam a súčasne zvyšuje jeho ochotu deliť sa o zdroje so samicou a
potomkami.
Sme jediní opičí samci, ktorí si poznajú
svojich potomkov. Napríklad šimpanzí samec, ak si vybojuje postavenie alfa samca, tak je v
jeho záujme, je jeho reprodukčnou stratégiou, pozabíjať toľko mláďat v tlupe,
na koľko mu vystačí zúrivosť. Nie sú to jeho mláďatá a on nemá (a ani
nepotrebuje mať) kognitívne nástroje na rozoznávanie toho, ktoré mláďa je jeho
a ktoré nie, pretože s vysokou pravdepodobnosťou sú všetky predchádzajúceho
alfa samca.
Aby som teda zodpovedal položenú otázku. Reprodukčné
stratégie nášho druhu sú závislé od pohlavia. Samice majú hlavnú a
prevažujúcu reprodukčnú stratégiu nájsť si samca s maximálnym potenciálom MPI a s ním
mať potomkov. Preto naše samice uprednostňujú bohatších samcov pred krásnymi,
teda MPI pred genofondom.
Samec má dve reprodukčné stratégie. Evolučne staršou je páriť
sa s maximálnym počtom samíc a spoľahnúť sa na to, že časť prípadných
potomkov prežije. Druhá, evolučne veľmi mladá stratégia, je nájsť si vhodnú
partnerku, u ktorej má maximálnu istotu vernosti, aby neinvestoval do
kukučky, a spoluinvestovať PI do spoločných potomkov. Je v záujme samca
investovať zdroje do silných a zdravých potomkov, preto my muži
uprednostňujeme krásu samíc, pretože krása je súbor znakov, ktoré
signalizujú zdravie samice a jej schopnosť plodiť. Párová rodina je pre náš
druh prirodzený východiskový stav.
• DvC, ďakujem za druhý rozhovor.
V ďalšom ti položím otázku, odkedy
je potomok v maternici človekom.
Zhováral
sa Miro Ščibrany
OZ
račan.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára