9. 7. 2020

DvC: (η) INFANTICÍDA. Otca poslali feministky a justícia do kúta.

Siedma časť rozhovoru s DvC na tému materstvo a aborty.
 
• Minule si uviedol, že v súčasnom kultúrnom ekosystéme za evolučnou výhodou ProCSM (pro-choice symbiózy mémbiontov) sú dlhé prsty mémbiontov práva na niečo. Menovite úspešná symbióza s právom na slobodu a súkromie ženy. Tvoje vysvetlenie úspechu ProCSM vykazuje vysokú mieru súladu s pozorovateľným vývojom za posledných sto až stopäťdesiat rokov. Až na jednu výnimku: a tou je neuveriteľne rýchly prepad muža-otca z pozície patriarchu rozhodujúceho o každej stránke života žien do postavenia páriu bez práv. Zákon o interrupcii sa ani len nezaujíma o predstavu biologického otca, ako by sa malo/mohlo nakladať s jeho potomkom v maternici. Ako tento jav vysvetľuje mémológia?
 
Rozdelil by som tvoju otázku na dve otázky, napriek tomu, že zrejme budeš mať pravdu v tom, že spolu určite súvisia.
 
Prvou podotázkou je, prečo muži nebojujú za svojich potomkov. 


Na ňu je pomerne jednoduchá odpoveď: pretože to nepotrebujú, dokonca je to pre nich z evolučne-psychologického pohľadu nevýhodné. Už sme v tomto rozhovore hovorili o reprodukčných stratégiách samcov a samíc nášho druhu, ktoré boli formované miliónmi rokov našej evolúcie. Uviedol som, že samci nášho druhu majú v princípe dve reprodukčné stratégie. Jedna je klasická samčia, teda páriť sa s tou samicou, ktorá je vhodná na párenie a nie je nutné do nej investovať mimo vlastné spermie iné rodičovské investície a spoľahne sa na to, že aspoň časť takýchto potomkov prežije. Druhá je taká, kde bude samec ochotný dávať do svojich potomkov zdroje aj po párení, pretože sa tým zvyšuje šanca na prežitie potomkov.
 
R. Wright v knihe „Moral animal“ uvádza, že terénne výskumy preukázali prakticky vo všetkých kultúrach na svete, že muži rozlišujú dve kategórie žien: vhodné na párenie (ja im hovorím pekným slovenským radodajky) a také, ktoré sú vhodné na spoločný život, teda na rodičovské investície (tie nazývam madony). Kniha sa dosť zaoberá aj tým, ako to muži rozlišujú.
 
Žena-radodajka, ktorá je ochotná poskytnúť sex, pomerne rýchlo signalizuje, že je riziková pre vzťah, pretože muž nemôže mať minimálnu istotu vlastného potomstva. Naopak žena-madona, ktorá prejavuje zdržanlivosť a muž sa o ňu doslova musí uchádzať, nosí jej dary a nič za ne nedostáva, signalizuje ochotu rodičovských investícií neustálym dvorením atď., tak zrejme postupne v mužských mozgoch vytvára za účinnej pomoci oxytocínu štruktúry, ktorými sa muž na madonu „namotá“.
 
Spomeňme si v tejto súvislosti na príklady kultúrnych mémbiontov, ktoré tieto vrodené reakčné štruktúry využívali celé stáročia vo svoj prospech, teda na svoje množenie. Veď čo iné je dvorenie, dvorská kultúra zbožňovania „pani môjho srdca“? Celý romantizmus aj s jeho bojom o čistú lásku a prekonávaním prekážok za naplnením túžby dvoch partnerov? Tí istí páni, čo viedli zbožňujúce reči v secesných salónoch, si potom večer zaskočili do bordelu, aby sa „telesne očistili“. Súčasťou hry bolo aj to, že muži sa len veľmi neochotne ženili, pretože manželstvo bol záväzok a ten údajne vyžadoval „zrelého a usadeného muža“. Taktiež s tým súvisí účelnosť hymenu, panenskej blany, vďaka ktorej má muž istotu zdržanlivosti partnerky.
 
Muži teda rozlišujú madony od radodajok podľa ich signalizácie. No ale podľa čoho signalizujú ženy? Odpoveď je samozrejme jednoduchá: podľa dostupnosti mužov ochotných poskytnúť rodičovské investície.
 
Pokiaľ je žena študentka v nejakom kampuse plnom ženskej konkurencie, účastníkom večierkov, kde zrejme zdržanlivosť značí jasné znevýhodnenie v konkurencii, tak jediná možnosť párenia je v režime radodajky. Pokiaľ ide o slečnu zo šľachtickej rodiny v 18. storočí, kde vhodných partnerov na párenie je obmedzený počet, pretože musia byť z jej spoločenskej triedy a musia byť voľní, tak zrejme sa okolo nej bude krútiť niekoľko záujemcov, z ktorých si môže vyberať, teda samozrejme väčší manévrovací priestor. Kto pozná umenie tej doby, či už divadlo, operu, literatúru, tak všetko sa točí len a len okolo toho. Podobných príkladov by sa dalo uviesť z viacerých historických kontextov veľa.
 
Dnes žijeme v spoločnosti, ktorá v priebehu 19. a 20. storočia prešla evolúciou mémbiontov práv, rovnosti a slobody, ktoré nastolili určitý kontext, v ktorom sa zvýhodňujú radodajky pred madonami. V takom prostredí je podľa mňa logické, že muži nemajú až taký záujem investovať rodičovské investície do potomkov, ktoré ich vrodené reakčné schémy nemôžu považovať za vlastné. V takom prostredí sa pochopiteľne budú viac replikovať mémbionty, ktoré v mužských mozgoch uprednostňujú infanticídu, pretože to je infanticída potomkov, ktorí nemusia byť s istotou ich, alebo aj keď môžu byť ich, tak s partnerkou, ktorá je vyhodnotená ako radodajka. Navyše ak mémbiont infanticídy vytvorí symbiózu s mémbiontom, ktorý vnútorne hierarchizuje muža voči ostatným nemoderným, zaostalým, nepokrokovým, tmárskym a pod. mužom.
 
Jedna skupina rozhodnutí o infanticíde potomka zo strany mužov je rovnaká, ako u žien. Ak majú muži vzťah s madonou, tak rovnako ako ona, môžu mať strach z toho, že sa o dieťa nebudú môcť postarať a vrodené správanie oboch sa rozhodne pre infanticídu, ako sme o tom hovorili v predchádzajúcej časti.
 
Druhá podotázka sa týka ústupu mužov z dominantného postavenia. 


Na ňu bude ťažšia odpoveď. Z pohľadu mémológie je s odpoveďou spojených viac otázok, ktoré skúsim predostrieť. V zásade vždy ide o to, prečo bol v evolučnej histórii kultúry v konkrétnom čase výhodný taký ekosystém mémbiontov a nie iný, prečo sa to zmenilo a prečo je dnes výhodný iný.
 
Je vôbec pravdou, že muži v nejakom období dominovali? Čo si pod tým predstaviť? Ak sa pozrieme na lovecko-zberačské populácie, ktoré máme ešte možnosť dnes pozorovať, tak je na otázku dominancie ťažké odpovedať. V podstate tu funguje isté doménové rozdelenie: ženy sú viac zberačky a muži viac lovci. V pohlavnom výbere je viac-menej rovnosť, pričom je zasa pravdou, že kultúra aj tu zavádza väčšinou viac regulácií správania pre ženy ako pre mužov. To má však úplne prirodzený dôvod. Muži musia mať reprodukčné správanie žien pod kontrolou, kvôli investovaniu MPI do vlastnej evolučnej línie. Ženy z rovnakých dôvodov takú kontrolu mať nemusia. Ak teda chceme hovoriť o dominancii bez etických nánosov, tak ide o dominanciu prirodzenú. V takomto spôsobe života, ktorý je snáď najbližší našim spoločným prapredkom, mali samozrejme šancu na evolúciu mémbionty, ktoré priamo podporovali fitness členov tlupy. Také, ktoré nepodporovali túto dominanciu, fitness znižovali a pochopiteľne ich prírodný výber negatívne selektoval.
 
Napríklad ak v tlupe platí tabu, že žena sa nesmie dotýkať mužských nástrojov, tak to určite nie je z dôvodu, že muži nedovolili ženám mať tie isté práva ako oni, ale možno preto, že to bol dôsledok nejakých udalostí v už zabudnutej minulosti, kedy napríklad nejaká žena vychvaľovaním loveckých nástrojov iného muža signalizovala ochotu k nevere. Predstava, že by to bolo kvôli tomu, aby ženy nemali rovnaký prístup k mäsu ako muži, je absurdná, pretože ženy už len fyzicky nie sú k lovu uspôsobené, nemajú testosterón, ani mozgové štruktúry vhodné k lovu, ale hlavne majú deti, s ktorými sa teda naozaj ťažko loví.
 
Keďže mémbionty zvyšujú svoju fitness vytváraním symbióz s inými mémbiontami, tak sa pôvodne tabu dotýkať sa mužských loveckých nástrojov mohol symbiotizovať s ďalšími a ďalšími stránkami života muža, napríklad s predmetom, ktorý ako prvý uchopil on, atď. … a máme tu celý jeden ekotop kultúrneho ekosystému tej tlupy. Takáto štruktúra je potom eticky hodnotená dnešným pohľadom ako dominancia mužov nad ženami, ako niečo racionálne mužmi vymyslené a dohodnuté v nejakom spoločnom mužskom zasadaní typu: nedovolíme ženám, aby to, či ono, pretože chceme nad nimi dominovať. Práve evolúcia posledných 150 rokov ukazuje opak tejto predstavy, muži sa svojej údajnej dominancie vcelku dobrovoľne zriekajú.
 
Evolúcia civilizácie začína s tzv. neolitickou evolúciou, teda s obdobím pred asi 30-40 tisíc rokmi, kedy sa naši predkovia usadili na pôde, ktorú začali obrábať. Nie je celkom jasné, ako sa to stalo a prečo. Z pohľadu témy je dôležité, že vzniklo vlastníctvo pôdy a dobytka a to bolo v rukách mužov. Opäť nie je jasné, prečo a ako sa to stalo. Z pohľadu mémológie je však jasné, že to bolo preto, lebo mužské mozgy boli výhodnejšie ako ženské. Evolúcia technologických mémbiontov zjavne ľahšie prebiehala a prebieha cez mužské mozgy.
 
No a tu sa dostávame na neistú pôdu otázky rozdielov medzi mužskými a ženskými mozgami. Niektoré rozdiely sú zrejmé a vcelku uznávané. Mužské mozgy napríklad ochotnejšie podstupujú riziká ako ženské a muži sú náchylnejší k agresii. Dôvod je jasný: keďže muži súťažia v pohlavnom výbere, musia byť bojovnejší a ochotnejší riskovať zranenia, prípadne smrť. Ďalej je vcelku všeobecne prijímaný výsledok výskumov, podľa ktorého sa muži lepšie orientujú v teréne ako ženy. Podobne sa diskutuje o tom, že muži majú viac inštrumentálne myslenie ako ženy, teda, že používanie a tvorba nástrojov im ide ľahšie, ako ženám. Ženy majú naopak viac sociálne interaktívne myslenie.
 
Hovorím to preto, lebo z mémologického pohľadu ak boli nejaké pohlavne nerovnomerné distribúcie mémbiontov civilizácie, tak to muselo byť preto, že sú nerovnomernosti v mozgoch, cez ktoré sa ich evolúcia realizovala. Tie mohli mať spočiatku jednoduché odchýlky, ktoré sa postupne rozchádzali a vytvárali v darwinistickom zmysle postupne svoje vlastné vývojové vetvy. Tak napríklad ak je pravdou, že muži sa ľahšie orientujú v teréne, tak to má v mozgu zodpovedajúce vrodené reakčné štruktúry. Orientácia v teréne značí, že mozog dokáže vytvárať časové a priestorové štruktúry v nejakej následnosti a kompozícii. Tá istá schopnosť tak užitočná pre lov, však postupne vetví nielen v činnostiach potrebných na lov, ale aj modeloch čohokoľvek, čo má podobné štruktúry, napríklad vo vedách, politike, vojenských stratégiách, v abstrakciách typu náboženské systémy, ideológie a pod.
 
Ja som toho názoru, že civilizácia sa vyvinula na mužských mozgoch, pretože tade to išlo rýchlejšie a komplexnejšie ako cez mozgy ženské. Podrobná analýza tejto evolúcie nás ešte len čaká, ak vôbec niekedy nastane. Ak sa však pokúsime urobiť určitý metapohľad na tú evolúciu, tak určite bola plná nemilosrdnej súťaže a vzájomného hierarchizovania sa, čo je typicky mužská vlastnosť. Takisto jej značná časť prebiehala inštrumentáciou, teda vytváraním nových a nových nástrojov, výrobkov, výrobkov pomocou výrobkov, atď. Obecne platí, že muži sa radi so svojimi nástrojmi stotožňujú, považujú ich za svoju extenziu viacej ako ženy. Pre ženy majú nástroje skôr podobu prvkov prostredia, ktoré sú na nejaký účel a nemajú vzťah k tomu, ako fungujú a prečo. Teritoriálne myslenie, tak potrebné pre lov, rovnako znamená hľadanie za hranicami nových lovísk, odvaha riskovať cestu do neznáma. No a to poznáme v tom neustálom hľadaní iných ciest a interpretácií vo vede, teológiách a ideológiách.
 
Ak prijmeme takýto pohľad, tak je zrejmé, že s nárastom ekosystémovej komplexity civilizácie muselo narastať aj vymedzovanie ženských mozgov viac-menej na okraj hlavného evolučného ťahu. Keďže sa vďaka prirodzenosti mužských mozgov vyvíjala civilizácia ako veľmi agresívne a kompetičné prostredie, kde sa spory vyhrocujú do bojov o ekologické nichy v hlavách často do miery likvidačnej, tak aj evolúcia mémbiontov získala zrýchľujúci charakter. Konsenzuálne a kooperatívne riešenia, oveľa bližšie ženskej nižšej kompetetívnosti mali menšiu šancu na šírenie v celkovej populácii mozgov. Muž, keď volá po spolupráci, tak to robí preto, aby vyhral nad tými, čo tvrdia opak, žena preto, aby získala od ostatných viac zdrojov. V situácii, keď je zdrojov málo, tak samozrejme vyhrávajú kompetitívnejšie riešenia.
 
Evolúcia civilizačného ekosystému je súčasne evolúciou domestikačného transferu. Ten mimo iné umožnil aj spoločenskú deľbu prácu, a teda aj evolúciu produkcie a distribúcie zdrojov na prežitie sapientov, čo sa postupne prejavilo v narastaní celkového množstva zdrojov. Aj tu je dôvod jasný. Vrodené štruktúry mozgov sapientov sa tvorili na individuálne hľadanie riešení životných situácií. Deľba práce sa prejavila nanajvýš v tom rozdelení na zberačstvo a lovectvo, materstvo a poskytovanie génovej diverzity.
 
Evolúcia mémbiontov má oveľa vyššiu rýchlosť ako má naša, prakticky s každým novonarodeným mozgom vstupujú nové varianty mémbiontov, musia ustanovovať nové symbiózy a pretvára sa ekosystém. Navyše s postupným rastom zdrojov pre prežitie sapientov hustla ich populácia, a teda aj prostredie pre replikáciu mémbiontov. Mohli uspievať aj také, ktoré prírodný výber predtým negatívne vylúčil, teraz si mohli aspoň nájsť svoje subpopulácie mozgov. To značí vytváranie súperiacich ekotopov, využívajúcich vrodenú agresivitu mozgov mužov na vzájomné vytláčanie sa z civilizačného ekosystému, procesy, ktoré inak nazývame vojnami.
 
Narastajúce množstvo zdrojov, ekosystémových štruktúr mémbiontov, ktoré nazývame inak inštitúciami, narastanie hustoty civilizácie postupne vytvorilo situáciu, kedy až tak nehrala úlohu tvorba zdrojov, ale prístup k nim. A tu nastáva zrejme vhodný evolučný moment pre vývoj mémbiontov práva, ktorý ako sme už hovorili, má svoju vrodenosť v neotenickom správaní mláďat. Cez mémbionta práva sa robí domestikačný transfer domestikantovej potreby niečoho na domestikátora a na ňom je, aby uspokojenie práva dosiahol od ostatných domestikantov. To výrazne znižuje kompetitívnosť sapientov (domestikantov). Ženy s ich prirodzenosťou nemusia vstupovať do samčích súbojov, stačí, ak mémbionty domestikátora svojimi ekosystémovými väzbami súboj vybojujú za ne.
 
Keďže ženských mozgov je v populácii približná polovica, je zrejmé, že mémbiont práva na niečo si určite nájde v ženských mozgov dostatok symbiontov, s ktorými môže vytvoriť mutuálne symbiózy. Približne od konca 18. stor. nastáva prudký rozvoj mémbiontov práva a súčasne štartuje evolúcia mémbiontov, ktoré vyhovujú ženským mozgom a vytvárajú s mémbiontami práv symbiózy. Pokiaľ sa nejakému mémbiontu podarí dráždiť vrodené štruktúry ženských mozgov tak, aby niečo „potrebovali“ a súčasne o to nemuseli kompetovať, len to vyžadovať cez mémbionta práva, tak sa určite objaví na scéne.
 
Postupne sa takto môže stať väčšina prvkov civilizačného ekosystému „potrebou,“ čo následne vedie sapientky k vyžadovaniu jej uspokojenia. Civilizačný ekosystém, ktorý sa tisícročia vytváral evolúciou mémbiontov, ktoré dokázali samčie mozgy nútiť k vzájomnej nevraživosti, k obetiam na životoch, k zákazu reprodukcie a k iným životným obetiam, javí sa zrazu ako prales zdrojov, ktoré stačí žiadať od domestikátora – civilizačného ekosystému. Je to zberačský spôsob života, stačí vojsť a zbierať, netreba to vytvárať. Stačí napísať stupídny transparent a s hordou podobných zberačiek vojsť do pralesa.
 
Takto vybudovaný ekosystém s výrazným evolučným ťahom cez mémbiontov práva na niečo v podobe zrýchleného domestikačného transferu má za následok desocializovanie sapientov, ich individualizáciu. Ak pôvodne všetko riešili medzi sebou pomocou vrodených reakčných schém, teraz stále viac a viac všetko prechádza cez domestikátora. Dôležité je, aby bola uspokojená potreba bez nákladov spojených s jej uspokojením.
 
Na rozdiel od feministických výkladov, muži rovnako ako ženy nemajú nijakú potrebu moci. Čo majú je potreba hierarchizovať sa voči iným samcom v pohlavnom výbere. Moc je mémbiontový výsledok tejto potreby. Je to ekosystémová výslednica symbióz rôznych mémbiontov, ktoré umožňujú sapientovi mať pocit alfa samca. Ak ženy získavajú nejaké postavenie v spoločnosti a muži pri tom necítia, že sú hierarchizovaní nižšie, tak nemajú vrodenú motiváciu tomu brániť. Navyše ak sú aj oni osídlení mémbiontami spravodlivosti a rovnosti, tak naopak, sú ochotní to replikovať do iných hláv. Navyše ak pri tom môžu bojovať proti inému mužovi, osídlenému konkurenčným mémbiontom, preferujúcim nerovnosť, tak je tu príležitosť na hierarchizovanie sa nad neho.
 
Takže tu ide o varenie žaby, ktorá premešká moment, kedy má z horúcej vody vyskočiť. Domestikačný transfer kúsok po kúsku uberá mužom a ženám ich vrodené schopnosti a prenáša ich na domestikátora. Civilizácia, spočiatku vybudovaná na mužských mozgoch, sa postupne presúva na mozgy ženské, pretože je to výhodnejšie.
 
Muži si to všimnú, až keď bude voda vrieť.
 

 
• DvC, ďakujem za siedmy rozhovor.
 
 
Pýtal sa Miro Ščibrany
OZ račan.sk
 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára