DvC: (ζ) INFANTICÍDA. Prečo je dnes také ľahké usmrtiť potomka v tele matky?

α β γ δ ε ζ η

Šiesta časť rozhovoru s DvC na tému materstvo a aborty.

 

• Posledné storočie možno s trochou nadsádzky označiť ako víťazné ťaženie mémbiontov infanticídnej reakčnej schémy (IRS). Mémbionty ochrany života v tele matky sa spamätávajú zo série ťažkých úderov a hľadajú cestu, ako sa dostať späť do hry. Aké vysvetlenie má pre tento vývoj a momentálny status quo mémológia?

 

Otázka je síce jednoduchá a krátka, ale obávam sa, že odpoveď bude pre čitateľa náročnejšia, a to hlavne preto, že budem od neho očakávať zásadnú zmenu nazerania na svet. Je pre každého človeka prirodzené chápať vlastné konanie a konanie druhých ako osobnú vec vlastnú, či osobné veci iných. Je ťažké chápať naše konanie ako výslednicu prírodných procesov vo svojej bytostnej povahe neosobných. Lenže takto sa mémológia pokúša svet, v ktorom žijeme, popisovať. Podobné otázky, ako si mi položil, zväčša majú odpoveď: pretože niekto niečo nesprávne pochopil, pretože tí druhí sú nemorálni, či sebeckí a pod. Lenže ak ideme v pýtaní sa ďalej, teda prečo niečo nesprávne pochopili, či prečo sú sebeckí, tak už odpovede spravidla chýbajú.

 

Už sme hovorili, že mémológia chápe človeka ako opicu, ktorá žije endosymbioticky s kultúrou, a kultúra je vlastne ekosystém živých bytostí, organizmov, mémbiontov – živáčikov, ktorí obývajú naše mozgy, majú schopnosť v procese vývoja mozgu, ktorý nesprávne nazývame učením sa, pozmeňovať štruktúry neurónových synaptických prepojení tak, aby zodpovedali ich štruktúre. Prečo nesprávne? Pretože nie my sa učíme, ale mémbionty učia nás, rozmnožujú sa z mozgu do mozgu prostredníctvom kultúrnych entít, napríklad slov, znakov, predmetov, obrazov, skrátka všetkých zjavných predmetných prejavov kultúry, aby oni prežili, nie aby sme sa my naučili niečo vhodné pre naše prežitie. Môže to byť pre naše prežitie vhodné, ale nemusí, hlavne, že prežijú ony.

 

Ak sa teda pozeráme na akýkoľvek jav, týkajúci sa človeka, musíme hľadieť na to, že je výslednicou evolučných procesov dvoch symbiontov – človeka a kultúry, ktorí jeden bez druhého už nemôžu prežiť. Keby mohli a bolo by to pre jedného z nich výhodné, tak by to prírodný výber už dávno uskutočnil. Lenže sa deje pravý opak. Vďaka našej symbióze s kultúrnymi mémbiontami sme nielenže prežili, ale sme najúspešnejším druhom opice na planéte. Z pôvodného stavu nanajvýš 2 miliónov cromagnoncov sme dosiahli 7 miliardovú celoplanetárnu populáciu a rozšírili sme sa po celej Zemi. Je to mimoriadne úspešný symbiotický vzťah.

 

Ak je teda niečo nevýhodné pre nás, ako opice, tak je to výhodné pre nášho symbionta. Ak nejaké mémbionty, ktoré obsadili naše mozgy, znižujú našu fitness, tak zrejme to zvyšuje ich fitness a je to pre ne výhodné. Kým sa majú kam šíriť, kým je dostatok mozgov, tak sú v evolučnej výhode, ak dokážu efektívnejšie obsadzovať mozgy ako mémbionty, ktoré chcú zvyšovať fitness opíc – ich hostiteľov.

 

Mémológia, ako som už povedal, považuje mémbionty za živé bytosti. Majú teda nejaký spôsob života, svoje životné záujmy, majú schopnosti, znaky, vďaka ktorým sú schopné prežiť a rozmnožovať sa. Otázka, prečo niektorý mémbiont úspešnejšie prežíva ako iný je preto otázkou na spôsob života jedného, či druhého. Úplne analogicky ako v organickej prírode. Keďže mémbionty žijú v podobe štruktúry neuronálnych prepojení v mozgu, tak otázka na ich spôsob života je otázkou na to, ako dokážu využiť vrodené štruktúry mozgu, teda tie, ktoré nám vytvorila naša biologické evolúcia. Mozog musí byť ochotný mémbionta rozmnožiť, a tá ochota je daná práve vrodenými štruktúrami, tými, ktoré mémbionty nedokážu zmeniť, ale iba ak začleniť do seba a využiť vo svoj prospech. Taký mémbiont, ktorý to dokáže, je prírodným výberom uprednostnený pred takým, čo to dokáže pomalšie, horšie alebo vôbec.

 

Keď tieto vstupné úvahy zasadíme do kontextu našej témy, tak sa musíme pozrieť na to, aké mémbionty vzájomne súťažia o hlavy opíc, z akých evolučne starších mémbiontov pochádzajú, prečo sa vyvinuli do tej podoby, akú majú dnes, aké pre ich prežitie podstatné znaky obsahujú a prečo ich obsahujú.

 

Ak sa na spor pro-life a pro-choice pozrieme bližšie, tak sa oba spoliehajú na jedného spoločného mémbionta: je to MÉMBIONT PRÁVA NA NIEČO. Právo na život sa sporí s právom ženy na jej voľbu zabiť potomka. Oba mémbionty nejako súvisia s mémbiontom práva na niečo. Ako? Sú to vývojové vetvy podobne ako napríklad sa všetky druhy stavovcov vyvinuli z nejakého okrúhloústeho predka?

 

Rozoberme si bližšie mémbionta práva na niečo. V súčasnosti sa mnoho diskusií krúti okolo tzv. ľudských práv. Koncept ľudských práv sa vyvinul v 18. storočí zo stredovekého systému dedičných práv a privilégií, a z kresťanského konceptu rovnosti pred Bohom. Osvietenskí filozofi odvodili tento koncept z ničím nepodloženej prirodzenosti práv človeka voči spoločnosti. Lenže v skutočnosti v prírode nemá žiaden organizmus právo na nič, čo si sám nezariadi. S výnimkou jedného jediného vzťahu, a to je vzťah mláďaťa voči rodičom. Mláďa má práva, rodičia povinnosť ich uspokojiť. Mémbiont práva na niečo teda stojí na oddelení potreby niečoho v jednom človeku a jej uspokojení iným človekom. Prirodzenosť tohoto práva je odvodená od prirodzenosti mláďaťa.

 

Oproti divým formám opíc vykazujeme, rovnako ako iné domestikované cicavce voči svojim divým formám, mláďacie (neotenické) znaky. Oveľa viac sa podobáme napríklad na mláďa šimpanza ako jeho dospelca.

 

 

 

To značí, že náš symbiont selektívne uprednostňuje naše mláďacie rysy, úplne rovnako ako to robíme my u našich domestikantov. Prečo? Pretože to zabezpečuje kooperáciu domestikanta voči domestikátorovi.

 

 

• Lenže my nie sme mláďatá. A náš symbiont a domestikátor – kultúra – vizuálne mláďacie rysy Homo sapiens „nevidí“. Či?

 

Zdá sa, že prírodný výber nastavil neoténiu mláďat cicavcov tak, že kým sú rodičia ochotní do nich investovať, tak sa vývoj mláďaťa spomaľuje, či dokonca zastaví. Dá sa dokázať, že naše mozgy sú fyziologicky veľmi podobné mozgom mláďat. Povedané mémologicky: také mémbionty, ktoré dokážu dráždiť vrodené mláďacie správanie majú selektívnu výhodu, pretože ak sa naviažu súčasne na nejakú vrodenú potrebu, tak len cez tieto mémbionty sa táto potreba uspokojí, čo zabezpečí rozmnoženie mémbionta, a teda aj jeho prežitie. Napríklad potreba jesť ⇒ mémbiont práva na jedlo ⇒ uspokojenie pomocou mémbiontov zákonných sociálnych dávok. Potreba infanticídy ⇒ mémbiont práva na infanticídu ⇒ mémbionty zákona o interupciách a mémbionty medicínskeho riešenia. Jav prenosu životných funkcií z domestikanta na domestikátora som nazval DOMESTIKAČNÝ TRANSFER. Vďaka domestikačnému transferu domestikant sa stáva nositeľom evolúcie domestikátora, pretože uspokojenie potreby domestikanta je realizované cez štruktúry domerstikátora. História ľudstva je história systematického a nezvratného procesu domestikačného transferu, ktorý sa najmä v 19. a 20. storočí enormne urýchlil. Vždy, keď sa vytvorí vhodná ekosystémová situácia, že je umožnený prenos ďalšej vrodenej schopnosti sapienta na mémosféru, tak to prírodný výber zákonite pozitívne selektuje.

 

Z takéhoto pohľadu je pochopiteľný enormný úspech mémbionta práva na niečo. Keďže je mimoriadne úspešný, tak je želanou symbiotickou nevestou pre iné mémbionty. Je výhodný pre každého mémbionta, ktorý sa viaže na nejakú prirodzenú potrebu človeka, teda na niečo, čo si v pôvodnom prostredí sapient musel uspokojiť sám. A tak sa postupne objavila celá plejáda práv na niečo, následne ekosystém mémbiontov sociálneho štátu, kde sa zabezpečuje jednak rozmnožovanie mémbiontov práva na niečo, ale aj jeho symbiontov a súčasne evolúcia nových a nových vývojových vetiev druhov mémbiontov práva na niečo.

 

Z toho ovšem vyplýva, že sa mémbionty v jednej vývojovej vetve môžu dostať do evolučnej súťaže s mémbiontami inej evolučnej vetvy. Je to podobné, ako sa dva druhy mačkovitých šeliem vzájomne pretláčajú o tú istú potravu v africkej stepi: levy a gepardy. Hovorí sa tomu súťaž o rovnakú ekologickú nichu.

 

A tým sa dostávame k položenej otázke. Mémbiont práva na usmrtenie potomka bojuje o šancu rozmnožiť sa do toho istého bazéna mozgov opíc ako mémbiont práva potomka na život. Ak je jeden úspešnejší ako druhý, tak si treba uvedomiť, že zrejme úspešnejšie využíva vrodené prostredie mozgov ako ten druhý.

 

V tom je podstata jeho úspechu, a tú si skúsme vysvetliť.

V záujme sprehľadnenia výkladu použijem skratky:

 

ProLSM ... pro-life symbiózy mémbiontov (mémbiont práva a mémbiont ochrany života)

ProCSM ... pro-choice symbiózy mémbiontov (mémbiont práva a mémbionty rozhodovania o infanticíde)

 

PRVÝ VÝZNAMNÝ ROZDIEL je v tom, že kým ProLSM sú viazané na vrodenú potrebu potomka – nie matky – prežiť, tak ProCSM sú viazané na vrodené potreby matky. Majú preto väčšiu šancu sa replikovať do mozgov žien, ale aj mužov, ktorí sú aktívnymi replikátormi mémbiontov práv. Tým sa v ekosystéme mémosféry (ekosystém mémbiontov) vytvára postupne prevaha ProCSM a ProLSM sú vytláčané na jeho okraj.

 

DRUHÝ ROZDIEL je v tom, že prírodný výber uprednostní vždy také riešenia, ktoré riešia veci jednoduchšie, aj keď z hľadiska funkčnosti neoptimálne.

 

Napríklad dlhý krk žirafy sa vyvinul tak, že sa z generácie na generáciu uprednostňovali pozitívnou selekciou jedinci s dlhším krkom. To však malo následky. Najčastejšie uvádzaným následkom je absurdne dlhý rekurentný laryngálny nerv. Keby vedela evolúcia plánovať, tak najprv by zabezpečila, aby sa nerv vyvliekol spod aorty a až potom by sa krk predlžoval. Lenže evolúcia nič neplánuje, len rieši okamžité situácie najbližšími prostriedkami.

 

 

Takže ak by mal byť ProLSM úspešný, mal by sa najprv spojiť do symbiózy s nejakým mémbiontom strachu z infanticídy, a až potom by sa mohla prirodzená potreba cez domestikačný transfer na takúto komplexnú symbiózu realizovať. ProCSM to má oveľa ľahšie, pretože domestikačný transfer ide priamo cez neho.

 

TRETÍ ROZDIEL tkvie v tom, že ProCSM majú v mémosfére účinnú ekosystémovú podporu technologických mémbiontov. Tak nazývam obrovskú ríšu mémbiontov, ktoré sprostredkúvajú fyzické uspokojenie potrieb. Sú to jednak tie, pomocou ktorých si uspokojujeme obstaranie potravy, potom také, ktorými si riešime terénne potreby, samotné technológie a v rámci toho aj technológie zdravia. No a do toho patria aj mémbionty umelej infanticídy (MUI, antikoncepcie a umelého potratu).

 

Ako sme už v niektorom z minulých dielov hovorili, v mozgoch máme vrodené štruktúry pre infanticídu po narodení. Biologická evolúcia nerátala s tým, že prídu mémbionty, ktoré umožnia infanticídu vykonať už vnútri tela matky.

 

Prirodzené rozhodovanie matky o tom, či zabiť potomka, alebo nie, je po narodení. No a tomu sa potomok aktívne bráni. Jednak sa počas pôrodu a po ňom matke vyplaví do krvi množstvo hormónu oxytocínu, aby keď matka uvidí malé telíčko sa jej mozog rýchlo naviazal na to dieťa a ona v ňom bezpečne rozoznávala potomka. Súčasne však dieťa aktívne robí bezmocné pohyby, ktorými dráždi vrodené štruktúry v mozgu matky, slúžiace na ochranu potomka. Po narodení je pomerne ťažké rozhodovanie pre infanticídu. A nielen to. Je ťažké sa aj potomka zrieknuť. Napokon vďaka týmto vrodeným reakciám náš druh doteraz prežil. V takejto situácii majú vyššiu šancu ProLSM, pretože nemusia uzatvárať symbiózy s nejakými inými mémbiontami a priamo dráždia vrodené správanie matky.

 

Potomok v maternici tieto možnosti nemá. Preto majú viac šancí sa do mozgu matiek replikovať ProCSM, pretože priamo dráždia vrodené infanticídne reakcie a tie nemajú až takú silnú reakčnú alternatívu ako po narodení.

 

NO A ŠTVRTÝ ROZDIEL je, že pre celý ekosystém mémbiontov je v princípe nevýhodné, ak žena trávi čas svojím a nie jeho rozmnožovaním. Veď čo tak desí napríklad bezdetnú ženu mať dieťa? Napríklad, že nedokončí školu ⇒ nebude replikovať množstvo mémbiontov. Nebude v zamestnaní, okrem existenčného strachu ⇒ nebude replikovať množstvo mémbiontov. Nebude vyvíjať mnohé spoločenské a kultúrne aktivity ⇒ nebude replikovať množstvo mémbiontov.

 

Asi bude aj viac zákonitostí, ale domnievam sa, že UVEDENÉ ŠTYRI ZÁKONITOSTI sú schopné vysvetliť evolučnú výhodu ProCSM v súčasnom ekosystéme. Všetky ostatné morálne mémbionty či už pro alebo contra sa na ekosystémovej situácii iba priživujú a budia zdanie hodnotovej diskusie.

 

 

• DvC, ďakujem za šiesty rozhovor.

 

 

Pýtal sa Miro Ščibrany

OZ račan.sk