18. 5. 2020

DvC: (γ) ČLOVEK. Odkedy je potomok v maternici človekom.

Tretia časť rozhovoru s DvC na tému materstvo a aborty.
 
Pre stanovenie prijateľného rámca pre výkon abortu je od čias Aristotela podstatná odpoveď na otázku „odkedy je potomok v maternici človekom“. Názor na uspokojivé riešenie tejto otázke rozdeľuje od druhej polovice XIX. storočia západnú civilizáciu na prívržencov PRO-LIFE a PRO-CHOICE. Nič sa na tomto stave nezmenilo ani v XX. a XXI. storočí. Hlava II. čl. 15 Ústavy SR ponúka prívržencom uvedených dvoch skupín takýto základ: „Každý [človek] má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Nikto [žiadny človek] nesmie byť pozbavený života.“ Pre nejednoznačnosť tohto základu sa o odpoveď a na nej postavené prijateľné právne riešenie vedie vleklý spor. Prebieha vo verejnom diskurze až po úroveň rozpráv parlamentu a podaní ústavných žalôb, ich prerokúvania a rozhodovania o nich. Dokáže prispieť k riešeniu tejto otázky veda? Akými svojimi výstupmi?
 
 
Áno, všimol som si, že existuje taká diskusia, a že žiaľ sa nájdu vedci, ktorí sú ochotní sa do nej zapojiť. Z pohľadu vedy je to nezmyselná otázka, pretože na ňu nie je možné dať racionálnu odpoveď, už len preto, že nevieme odpovedať jednoznačne a nevyvrátiteľne na otázku: čo je to človek? Z pohľadu vedy sa dá jednoznačne povedať, že človek je jedinec druhu Homo sapiens sapiens, teda jedinec s genómom odlíšiteľným od iných druhov. Ale už aj tu nastávajú problémy, pretože rozdiel našej DNA a DNA našich najbližších príbuzných (šimpanzov a bonobov) je len 2%. Sú to teda o 2% menej ľudia? Koľko percentný rozdiel treba k tomu, aby bol niekto človek a ten druhý už nie? Boli neandertálci ľudia? Je černoch človek, keď sa od belocha očividne líši? Alebo je muž človek, keď sa význačne líši od ženy jedným celým chromozómom a tomu zodpovedajúcej odchýlke stavby tela a inej psychike?
 
Ak sa zhodneme, že minimum toho, čo môžeme povedať o človeku je, že musí mať druhovo zhodnú DNA, a to buď v samčom, alebo samičom variante, tak človekom je už zygota, teda čerstvo oplodnené vajíčko. Od momentu oplodnenia ide o človeka s najväčšou istotou. Dovtedy išlo iba o potenciálneho človeka, pretože pohlavnej bunke chýbala druhá polovica jeho človečenstva od druhého rodiča.
 
Prvý krok k životu - zygota

Prvých 6 dní stvorenia - od zygoty k blastocyste

Námietka môže znieť povedzme takto: no dobre, ale to hovoríš iba o Homo sapiensovi, o opici, ale my hovoríme o človeku, cítiacom, vnímajúcom svet a takým zygota nie je. Lenže takou zygota je, takou je každá bunka na svete. Každá bunka má v sebe obraz sveta stelesnený vo vrodených reakciách na podnety zvonka. Na bunkovej úrovni sú reakcie metabolické, či molekulárne signálne, na úrovni organizmu sú orgánové, či behaviorálne. Každý organizmus vie to svoje o svete, ako už na začiatku 20. stor. pochopil ďalší velikán biológie 19. storočia Jakob von Uexküll s jeho funkčným delením organizmu na Umwelt, ako súbor znakov organizmu, ktoré reprezentujú vonkajší svet a reakcie naň, a Innenwelt ako súbor znakov organizmu, ktoré reprezentujú pre organizmus životný význam znakov Umweltu.
 
Jakob von Uexküll - Umwelt a Innenwelt

Zygota, či plod v maternici, vedia svoje o svete, ktorý ich obklopuje, aktívne sa ho snaží premeniť vo svoj prospech a reaguje aktívne na hrozby z prostredia. Čiže cíti a svojím špecifickým spôsobom o svete uvažuje a rozhoduje sa podľa okolností svojich možností, úplne rovnako ako my už narodení a dospelí s našimi možnosťami.
 
V tejto súvislosti mi prichádza na um úplne iný pohľad na to isté. Myslím, že vo verejnom priestore bude prvý raz prezentovaný. Kým to urobím, vysvetlím, prečo sa neustále krútim okolo našej biologickej podstaty, ako keby človek bol iba zviera. Odpoveď je prostá: pretože život, materstvo, plod atď. sú biologické procesy. To, že sa s tým musí vyrovnávať kultúra nejakými zvyklosťami, názormi, či ideológiami a náboženstvami, nič nemení na tej biologickej podstate, s ktorou sa vždy musíme vyrovnávať. Biologickou podstatou materstva je, a v tomto bude jadro toho, čo chcem ďalej povedať, že ide o symbiotický vzťah dvoch organizmov. Vajíčko v tele matky je iba polovica podstaty tej matky, pretože má z nej iba 50% čisto jej génov a nič viac, ale stále je to celé z nej. Zygota však má navyše 50% génov od otca, takže ide o druhý organizmus, ktorý nemá na výber, musí žiť v symbióze v tele matky.
 
Symbióza je z definície spolužitie dvoch či viac organizmov. Biológovia rozlišujú viacero druhov symbióz, napríklad parazitizmus, komensalizmus, mutualizmus a jeden veľmi zvláštny druh, ktorý dostal názov endosymbióza. Endosymbióza je taký spôsob spolužitia, kde jeden z druhov (endosymbiont) žije vnútri druhého (hostiteľ), pričom oba sú si vzájomne niečím prospešné. Typickým príkladom je endosymbióza eukaryotickej bunky s mitochonriou. Eukaryoti sme my všetci mnohobunkáči, pretože sa skladáme z eukaryotických buniek, ktoré majú bunkové jadro a tzv. organely, z ktorých jedna je mitochondria. Tá má vlastnú DNA. Dnes panuje už celková zhoda, že mitochondrie sú pôvodne prokaryotické bunky, ktoré sa naučili žiť vnútri eukaryot, za čo im na oplátku umožňujú bunečné dýchanie. Lenže za to zaplatili vysokú cenu, postupne sa zbavili veľkej časti vlastnej DNA, pretože množstvo životných funkcií za ne, vrátane ich rozmnožovania, zabezpečuje hostiteľ. Tomuto procesu sa hovorí symbiogenéza.
 
Endosymbióza

Pozrime sa teraz na vyvíjajúci sa plod v maternici. Z biologického pohľadu ide o symbiotický vzťah, pričom plod žije úplne obklopený hostiteľom, matkou, a je na ňom úplne závislý. Dá sa teda povedať, že ide o endosymbiózu. Lenže s opačným priebehom, s akousi reverznou symbiogenézou. Plod postupne od hostiteľa preberá životné schopnosti, teda ich nestráca. Reverznosť tejto symbiogenézy však zákonite musí dosiahnuť moment, kedy endosymbiont opustí hostiteľa, tak ako pri symbiogenéze sa musel najprv do hostiteľa dostať. Lenže naša reverzná symbiogenéza pokračuje aj po opustení hostiteľovho tela, ale nie hostiteľovho prostredia. Po narodení pokračuje preberanie životných kompetencií učením až do dospelosti, kedy môže pôvodne endosymbiont opustiť úplne pôvodného hostiteľa.
 
Prečo ponúkam tento pohľad? Pretože umožňuje nazerať na našich potomkov nie ako na nejaké hotové veci, ale ako na proces, ktorý má svoju životnú historicitu a ontologický význam.
 
Človeka teda môžeme chápať nie ako hotový stav, ale ako kontinuálny proces.

Cesta z vaječníka do maternice

Plod s placentou


Človek ako kontinuálny proces

• Hovoríš, že z pohľadu vedy je otázka „odkedy je potomok v maternici človekom“ nezmyselná. Jednako sa mi zdá, že z tvojej argumentácie možno odvodiť viacero zaujímavých podnetov pre hľadanie odpovede v prostredí mimo vedy. Môj osobný pocit je, že s prihliadnutím (1) na zhodnú DNA od počatia jedinca po jeho smrť, (2) na to, že zygota či plod v maternici cíti a svojím špecifickým spôsobom o svete uvažuje rovnako ako my už narodení a dospelí a (3) na záver, že „človeka môžeme chápať ako kontinuálny proces“, je oprávnené pre účely legislatívnej ochrany života nenarodeného potomka považovať za človeka s najväčšou istotou už zygotu, teda čerstvo oplodnené vajíčko. Vidíš v tejto poznámke odvodenej z Tvojho výkladu nejaký rozpor? Nepostihnutie nejakej dôležitej okolnosti? Nenáležité spojenie jednotlivostí Tvojho výkladu?
 
Toto už je hodnotová otázka. Z môjho pohľadu je rovnocenné, či sa zabije vajíčko, zygota, plod, alebo novorodenec, či infant. Podľa môjho názoru úlohou vedy je skúmať svet a snažiť sa poskytnúť čo najviac a čo najucelenejších poznatkov o ňom. Nie je úlohou vedy robiť hodnotového arbitra. Ako mémológ chápem všetky procesy v mysli a kultúre ako, prírodné, procesy. Nie ako procesy, kde sú dobré a zlé riešenia, ale len riešenia. Moju úlohu vidím v tom pokúsiť sa tieto riešenia identifikovať ako výsledky evolučných procesov.
 
 
• DvC, ďakujem za tretí rozhovor. Nedá mi nepoznamenať, že pohľad na vývoj potomka v maternici a následne aj na vývoj dieťaťa po opustení tela matky až do jeho dospelosti ako na reverznú symbiogenézu znie mimoriadne originálne a podnetne. Navrhujem tomuto konceptu venovať ďalšiu časť rozhovoru.
 
 
Zhováral sa Miro Ščibrany
OZ račan.sk
 
 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára